Pár hodín na okraji Kyjeva

Návrat z Moldavska začiatkom novembra minulého roku ukončil jednu etapu mojej “cestovateľskej kariéry”. O mesiac neskôr sa naša dvojčlenná rodina rozšírila o malé bebelo a domov som začal chodiť s ešte väčšou radosťou. No nebol by som to ja, keby som sem-tam neomrkol nejaké tie lacné letenky popri príprave nutrilonu. Niežeby ma doma žrali mrle, ale keď som sestre a jej partii kúpil letenky cez môj skupinový WDC do Kyjeva, začal som špekulovať. Predĺžený víkend by bol v tomto období príliš egoistický variant. Po rôznych kombináciách som si nakoniec za pár euro dokúpil jednosmerku s Ryanair na nedeľný večer. 16 hodín v Kyjeve bolo vyhradených a mohol som začať plánovať prvý letecký výlet roku 2020.

NEDEĽA

V nedeľu poobede som sa rozlúčil s famíliou a tradične sa odviezol na parkovisko pred Kozmos neďaleko bratislavského letiska. Vybavený len malým ruksakom a novým foto-prírastkom som sa vydal na autobusovú zastávku, aby som zistil, že mi 61-ka zdrhla pred nosom. Jarné februárové počasie prialo prechádzke a pri Avione som naskočil na nasledujúci spoj.

Na letisko som prišiel s dvojhodinovou rezervou. Čas som si krátil testovaním objektívov a privítaním Romana s Jankou, ktorí sa v ten večer naopak vrátili z Kyjeva. Ako sme sa rýchlo zvítali, tak sme sa aj rozlúčili, nastal čas využiť salónik. Po rýchlej kontrole som sa ocitol vo vybrakovanom a tradične prázdnom Master Card Lounge. Od znudenej slečny za pultíkom som sa dozvedel, že linka do Moskvy je jediný čas, kedy sa salónik zaplní. Metaxa mierne zahnala samotu a po skonzumovaní ugrilovaného polotovaru v podobe tortilly som sa radšej pobral ďalej.

Pasová kontrola rovnako zívala prázdnotou. Využil som príležitosť a od zhovorčivého policajta som zistil, čo by sa stalo, keby som za kontrolou zmeškal odlet. V skratke – v schengenskej časti nič, vyliezol by som normálne von ako sa vstupuje do tranzitu, no ak by som už absolvoval pasovku, tak by ma museli znovu nahadzovať do schengenu a policajt s pracovníkom letiska by ma eskortovali do terminálu.

Do lietadla som ponáhľať nemusel, chlievik praskal vo švíkoch a do boeingu som radšej nastúpil ako posledný. Miesto 33C pri záchodoch a celkový pocit z letu nestál viac ako tých 6 euro, čo som zaň zaplatil. Už dlho som nezažil takúto sardinkáreň a dobrej nálade nepomáhala ani absencia voľných odkladacích priestorov. Zo všetkých vypadávali rôzne vetrovky a bumbajky, svoju som si opatril na kolenách. Asi jediným pozitívom bolo stretnutie so stewardom Adamom, spolužiakom z gympla, ktorý oblieka žlto-modré farby. V Trnave sa stretnúť na ulici nevieme, ale v letovej hladine FL350 sme sa stretli za posledný polrok dvakrát.

Na boryspiľskom letisku sme pristáli s polhodinovým náskokom pred pol desiatou miestneho času. Premiérovo som vstúpil na Ukrajinu cez znovuotvorený terminál F. Pasovka prebehla expresne, no tu sa všetky výhody skončili. Po dlhom čase som sa vydal na východ bez lokálnej meny, ale v termináli som našiel iba finančný mor menom Euronet s poplatkom za výber 99 hrivien. Nedalo sa nič robiť, zamenil som 5 euro v zmenárni s nevýhodným kurzom, aby som mal aspoň na odvoz do centra.

Premiérovo v Kyjeve cez terminál F

Vyšiel som so 160 hrivnami von, no Skybus nikde. Zrazu sa objavil shuttle bus a operatívne som sa odviezol zdarma k hlavnému terminálu D, odkiaľ premáva aj letiskový vláčik. Najbližší spoj mal naplánovaný odchod až o hodinu a po Skybuse sa aj tu zľahla zem . Na tabuli som sa dočítal, že v nočných hodinách premáva v intervale 30-40 minút. Skontroloval som Bolt a na displeji sa objavila cena 120 hrivien za jazdu na najbližšie metro. Síce 2x viac ako autobus, no stále len necelých 5 eur za 18km jazdy. Na zastávke so mnou čakala rovnako zúfalá zamestnankyňa letiska, a tak sme sa zviezli na stanicu Boryspiľská spolu. Pani naskočila na konečnej na bus a ja som pokračoval metrom do centra Kyjeva.

Prázdna stanica metra

Okolo jedenástej som zazvonil pri vchodových dverách hostelu Compass, strategicky umiestneného v blízkosti staníc Palác športu a Plošča Lva Tolstoho. V mini single izbičke som zhodil ruksak, dal sa trochu dokopy a vyrazil von. Úspešne som sa nestratil v podchode-bludisku a pred blízkym kinom Kiev ma už nedočkavo čakala sestra s priateľom. Cieľ bol jasný, nájsť podnik Parovoz. Rovnako ako iné speakeasy prevádzky, aj tento bol skrytý v podzemí za neoznačenými vchodovými dverami. V čase internetu už nie je nič utajené a Parovoz, preslávený svojimi koktejlami, bol aj neskoro v nedeľu večer slušne zaplnený. Zopár kohútich chvostov sme v príjemnom prostredí otestovali, ale dlho sme sa nezdržali, ráno ma čakalo skoré vstávanie. Vospolok som na Boltovi poslal na ich hotel Tourist (super, že netreba byť prítomný v aute, aj keď to je pravdepodobne proti pravidlám) a ja som sa ešte poprechádzal po vyľudnenom okolí. Otestoval som nočnú fotografiu a pred jednou ležal zlomený vo svojej kutici.

Kiev GIF - Find & Share on GIPHY
Produkty

PONDELOK

Už okolo štvrtej som sa zobudil na klasický hostelový nešvár v kombinácii s upraveným biorytmom rodiča novorodenca. Niekto pozabudol na večierku a vytrvalým zvonením sa snažil upútať pozornosť spiacej prevádzkarky. Po nekonečných minútach boli prosby vyslyšané. Schodiskom sa ozývali ťarbavé kroky, keď v tom som začul riadne plesknutie o podlahu. Po chvíli ticha som s úľavou (rovnako aj sklamaním) znovu začul dupot a otvorenie dverí. Zaspať sa mi už nedalo, len som sa prevaľoval do pol siedmej rána.

Pred siedmou som opustil brány 15 eurovej komnaty a vydal sa do bezoblačného, no studeného kyjevského rána. Plán bol jednoduchý, pomaly sa presúvať kopírujúc modrú linku metra 2 až na konečnú. Zarazil som čapicu, navliekol rukavice a moje prvé kroky smerovali okolo štadiónu Olympijskyj k peknej rímskokatolíckej katedrále sv. Mikuláša. 100+ ročný chrám, ktorý “vytŕča” svojou architektúrou, som často vídaval na rôznych insta fotkách miestnych influenzerov, no málokedy katedrálu niekto spomenul spomedzi zahraničných návštevníkov.

Olympijské brieždenie

Chcel som si ju poriadne nafotiť zo schodiska vedúceho k protiľahlému hotelu Holiday Inn, no ako na potvoru tam o pol ôsmej ráno natáčali nejaké reklamné video. Chudera herečka, ktorá sa tam len v kostýmčeku a šteklách musela producírovať hore-dolu. Bábuška by jej dala s palicou po krížoch.

Do katedrály, ktorá v súčasnosti ani cirkvi nepatrí, sa dostať nedalo a pokračoval som ďalej studenou ulicou k socialistickému Palácu Ukrajina, v ktorom sa nachádza najväčšia koncertná sála v krajine pre takmer 4000 návštevníkov. Pre porovnanie kino Nova v Seredi pojme necelých 500 duší 🙂

Odtiaľto to už je len kilometer k “lietajúcemu tanieru” auly technickej knižnice pri stanici metra Lybidská. Po ceste som narazil na mnoho reštaurácií (najmä gruzínskych), ale o tomto skorom čase ani len Puzata Chata nebola v prevádzke. Preventívne som v malej búde s pekárňou a výhľadom na ufo zadelil rannú sosisku, povinnú položku raňajkového menu na vostoku. Niet nad to pozorovať pri východe slnka s kávičkou v ruke pracujúci národ, ktorý sa na maršrutkách ponáhľa zarábať ďengy. Už viem ako sa cítia miestni oligarchovia.

Po tejto rannej trojkilometrovej prechádzke ma prešla chuť pokračovať popri viac-prúdovej výpadovke európskeho významu E95 a na nasledujúcu stanicu som sa presunul za sympatických 30 centov metrom. Počas špičky je radosť sa presúvať v Kyjeve metrom, ale len po okrajových častiach smerom von z centra. Pasažierov vo vagónoch niet a spoje premávajú každých 90 sekúnd. Stanica Demiivská je vstupnou bránou k dystopickej budove Národnej knižnice, ktorá sa bez okien hrozivo týči do výšky. So 16 miliónmi položiek patrí medzi najväčšie knižnice na svete. Do vnútra som nemal tú možnosť takto skoro ráno zavítať, no nie je problém si vybaviť preukaz aj ako inostranec.

Neodolal som a omrkol som aj susednú, tzv. centrálnu autobusovú stanicu. Tá sa nachádza vedľa sídla fabriky Roshen, ale na hlavný dopravný uzol sa ani zďaleka nepodobá. Centrálna sa síce nazýva, no tú naozaj hlavnú nájdeme pri železničnej stanici. Vo vnútri sa zastavil čas a v celej budove zdobenej peknými mozaikami sa pohybovalo len minimum ľudí.

Znovu som si metrom skrátil cestu a presunul o jednu stanicu na Holosiivsku, kde som omrkol jeden z väčších kyjevských hotelov Mir, ktorý podľa Romana predstavuje najlepší pomer cena/výkon. Koňak s kávou na zahriatie v lobby bare to potvrdili.

Миру – мир

Niekoľko týždňov dozadu sme na Netflixe a Youtube objavili populárny seriál Sluha národa, v ktoromsa hlavnej úlohy hlavy Ukrajiny zhostil súčasný prezident Volodymyr Zelenskij. Veľká časť seriálu sa odohráva v priestoroch Expocentra (bývalého VDNCh) na okraji mesta. Podobne ako moskovský areál venovaný zázrakom sovietskej ekonomiky, aj ten kyjevský sa rozkladá na veľkom priestranstve s pavilónmi v stalinistickom štýle, znázorňujúcimi rôzne oblasti gosudárstva.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa chváliť čím nebolo a budovy v súčasnosti svojmu účelu neslúžia. O hlavný areál je napriek tomu slušne postarané (na ukrajinské pomery) a najmä v lete to tu musí byť na požičaných bicykloch paráda. Toto slnečné zimné ráno som tu bol sám a historický dojem kazili zatvorené “zimné trhy” plné gýčových stánkov a kolotočov. Medzičas som mal skvelý a urobil som si zdravotné kolečko v 300 hektárovom komplexe plného sadov, záhrad a polorozpadnutých skleníkov. Nájdeme tu dokonca bazén a pekné altánky s pripravenými grilami na letné posedenia pri šašliku, vodke a 2 litrovej fľaši piva z plastu.

Po prieskume expo centra som znovu naskočil na modrú linku a zviezol sa na konečnú, sídlisko Teremky. Nedalo mi a tradične som sa “vlúpal” do jedného z ponurých vchodov. Výťahom som sa odviezol na 18. poschodie a z balkóna sa mi naskytol pekný výhľad na smutné sídlisko, ktorému kraľuje “Čínsky múr” – najdlhší panelák v meste. V cikcakovitom betónovom monštre sa nachádza takmer 4500 bytov a žije tu (oficiálne) 12 000 obyvateľov. Nádej na lepšiu budúcnosť dodáva malý kostolík a samozrejme nemôže chýbať ani krytá studňa, kam si miestni s veľkými bandaskami chodia čapovať pitnú vodu.

Pomaly sa začal bližiť čas obeda a vrátil som sa na stanicu metra Expo centra, kde som zasadol do Puzatej Chaty. Boršč a kotletka po kyjevsky nesklamali. Prežratý som ešte nakúpil podarúnky v susednom supermarkete ATB a popri zaprášenej výpadovke som sa pobral smerom k poslednému zastaveniu – kyjevskej dostihovej dráhe. Zvonku vyzerá hipodróm postavený v 60. rokoch opusteno, no vraj každú nedeľu sa tu konajú závody. Malá bránka bola otvorená aj v pondelok a ocitol som sa na prázdnej tribúne s výhľadom na veľkú dráhu, po ktorej sa motalo zopár koní s majiteľmi. Otestoval som teleobjektív, predsa kone a paneláky spolu často nevidieť, možno ani v Petržalke 🙂

Oproti nedokončenej ľadovej aréne som si krátil čas fotením premávky, čo sa nepáčilo trolejbusárom a moju lásku k MHD trúbením pravdepodobne neopätovali. Počasie sa začalo pomaly kaziť a v tejto časti mesta už toho na obzeranie veľa nebolo. S 20-tisícmi krokmi v nohách som sa odviezol Uberom na letisko. Počas jazdy som si spomenul, že som zabudol na cigarety a nechal som sa vyhodiť na pumpe neďaleko Žuljan. Spokojný s nákupom som ešte pofotil okolie letiska a v termináli som sa stretol so sestrou a zničenou partiou.

Zastávka

Žuljany sú po rozšírení naozaj veľmi schopné letisko, kontroly zabrali len zopár minút a ceny občerstvenia v tranzite sú vďaka prítomnosti WOG café veľmi prijateľné. Pozitívny dojem pokazil len odlet zo zastrčenej brány B1, ktorá klame telom. Najprv sa tešíte na nástup chobotom, aby ste vo vydýchanom priestore čakali na schody na plochu a o pár metrov na ďalšie do lietadla.

Letisková rutina

Vonku riadne fúkalo, no našťastie nie tak ako v západnej Európe, kde sa v tieto dni vo veľkom rušili lety vďaka búrke Ciara. Oproti letu s Ryanairom som si v Airbuse Wizzair pripadal ako v biznis klass a dokonca šťastena mi priradila okienko. To som využil až ku koncu letu, kedy sa pred Nitrou roztrhala oblačnosť a naskytli sa mi pekné podvečerné výhľady na Zobor, Leopoldov, atómovú elektráreň Bohunice a domovskú Trnavu. Po pristátí v Bratislave sa východní pasažieri začali neoblomne tlačiť do uličiek, aby ma ako posledného mohli počkať v autobuse. Na pasovke som bol samozrejme prvý, ako predpovedal evanjelista Matúš –  Tak budú poslední prvými a prví poslednými.

Kyjev nie je nikdy zlá voľba, metropolu Ukrajiny som navštívil už nespočetnekrát a stále je tu čo objavovať. Vďakabohu, že prialo počasie, prechádzka Expo centrom v mikine v polovici februára bola veľmi príjemná. Na druhú stranu takéto chladné návštevy vedia byť veľmi vyčerpávajúce, najmä vďaka dlhým presunom, zmenám teploty a tisíckam krokov nachodených po rozľahlom meste. Nabudúce v zime za mňa skôr taký kompaktný Ľvov pri dobrej káve a Kyjev si nechať na leto s pivom pri Dnepri.

Sluha národa

Komentáre

0 komentárov k “Pár hodín na okraji KyjevaPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.