Od Kyjeva po Kišiňov (alebo posledný vostok roku 2019)

Ak nerátame trpaslíkov ako San Maríno alebo Lichtenštajnsko, malé Moldavsko skryté medzi Rumunskom a Ukrajinou je najmenej navštevovaná krajina v Európe. Úprimne, niet sa čomu čudovať – nenájdeme tu žiadne majestátne hory, žiadne more alebo aspoň veľké jazerá, historické pamiatky slabé, UNESCO len tak okrajovo a krajina je jednoducho „od ruky“. Dostať sa sem po zemi trvá odvšadiaľ príliš dlho a o lowcostoch z našich končín sa dalo donedávna iba snívať. Dlhšiu dobu boli najlacnejšou možnosťou letenky zakúpené mesiace vopred cez ukrajinské aerolinky. My sme tak v októbri 2018 s Romanom a Mirom urobili a na predĺžený dušičkový víkend 2019 sme sa vydali na cesty.

DEŇ 1.

Po nedávnej zmene času z letného na zimný mi vstávanie pred piatou hodinou rannou veľký problém nerobilo. Hore som bol od štvrtej. Dal som sa dokopy, rozlúčil sa s dvojtretinou a vkročil do studeného štvrtkového rána. Na prednom skle Ibizy sa vytvorila prvá námraza sezóny a vyštartoval som po plnej diaľnici do Bratislavy, kde ma o šiestej čakali someliéri Roman s Mirom. Tých som o hodinu neskôr vyhodil pred terminálom 3 a ja som odložil auto na tigrom parkovisku vo Schwechate. Riadne som vymrzol pri čakaní na vlak, no po rýchlej kontrole nás zahrial v salóniku prvý koňak tohto výletu.

Polhodinu pred odletom sme sa vybrali na obskurnú bránu G65 v odľahlej časti letiska. V malej hale na prízemí sa zišli tie najlepšie destinácie ako Minsk alebo iracký Erbil. Let na Embraeri v rakúskych farbách prebehol bezproblémovo, po dlhom čase som si obzrel z výšky rodnú Trnavu, Tatry a okoštoval paradajkový džús. Na Boryspole sme konečne neabsolvovali tour de letisko na autobusoch, ale ako vážení pasažieri vstúpili do terminálu cez chobot.

• 

• 

• 

• 

Po rýchlej pasovke sme odovzdali v úschovni ruksaky a na Bolte sa presunuli do Kyjeva, kde už symbolicky padal prvý „tohtoročný“ sneh. Vystúpili sme pri železničnej stanici Rusanivka, kde sa doslovne rozkladá nelegálny cintorín zvieratiek plný rôznorodých hrobčekov ozdobených náhrobnými kameňmi od výmyslu sveta. S nami sa tu prechádzali najmä trúchliaci páničkovia, najčastejšie v dôchodkovom veku, ktorí sa na nemé tváre veľmi naviazali.

• 

• 

• 

Po tomto „dušičkovom“ zážitku sme zasýtili i telo v Puzatej Chate oproti hotelu Tourist, strategicky v dohľade stanice metra Livoberežna. Nemôžem si pomôcť, ale tunajší boršč s cesnakovými pampúšikmi by som mohol jesť od rána do večera.

Pomaly sa začala blížiť štvrtá hodina poobedná a metrom sme sa presunuli dve zastávky na stanicu Dnipro, ležiacu na brehu rovnomenného veľtoku. Kyjev sme už všetci traja navštívili mnohokrát a tento podvečer sme sa namiesto behania po povrchu rozhodli preskúmať podzemie hlavného mesta Ukrajiny. Pri kasách nás už čakal hipster Sláva na vopred dohodnutú „urbex“ prehliadku. Najprv nás zaviedol na blízku rybársku tržnicu, kde nám z „tajnej“ skrine rozdal riadne sovietske gumáky, rukavice a baterky. Onedlho sme už cez otvorený poklop (na Ukrajine nie sú takéto vstupy ilegálne) zostúpili do podzemných priestorov Nikolských odvodňovacích kanálov. Tie boli vybudované v roku 1916 a dodnes slúžia na odvod dažďovej vody. To má veľké pozitívum, žiadne potkany a exkrementy sa tu nekonajú. Po hodine prieskumu a fotenia starých chodieb, šácht, otvorov sme vyliezli znovu z kanálu pár stoviek metrov južnejšie. Odovzdali sme vybavenie, vyplatili sprievodcu a metrom sme sa znovu vrátili na ľavú stranu Dnepra. Dobre strávený čas v miernom podrepe, skrytí pod zemou pred nepríjemným kyjevským chladom.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V Puzatej Chate sme sa zohriali a bolo treba riešiť návrat na boryspiľské letisko. Tradične nás „prekvapila“ hustá večerná premávka a po napínavo pomalej jazde po rôznych vedľajších cestách sme dorazili na terminál 50 minút pred odletom. Ešte väčšie šťastie bolo, že sme prišli pre bagáž do úschovne 5 minút pred naplánovanou štvrťhodinovou „technickou prestávkou“. Inak by sme už boli mierne nahratí. Na kontrole sme sa ponáhľať nemuseli, veľký počet ortodoxných židov, ktorí s nami smerovali do Černivcov „na hroby“ zabrzdili premávku.

Rovnako sa postarali o polhodinové meškanie na odlete, 50 asertívnych pasažierov v čiernom sa nevedelo usadiť za toho Jahveho. Aj po vzlete stále behali po palube a na letušky lúskali prstami. Aspoň sme mali zábavu s Daliou, Ukrajinkou ktorá sa vracala na návštevu rodiny zo Švédska. Tá doteraz nechápe, ako môžeme zo Slovenska chodiť na dovolenky do jej rodnej zeme. Doma nie je nik prorokom alebo poturčenec horší od Turka? 🙂

Na maličkom černiveckom letisku nás čakal iba jeden autobus, do ktorého sme sa samozrejme všetci nezmestili. Ja som stihol prvú várku, no ešte som dobrú štvrťhodinu čakal na Romana s Mirom. Personál pravdepodobne nečakal toľko zahraničných pasažierov, ktorí nerozumeli inštrukciám v ukrajinčine ohľadom vyzdvihnutia bagáže ešte priamo pred vstupom do budovy. Nastala „dopravná zápcha“ a chaos na letisku s jedným príletom a odletom denne.

• 

• 

• 

Z letiska sme zobrali za stovku odvoz po cestách z čias Rakúsko-Uhorska do centra, kde sme operatívne zarezervovali hostel. Najprv som mal v pláne otestovať ubytovanie priamo na vlakovej stanici v lacnej „kimnate vidpočinku„, ale nakoniec zvíťazilo pohodlie nad nie práve presvedčivými recenziami železničiarskej ubytovne. Na jednu noc by som to ešte riskol, ale nechcelo sa nám presúvať v prípade nečakaných patálií alebo jednobunkovcov.

Na najvyššom poschodí historického baráku nás privítal veselý majiteľ, ktorý tu žije s rodinou. Zhodili sme veci v podkrovnej izbe a vybrali sme sa na krátku prechádzku mrazivým centrom tejto historickej metropoli. O Černivcoch som počul vždy len samé chvály a na prvý pohľad to tu vyzeralo veľmi obstojne.

Okolo bývalej synagógy, dnes kina, sme sa prešli k Teatrálnej plošče s pekne nasvietenou budovou divadla. S vidinou neskorej večere sme to strihli priamo na pešiu zónu, Kobyljansku ulicu, kde už behala omladina v halloweenskych maskách. Kde sa podeli tradície tajnej polície, gulagu a holodomorov. Google nám poradil Panskú Huraľnju, veľmi peknú reštauráciu v historickej budove, kde som sa v zamazenej bunde s turistickými nohavicami cítil nemiestne. Boršče a luxusné vareniky nesklamali a domáce pivo nás definitívne zmohlo. Po ceste na ubytko sme sa ako bonus stali svedkami naháňačky, kde policajti naháňali nezbedných mladíkov v tmavých dvoroch. Žiadne výstrely nezazneli, nakúpili sme v ABC-čku proviant a ukončili tento dlhý deň.

DEŇ 2.

Dobre, že som ráno stihol sprchu ako prvý, vospolok také šťastie nemal. Poriadny tlak vody je večný problém v tejto časti Európy. Robí si čo chce. O ôsmej sme už tlačili sosisku (ukrajinský pikador) v nonstopke pred kino-synagógou. Slnko nás začalo pomaličky roztápať a vydali sme sa na prieskum centra tohto zabudnutého kraja aj za denného svetla. Černivci majú za sebou turbulentnú históriu, rovnako ako mnoho iných miest západnej Ukrajiny. Bývalá metropola Bukoviny dlho patrila pod Rakúsko-Uhorsko, po rozpade pripadla Rumunsku, počas vojny mesto obsadili Nemci a po nej sa stalo súčasťou ZSSR. Každá éra zanechala na meste stopy a je tu na čo pozerať.

• 

• 

Začali sme rovnako ako v predcházajúci večer na Teatralnej plošče pred regionálnym divadlom Oľgy Kobylianskej, po ktorej je pomenovaná aj pešia zóna. Odtiaľto sme popri miestnej väznici v sympatických ružovo-oranžových farbách, dostali na veľké prázdne námestie – Sobornej plošči. Veľkej betónovej ploche, na ktorej sa v noci driftuje, dominuje hnedý mramorový stĺp na počesť víťazstva v II. svetovej vojne. Nás zaujal neďaleký veľký kostol v gotickom štýle, ktorý sa vymyká tradičným ortodoxným chrámom v tejto oblasti Európy. Žiaľ, toho času je tento impozantný jezuitský svätostánok nefunkčný, no vraj sa pomaly pracuje na rekonštrukcii.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na začiatku pešej zóny sme zakúpili v kníhkupectve zopár magnetiek a nakukli do ortodoxnej katedrály sv. Ducha. Vo vnútri sa práve konalo požehnanie a svetlo prenikajúce do interiéru umocňovalo duchovný zážitok. Dokonca nikomu ani neprekážalo fotenie a bábušky nás priam vyzývali obzrieť si prečačkaný interiér tohto chrámu. Exteriér bol ešte začiatkom tohto roka namaľovaný na ružovo.

• 

• 

• 

• 

• 

Na príjemnej pešej zóne nechýba ani pobočka úspešného alko-konceptu Opitá višňa. Po povinnej zastávke na likér sme oproti vybavili obed v zvláštnom kafíčku Pride s ešte zvláštnejším levom na stene .

• 

• 

Z promenády sme plynule prešli na Centrálne námestie. Naň dohliada modrá budova Ratuše, tradičnej radnice s vežou, ktorá susedí s opulentnou secesnou budovou múzea umenia. Na žiadnom správnom hlavnom ukrajinskom námestí nemôže chýbať socha národného pokladu Tarasa Ševčenka. Nanešťastie za ním zopár rokov figurujú aj fotografie zabitých na Majdane a padlých pri bojoch na východe krajiny.

Na izbe sme sa zbavili nákupu a pokračovali smerom na severozápad, ku klenotu mesta a celého regiónu. Nejedná sa o gýčovú reštauráciu Sorbonne, ale o bývalú Rezidenciu bukovinských metropolitov. Architektonický komplex pod ochrannou rukou UNESCO bol navrhnutý v druhej polovici 19. storočia českým architektom Josefom Hlávkou. Dnes tu sídli Černivecká národná univerzita, ktorej priestory by kľudne zniesli porovnanie s britskými alebo americkými analógmi (© Sputnik). Na Slovensku nič takéto nemáme, ak teda nerátam priestory UCM-ky v Trnave na campuse Skladová 🙂

Asi som nepôsobil dostatočne študentsky, vartáš ma odchytil pri bráne, kde sme zaplatili symbolické vstupné 50 hrivien na hlavu. Najprv som si neprávom myslel, že 150 hrivien ide do vačku, no na vrátnici regulárna mašina vytlačila lístky. Nasledujúcu hodinu sme strávili prechádzkou po chodbách inštitúcie a susediacim veľkým parkom / botanickou záhradou. Na takejto škole sa musí študovať samo.

• 

• 

• 

• 

Zo školy sme sa zgúľali dolu kopcom k tradične elegantnej budove černiveckej vlakovej stanice. Na tabuli a informáciách sme si potvrdili čas odchodu ranného prímestského vlaku do Moldavska a zasadli v príjemnom kafíčku krížom cez ulicu.

Posilnení ďalším borščom sme sa rozhodli obzrieť letisko s posledným slnečnými lúčmi. Prvého taxikára som sa spýtal na cenu, či 150 hrivien bude stačiť. On, že podľa taxametra. Súhlasili sme a Dacia vyštartovala na presun celým mestom. Taxikár v pretekárskych rukaviciach mohol radšej súhlasiť s navrhovanou čiastkou vopred, po 10km jazde na taxametri svietilo 80 hrivien, necelé tri eurá.

Prázdne letisko sme mali úplne sami pre seba, dve vojačky si nás nevšímali a pani upratovačke bola trojica inostrancov behajúca po termináli ukradnutá. Všetko sme preliezli, nič špeciálne sme vo vnútri nenašli, ale objavili sme fungujúci bar v tesnej blízkosti budovy. V bare s názvom Promiň (Lúč) nám teta pripravila famózny boršč (nemôžem za to, že by mi k životu stačil len tento nektár) a otestovali sme zopár koňakov. Medzitým sa vonku zotmelo a nastal čas návratu. Appky veľmi nepomohli a rovnako teta prevádzkarka nemala veľké šťastie s objednávkou cez telefón. Zrazu sa ako na zavolanie zjavila maršrutka č. 38 a pomalou okružnou jazdou nás vrátila naspäť do centra diania.

• 

• 

• 

• 

Mal som v pláne ešte zažiť dušičkovú atmosféru na veľkom židovskom a ruskom cintoríne na východnom okraji mesta, ale to už by bolo nadlho. Po vyvetraní sa na večernej pešej zóne som sa rozhodol aspoň otestovať miestne trolejbusy. Na zastávke pri „Šife“, budove ktorá vraj pripomína loď, sme na jeden naskočili a odviezli sa k mostu cez rieku Prut. Tá pramení pod Hoverlou, najvyšším vrchom Ukrajiny a pred vyústením do Dunaja tvorí prírodnú hranicu medzi Rumunskom a Moldavskom. Na tomto mieste som symbolicky vospolok pozval na obľúbenú Tisu a potom sme sa len horko-ťažko dostali naspäť na ubytko 🙂

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

DEŇ 3.

Po komplikovanejšom rannom vstávaní a zvýšenej spotrebe gruzínskeho životobudiča menom Borjomi, nastal čas odchodu. Nonstopka v sobotu ráno zlyhala, personál fastfoodu bol síce prítomný, ale nevedeli povedať kedy začnú aj pracovať. Vedľajší podnik Ozzy práve otvorili, ale čakať 20 minút na prvé pokrmy sme si nemohli dovoliť. Veľmi fotogenickým ranným mestom sme hladní vykročili smerom na železničnú stanicu.

• 

• 

Cesta našťastie viedla „dolu kopcom“ a čerstvý mrazivý vzduch nás vzpružil. Zišli sme popri filharmónii na rovnomennom námestí cez uličky pripomínajúce napr. tie v gruzínskom Kutaisi, k obligátnemu podstavcu s tankom T-34. Miestny exemplár vraj ako prvý prerazil nemeckú obranu pri oslobodzovaní mesta na konci II. svetovej vojny.

• 

• 

• 

• 

Staničné kafíčko bolo žiaľ o tomto čase zatvorené, no rýchlo sme našli alternatívu na poschodí v budove cez ulicu. Do odchodu vlaku nám zostávalo luxusných 30 minút a zajednali sme si bohaté raňajky – čaj, boršč a vareniky. Keď som videl rýchlosť obsluhy, ktorá čaj riešila až na koniec, radšej som preventívne zbehol na stanicu kúpiť lístky. 3 bilety za 105 hrivien som mal ochvíľu v rukách a okolo smutných staničných existencií som sa vrátil do kafíčka, kde sme rýchlo do seba nahádzali pokrm. Gastronómia neurazila, ale ani nepotešila.

5 minút pred odjazdom sme prišli na odľahlú platformu, kde čakala neoznačená „električka“. Okrem 18 vagónovej súpravy z Kyjeva sme na nástupištiach nič iné nevideli, no pre istotu som sa spýtal jedného z cestujúcich, či tento vlak smeruje do Moldavska. Dobre som urobil, Kolomija bola nesprávna odpoveď. Hneď sme sa rozbehli naspäť na stanicu, kde nás poslali na štvrté nástupište, ktoré sme najprv neregistrovali. Výhľad nám celý čas blokoval dlhočizný diaľkový spoj do Bukurešti na prvej koľaji.

Minútu pred odchodom sme naskočili do správnej dízlovej „električky“, zasadli na nepohodlné lavice a vydali sa na 2,5 hodinovú cestu na východ. Ranný spoj číslo 968 Černivci-Sokyryany je zaujímavý tým, že trať 4x prekonáva ukrajinsko-moldavskú hranicu. Ešte donedávna vlak prekračoval hranicu až 5 krát, keď končil v moldavskom pohraničnom uzle Oknica (Ocnita).

Cesta ubiehala len veľmi pomaly a jesenná krajina z okna pôsobila viacmenej depresívne. Sem-tam sivú panorámu rozžiarili zlatisté kopuly ortodoxných chrámov, medzi ktorými v diaľke vynikali tie na mužskom kláštore v Bančeny. Po hodine a pol jazdy sme zastavili na hraničnej stanici Mamalyha, necelých 60 kilometrov od Černivcov. Tu mi najprv colník otcovským potľapkaním po pleci pochválil nedopitú fľašu Shabo a namosúrený pohraničník s brežnevovským obočím expresne opečiatkoval pasy. O pár kilometrov ďalej sme prekročili moldavskú hranicu, kúsok od najzápadnejšieho bodu Moldavska, neďaleko zaujímavej, no bez speleologického dozoru neprístupnej jaskyne Emila Racovitu. V stanici Criva (až druhá v poradí, prvá zastávka sa nachádza kúsok za hranicou a neviem čo by sa stalo, keby sme vystúpili už na platforme „61km“) nabehla akčná trojica moldavských orgánov a tí začali aj prehľadávať bagáže. Samozrejme, že nikomu nič nenašli a súprava sa pohla ďalej. Náš postarší spolusediaci hneď na to obratom navštívil WC a vrátil sa odtiaľ so šibalským úsmevom a 2 baličkami s neznámym obsahom. Profesionál.

• 

• 

• 

• 

Niečo po jedenástej sme konečne dorazili do cieľa, na malú stanicu Lipcani, odkiaľ dymiaci vlak ďalej pokračoval na Ukrajinu, aby sa znovu vrátil do Moldavska a nakoniec skončil na Ukrajine. Po odchode zostala stanica, ktorá sa nachádza neprakticky na kraji dediny, úplne prázdna, dokonca ani len taxík sa tu neobjavil. Našťastie o pár minút sa na horizonte objavila nová VW Caddy. Na nej pre nás prišiel Maroš, ktorý pracuje pre slovenskú ambasádu a má na starosti niekoľko rozvojových projektov v Moldavsku pod hlavičkou SlovakAid. Takouto pomocou bola aj Caddy pre kláštor v neďalekom Zăbriceni, kde bude pomáhať rozvážať bio produkciu po krajine a v tento deň bola na skúšobnej jazde.

• 

• 

• 

Cez sever Moldavska, ktorý charakterizujú nekonečné sady jabloní, divoké brány a nové pumpy, sme sa expresne presunuli po zaplátaných cestách až do metropoli severu – Bălți (čítaj Belc :)). Vystúpili sme na rohu detského parku, kde sme v nepríjemnom vetre márne hľadali na správnej adrese naše ubytko. Až po krátkom telefonáte a pomoci miestnych obyvateľov sme v jednom z dvorov našli náš dom. Na prvý pohľad to nevyzeralo najhoršie, celý barák pre seba, no keď sme zistili, že sa niekde na ulici pokazil horúcovod, hneď sme vedeli, že to bude ešte zaujímavé. Tetuška nám síce pripravila dva elektrické ohrievače, no čo z toho, keď bolo treba vykúriť štyri miestnosti a po zapnutí bojlera instantne vyhodilo poistky.

• 

• 

• 

Nič sa nedalo robiť, v Bălți toho na výber veľa nie je, tetu sme vyplatili a tá nám obratom sľúbila priniesť ešte tretí ohrievač (čo samozrejme s peniazmi v rukách už nesplnila). Tak či tak sme sa už dlho zdržiavať nemohli, o štvrtej nás čakala prehliadka miestnej fabriky na koňak spojená s ochutnávkou zlatistého moku. Na pumpe sme ešte strelili povinné sosisky a taxíkom si skrátili cestu na kraj mesta, kde sa na niekoľkých hektároch rozprestiera fabrika Barza Albă (Biely bocian). Administratívna budova s hlavným vstupom vyzerá na prvý pohľad ako učilište vo Veľkých Kapušanoch a rovnako smutne pôsobí aj areál. Ale ako sa vraví – nesúď knihu podľa obalu alebo koňak podľa fľašky.

• 

• 

• 

• 

• 

Fabrika bola založená síce len v roku 1944, v kraji bez tradície produkcie koňaku, no vzorky, ktoré sme dostali možnosť ochutnať boli exkluzívne. Ak tu koštujete 10 ročný koňak, znamená to, že vo fľaši nie je mix koňakov mladších a starších ako 10 rokov (napr. prípad populárneho Araratu), ale minimálne 10 rokov starých. Na chuti to poznať okamžite. Veľmi sa mi rátalo, že celá akcia nebola urobená príliš profesionálne (ako napr. vo vyššie spomenutom Ararate, kde už príliš cítiť západného majiteľa), s mladým sprievodcom sa dalo celkom pokecať a kde inde by ste sa za dvacku solídne občerstvili a pili destiláty staré ako vy sami.

• 

• 

• 

V podnikovej predajni nelogicky umiestnenej krížom cez park od hlavnej budovy sme dali podniku zarobiť a s plnou krabicou fliaš sme sa vrátili na vychladené ubytko. Dlho sme sa na dome „neohriali“ a koňaky sme vymenili za lokálnu produkciu piva v Beermasteri, kde čapujú rovnomenné pivo z Bălți. Ležiaky, IPA-y a pivné misy sme šli vychodiť do ľudoprázdneho centra mesta. Maroš cestou spomínal ako je Moldavsko bezpečné, ale v tom sa vrátil gavalier Roman s rozbitým nosom a bez fľašky piva, ktorá postačila na ukončenie rodiaceho sa medzinárodného konfliktu. Poučenie do budúcna – neutešujte plačúce hysterky, keďže zvyčajne niekde za rohom číha podnapitý dôvod ich nešťastia. Prehliadku nočného mesta sme radšej predčasne ukončili. Ošetrili sme vojnové zranenia, okľukou sa vrátili na dom, nahodili poistky a zaliezli pod studené periny.

DEŇ 4.

V nedeľné ráno ukazoval senzor teploty batérie na mobile príjemných 12 stupňov Celzia. Noc v chladničke sme pod perinami prežili našťastie bez ujmy a preventívne sme naordinovali 5 ročný koňak preložený zázrakom zo Srí Lanky – samahanom. Dlho sme sa v interiéri nezdržiavali a vybrali sa naraňajkovať. Prešli sme cez blízky park, ktorého atrakcie síce nepôsobia najbezpečnejšie, ale aspoň fungujú. Východná Európa sa nezaprie a pred jednou z reštaurácií sme našli aj veľkú sochu Oscara. Čistý Hollywood, len ten asfalt chýba.

• 

• 

V centre to zrána žilo, mnoho ľudí a túlavých psov sa motalo okolo veľkého krytého trhoviska. To sa nachádza priamo na námestí oproti asi jedinej zaujímavej budovy v meste – divadla. Operatívne som od expertky na kabely zakúpil za 30 lei veľkú poľskú variantu, s ktorou som mal v pláne preniesť východné koňaky na západ. Raňajková kultúra v Bălți je podobná tej slovenskej – biedna. Znovu sme chtiac-nechtiac zavítali do Star Kebabu, kde sme namiesto biedneho nočného kebabu spráskali obstojné hotdogy. Ešte sme omrkli radnicu so sochou legendárneho panovníka Ștefana cel Mare, raketový kostol a T-34-ku s funkčným večným plameňom. A to bolo asi všetko, Bălți žiaľbohu nepatrí medzi tie vizuálne najpútavejšie destinácie.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na dome sme sa rozlúčili s tetou a taxíkom sa zviezli na rušnú autobusovú stanicu na východe mesta. V kase sme s nákupom lístkov neuspeli, expresné maršrutky sa platia priamo u vodiča. V jednom z mnohých Sprinterov sme sa nepohodlne usadili na zadnej štvorke, dlho sme nečakali, mašina sa naplnila a pomaly sme sa vymotali z mesta. Z diaľky sme zazreli druhý najvyšší vysielač v krajine a po ceste R14 sme sa rozbehli smerom na Kišiňov. Táto trasa nebola najhoršia, žiadne diery sa nekonali a druhú polovicu cesty tvorili luxusné štvorprúdové úseky, ktoré by sme na takom slovenskom južnom ťahu s radosťou prijali. Rovnako krajina za oknom nevyzerala najhoršie, definitívne som vyvrátil svoj mylný predsudok, že Moldavsko je podobné nudnej maďarskej placke. Väčšinu rozlohy tvorí príjemná pahorkatina a len tie listy na stromoch chýbali k príjemnejšiemu vizuálnemu zážitku cestou rurálnou krajinou.

• 

• 

Do hlavného mesta sme dorazili zo severu, minuli sme Cricovu, pravdepodobne hlavný turistický magnet, kde sa rozprestierajú jedny z najrozsiahlejších pivníc na svete. My sme mali v pláne omrknúť tento komplex, kde Putin oslavoval svoju päťdesiatku, v pondelok pred odletom, ale (našťastie) nás zabrzdil sanitárny deň. Na severnej autobusovej stanici sme naskočili do Dacie a odviezli sa do „historických“ uličiek centra, kde sídli slovenská ambasáda. Tu nás Maroš dočasne opustil a my sme pokračovali do hotela Zarea. Konečne sme si dali zaslúžený oddych a poriadnu sprchu s normálnym tlakom a teplotou vody.

Po dvoch hodinách rekonvalescencie sme sa vydali za našou moldavskou spojkou. Cestou k ambasáde sme obzreli všetky základné pamiatky, ktoré mesto ponúka. V Katedrálnom parku sme našli čo iné ako katedrálu so zvonicou a pri hlavnom bulvári nechýbal Víťazný oblúk. Oproti nemu sa cez cestu rozkladal vládny komplex Casa Guvernului a na rohu sa týčil pri rovnomennom parku starý známy Ștefan Cel Mare. Pri historickej budove Národného historického múzea sme sa rozplývali nad vystaveným netradičným vrtuľníkom Kamov Ka-26 a o pár minút sme už s Marošom smerovali do blízkej reštaurácie Propaganda.

• 

• 

• 

• 

• 

V príjemnom prostredí plnom artefaktov z čias minulých regulárne sme sa prežrali (u mňa ako inak luxusný boršč) a čemer sme museli rozchodiť na novej promenáde na brehu jazera Valea Morilor a priľahlých veľkolepých schodiskách. Vyzerá to tu dnes o dosť lepšie ako pred pár rokmi, keď to tu skôr pripomínalo džungľu. U Maroša sme ešte otestovali podnesterskú produkciu Kvintu, predsa aby sme vedeli porovnať s tou z Bălți. Po zahriatí do prevádzkovej teploty sme ešte prezreli nočné centrum, ktorému dominujú vysvietené vládne budovy a prezidentský vežiak. Nedeľu sme na českých expatov zavŕšili v Kozlovni a tu sme odpískali úspešný spoločný výlet po Moldavsku.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

DEŇ 5.

V posledný deň nášho pobytu sme sa ešte rýchlo vydali na prehliadku alternatívnych atrakcií Kišiňova. Na mobile som rozbehal Yandex Taxi a do auta sme naskočili pred budovou Národnej opery a baletu. Zviezli sme sa na severný koniec bulváru Stefana cel Mare, kde sa medzi novostavbami skrýva opustená hvezdáreň z čias ZSSR. Niekoľkoposchodová budova je úplne zdevastovaná, zostali už len betónové steny a na streche zvyšky kovovej kopuly observatória. Po vratkom schodisku sme sa dostali do jej útrob, z ktorých je slušný výhľad na park Dendrarium a okolité sídliská.

• 

• 

• 

• 

Po prehliadke ruín sme sa presunuli na opačný koniec mesta, k hlavnej železničnej stanici. Tú považujem za jednu z najzaujímavejších budov v meste a architektúrou vyniká medzi ostatnými nádražiami bývalého sajuzu. Je o ňu dobre postarané a pôsobí skôr ako malé múzeum alebo kaštieľ, a dokonca nechýbajú ani akváriá. Veľká škoda, že väčšinu dňa zíva prázdnotou, moldavské železnice nemajú proti všadeprítomným maršrutkám šancu. Všetkých päť diaľkových spojov je medzinárodných a vnútroštátna preprava je kvôli zlému stavu tratí a ich nevhodnému trasovaniu (problém nielen s Podnesterskom, ale aj v mnohých prípadoch križovaním Ukrajiny) veľmi obmedzená

Oproti legendárnemu hotelu Cosmos sme sa v tieni neforemnej výškovky Atrium konečne naraňajkovali. Zachránila nás „sosiska“ a ležérnym krokom sme vykročili po hlavnej cestnej tepne. Teplota sa vyšplhala v prvý novembrový deň na takmer letných 22 stupňov a bundy sa stali príťažou. Nič sa nám už veľmi nechcelo riešiť, obzreli sme smutne vybývaný hotel National a nakúpili magnetky na blšáku vedľa národného drama-divadla Mihaia Eminescu. Kúsok od hotela sme v supermarkete vybavili podarúnky značky Bucuria a vrátili sa zmorení naspäť na izbu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Hotel sme s plnou poľskou kabelou opustili o dvanástej a Daciou (ako inak, nové Lady tu napríklad nevidieť vôbec) sme sa doviezli na letisko. Premáva sem priamo z centra za symbolické 2 lei aj trolejbus, no pohodlie a príjemné ceny taxíkov zvíťazili nad MHD. Keď sme v roku 2016 pristáli v Kišiňove, terminál práve zažíval rekonštrukciu. Dnes to tu vyzerá naozaj veľmi príjemne a interiér dizajnom pripomína skôr severské krajiny. Na checkine nepotešili prísne kontroly rozmerov príručnej batožiny a s malou dušičkou som na váhu položil ťažkú kockovanú kabelu. Limit som zvládol ako profík – do povolených 20kg chýbalo 300 gramov.

• 

• 

Do odletu nám aj s plánovaným meškaním lietadla zostávali dve hodiny a vonku to vyzeralo viac na leto ako na začiatok novembra. Vydali sme na čerstvý vzduch k neďalekému TU-134, ktorý víta návštevníkov letiska. S vidinou lacného občerstvenia sme zavítali na susednú pumpu, ale zoschnuté plăcinty nás nechali chladnými. Motať sa vonku ďalej veľký zmysel nemalo a Miro si na jedinej diere v chodníku skoro vyvrtol členok. Nechceli sme riskovať ďalšie zranenia a po kontrole sme sa usalašili v bezpečí duty free (ako z rozprávky) a snackbaru (s prekvapivo rozumnými cenami).

• 

• 

• 

O tretej sme konečne vyštartovali a aspoň z diaľky som zahliadol dve socialistické dominanty Kišiňova, ktoré sme už nestihli navštíviť – Porțile orașului (Brána do mesta) a Romanita (najvyšší barák v krajine) . Wizzair na linku do Viedne nasadil najväčšiu sardinkáreň a ani sedačka v strede nepridala na komforte. Po hodine letu som z okienka zbadal známe orientačné body ako Nové Zámky, Šaľu a Gabčíkovo. Bratislavu sme obleteli z južnej strany, nad Viedňou urobili otočku a pristáli na Schwechate. Moldavci nezvyknutí na lowcostové maniere sa hneď natlačili do uličky, aby im náhodou neutiekol autobus. V termináli sa všetci nahrnuli na automatické brány pre EU pasy, len aby sa čudovali, prečo im čítačky neberú moldavské občianske. Nabudúce by to chcelo otestovať preukaz poistenca. Hlavne, že poľská kabela dorazila aj s kontrabandom neporušená a colnica zívala prázdnotou. Moldavská misia úspešne zavŕšená.

Výlet so skoro tromi kilogramami a jednou dierkou na opasku navyše môžem hodnotiť ako veľmi vydarený. Podzemie Kyjeva je skvelou alternatívou proti prevarenému Černobyľu, kde vraj už ani do budov nepúšťajú. Černivci potvrdili svoju povesť a je to jedno naozaj pekné mesto, dobre skryté pre návalmi turistov, niečo ako Ľvov desať rokov dozadu. Cesta medzinárodným „pojezdom“ nemala chybu, nielen ako geopolitická kuriozita, ale aj ako úvod do tohto naozaj zabudnutého kúta Európy. Bălți je Bălți, naozaj tu toho veľa nie je, ale ak budete v okolí, koňakovú fabriku nevynechajte. Nakoniec hlavné mesto Kišiňov, ktoré som navštívil do tretice, ale nemôžem povedať, že by mi prirástlo k srdcu. Na druhú stranu boli po troch rokoch od poslednej návštevy vidieť zreteľné zmeny k lepšiemu. Osobne som veľmi zvedavý na blízku budúcnosť Moldavska. Predsa, ťažko sa niečo vymýšľa v krajine, ktorú ročne opustí s vidinou lepšieho života jedno percento populácie.