November na oboch brehoch Dnestru

Po síce mierne zapotenom, no úspešnom letnom záťahu do Moldavska a Podnesterska, sme ešte v omámení Kvintu zakúpili za dvacku lety na jesenný predĺžený víkend. Táto koňaková eufória bola pravdepodobne príliš silná a to, že som niečo kúpil, som zistil až týždeň po návrate. Moldavsko sme navštívili v tomto ročnom období dva roky nazad, tak prečo si to nezopakovať aj v dobe covidovej.

ŠTVRTOK

Neskôr dokúpil letenku aj Miro a letné uvoľnenie sa pomaly prehuplo s rastúcimi číslami nakazených do miernej jesennej depresie. Na počudovanie letenka vydržala a my sme sa v prvý novembrový štvrtok opäť ocitli na viedenskom letisku.

Vo Viedni to šlo všetko ako po masle, no to sa nedalo povedať o moldavskej pasovke. Na kišiňovské letisko sme dorazili síce načas, ale všetko sa zaseklo tesne pred cieľovou páskou. Aktívny pracovník ma nasmeroval do radu pre rodiny a telesne znevýhodnených, no pomohlo mi to jedine tak, že som tam skysol pol hodinu. Samozrejme mali prioritu deti a hendikepovaní, čo v kombinácii s pakistanskými pasmi (doteraz nechápem čo mnohopočetnú rodinu s malou vozíčkarkou viedlo k návšteve tejto krajiny) zabrzdilo rad na dlhú chvíľu. Už-už som chcel preskočiť do inej šóry, no medzitým pristálo lietadlo z Talianska a celá pasovka sa zmenila na jednu veľkú COVID párty. Aby toho nebolo málo, tak ešte predo mňa hodili dedka z Ruska, ktorý pristál na ďalšom lete z Moskvy.

Naštastie, kým ja som čakal na vstup do krajiny, Miro z požičovne zobral bieleho udýchaného tátoša ako stvoreného na miestne cesty – Daciu Logan. Vyrazili sme z letiska do nočnej krajiny, po ceste sme vytiahli cash a doplnili zásoby kalórií na pumpe. Smerom na sever sme viackrát neúspešne zastavili pri zatvorených reštauráciách, šťastena na nás sadla na polceste medzi Kišiňovom a mestom Orhei. Fancy reštika Josper sa zjavila v strede ničoho a rýchlo nás uviedla do reality gastrobiznisu v Moldavsku, ktoré charakterizuje jediné slovo – pomalé (a tým nemyslím koncept slow food).

Milá pani Liuba nás našťastie v penzióne v Trebujeni čakala o jedenástej večer, naliala nám domáceho vína a ešte prihodila aj skvelé palacinky. Nikdy by som nepovedal, ako pasujú k červenému 🙂 Až mi prišlo ľúto, že sme nešli večerať k nej, no o tejto možnosti sme sa dozvedeli až po príchode, keď už bol „veľkopanský“ boršč zjedený.

PIATOK

O ôsmej ráno nás čakali skvelé raňajky a onedlho na to sa k nám na kávu pripojili tradičné moldavské spojky (tentokrát už ako novomanželia) Maroš s Dianou. Rozlúčili sme sa s milou majiteľkou a príjemným penziónom, kde to v lete musí byť paráda. Na autách sme sa presunuli o pár kilometrov ďalej k pravdepodobne najväčšej turistickej atrakcii krajiny.

Historický komplex Orheiul Vechi sa týči nad údolím vyhĺbeným lenivou riekou Raut do vápencových skál. Oblasť Starého Orhei bola osídlená už v praveku, v staroveku sa tu usídlili Géti, národ etnicky príbuzný s Dákmi a Trákmi. V stredoveku si toto územie podmanila Zlatá horda, teda dobyvační Mongoli a neskôr tu urobili riadne rošošo Tatári. Nakoniec sa tu usídlili ortodoxní mnísi, ktorí tu s „kratšou“ prestávkou v podobe ZSSR, pôsobia dodnes.

Na prázdnom parkovisku sme nechali autá, za symbolických 10 lei sme kúpili lístky (aj keď sa pokojne dalo potiahnuť ďalej a zaparkovať zdarma bližšie ku kláštoru) a pomaly sme vyšľapali po hrebeni nahor. V hlavnom chráme sa práve konala bohoslužba a ten zaujímavejší skalný kostolík zostal uzamknutý. Škoda, toto miesto si zaslúži ešte návštevu, najmä ak obloha nebude pripomínať farbou handru na umývanie dlážky.

Prekvapivo solídnymi cestami sme sa presunuli severnejšie do dedinky Tipova. Rieku Raut vystriedal starý dobrý Dnester, ktorý oddeľuje Moldavsko od Podnesterska. Priznám sa, že o Tipove som do októbra 2021 ani len nepočul, no ak by niečo malo byť v Moldavsku „must see“, tak to nie je Starý Orhei, ale skalný kláštor s luxusnými výhľadmi na rieku a časť Podnesterska.

Podobne ako v Starom Orhei, aj tu sme boli sami a mohli si detailne prezrieť priestory chrámu, ktorý bol samozrejme za ZSSR zničený, no po rozpade ako-tak obnovený a v súčasnosti sa tu konajú obrady. Takže ak niekto plánuje svadbu v kráľovskom štýle, môže sa inšpirovať Štefanom cel Mare, ktorý tu bol podľa legendy zosobášený. Ani sa nečudujem, minimálne na zásnuby s výhľadom na veľký podnesterský kolchoz je to tu ako stvorené. Len teda pozor na miestneho kostolníka/cerkovníka, aby ste mu nezavadzali, keď bude zametať, mohlo by sa vám ujsť s metlou po hrbe.

V Lalove, o dedinu ďalej, nám Maroš vybavil ochutnávku u včelára, bývalého starostu, pána Mihaia. Ak by ste čakali decentnú ochutnávku medu, boli by ste na omyle. Sme predsa na Vostoku a tu z usilovnej práce včiel nevzniká len med, medovina, sviečky, propolis a podobné gejrópske produkty – ale hlavne poriadne medovice. A tie sa mixujú s ovocím a bylinkami, ktorých druhov je samozrejme požehnane. Od vstupu do malej pivnice si toho veľa nepamätám, z nuly na 2 promile sme akcelerovali za 15 minút a nepomohla ani skvelá šťava z jarabiny či dokonalé sušené slivky. Biznis sme podporili aspoň nákupom čaju a medu, keďže o platení za koštovku Mihai nechcel ani počuť. Dokonca sa tu dá aj ubytovať v peknej izbe s výhľadom na vlniacu sa pahorkatinu, no neviem, či by som to tu riskoval 😀

V Horodišti, kúsok od Lalovy, sme sa po rozbitých cestách dostali k úplnému gastronomickému vrcholu. Tu na kraji ospalej dediny si Thierry a Fred zmysleli, že budú vyrábať francúzske syry. Starší Thierry prvýkrát navštívil Moldavsko tesne po rozpade ZSSR v rámci humanitárnych misií, kedy si tento zabudnutý región zamiloval. Rodák z Lyonu si tu našiel aj manželku, čo pri kráse miestnych žien a s francúzskym pasom asi nebolo príliš ťažké:)) Riadne aromatických kravských a ovčích syrov sme sa v kombinácii s domácimi džemami (mrkvový a orechový? fantázia) jednoducho nevedeli „dožrať“ a domáce víno nás udržalo v nálade. V súčasnosti Francúzi rekonštruujú priestory bývalej vidieckej školy a svoje syry predávajú aj priamo v Kišiňove. Ak budete mať cestu okolo, určite sa zastavte a podporte miestnu komunitu – mlieko je od okolitých farmárov kupované za ceny o 60 percent vyššie ako je tá trhová.

Po luxusnej magistrále R20 sme sa vybrali do Reziny. Cestou sme sa zastavili pri solídnom pamätníku II. svetovej vojny pri Ciniseuti, ktorej kraľuje „lietajúci“ sovietsky tank T34. Večný plameň síce dávno vyhasol, s plynom treba predsa šetriť ak máte namierené do Európy, no o areál je ako tak postarané. Nie je to taká tragédia ako na mnohých miestach napr. na Ukrajine. Ako bonus sa dajú odtiaľto sledovať sklesnuté tváre vodičov po zastavení políciou, nezvyknutých na krásne cesty a vyššiu rýchlosť. Ešteže náš 75 koňový Logan so štyrmi mocnými junákmi na palube takéto ambície nemal, či skôr nemohol mať. No funkčná klíma potešila, vonku sa teplota vyšplhala na november neštandardných 22 stupňov.

Rezina je sama o sebe klasické postsovietske malomesto, no v mojom srdci má špeciálne miesto. Už keď som si ako malý geograf čítal o Podnestersku, niekde sa zjavila fotka podnesterskej Ribnice. Na nej bol zobrazený most cez Dnester, šedivé paneláky a dymiace komíny v pozadí. Táto metropola severného Podnesterska musela byť odfotená niekde z opačného brehu rieky. Toto miesto sme prekvapivo rýchlo našli a môj detský sen sa stal skutočnosťou. Panelákov síce pribudlo a aj pohraničný most zrekonštruovali, no z komínov obrovskej oceliarne sa stále dymilo. A to je dobre, lebo tento závod je zodpovedný za skoro polovicu HDP Podnesterska (samozrejme, že oceľ je ďalej exportovaná ako Made in Moldova :))

Uspokojení výhľadom sme sa otočili na druhú stranu, kde si Maroš všimol prekvapivo monumentálny most visiaci nad širokým údolím. Na mape sme rýchlo lokalizovali túto pofidérnu stavbu a posledné lúče dňa sme si užili na „rezavom“ Golden Gate v Rezine. Tento jediný visiaci most v krajine s dĺžkou 230 metrov bol vybudovaný v roku 1986 pre potreby inžinierskych sietí. V najvyššom bode sa nachádza 130 metrov nad zemou a niekedy sa tu koná aj ilegálny bungee jumping. Neviem či ten by som voľný pád riskoval, no pravdepodobne by som lepšie dopadol ako po noci u včelára.

Po západe slnka nás čakal posledný presun na sever krajiny, do Sorocy. Škoda, že sme v eufórii nebookli letenky o víkend skôr, mohli sme mať o hodinu drahocenného svetla naviac. To sú tie mínusy lacného posezónneho cestovania na severnej pologuli po zmene času. Po ceste sme zistili, že nám chýba voda do ostrekovačov a Tonko promptne na Lukoil kúpil lacnú modrú tekutinu do Loganu. Po chvíli som zistil čo som vlastne kúpil … Maroš dostal darček v podobe ruskej nemrznúcej zmesi do chladiča jeho diplomatického Pežotu. Po necelých sto kilometroch sme zaparkovali pred solídnym hotelom Central a navečerali sa v neďalekej prevádzke siete Salat. Naspäť na hoteli nám recepčná poradila kde si môžeme v lobby skonzumovať koňaky tak, aby sme nerušili ostatných ubytovaných a úspešne zakončili piatkový nabitý program.

SOBOTA

Kvalitný moldavský koňak a ešte lepšie kaukazské vody (objav roka Jessentuki-17) sa na 99 percent vedia postarať o bezproblémové vstávanie v nasledujúce ráno. Sobota nebola výnimkou a pred deviatou sme plní síl zaparkovali pri sympatickej malej pevnosti na brehu Dnestra. Na hrade práve prebiehala rekonštrukcia a do vnútra sme sa nedostali. Čo sa dalo robiť, trochu sme sa prešli po novej promenáde s Ukrajinou na druhej strane. Samozrejme tu nechýbala ani instagramová lavička a srdiečko.

Najväčším lákadlom Sorocy ale nie je historický hrad pre Gumkáčov, no viacero palácov zo súčasnosti, ktoré stoja nad mestom, na tzv. Cigánskom vŕšku. Maroš tento cigánsky Beverly Hills dávnejšie preskúmal a prirodzene sa pasoval do úlohy sprievodcu. Zaparkovali sme pri tzv. Capitole na overenom mieste a vybrali sa na prieskum. Na niektorých miestach to vyzeralo ako vo vojnovej zóne, no realita honosných a extrémne gýčových domov prekonala všetky očakávania.

Cigáni zo Sorocy netreli biedu ani počas komunizmu. Boli to skúsení a šikovní kováči a rýchlo zistili, že si zarobia viac remeslom ako vo fabrike. Pod zámienkou návštevy príbuzných strávili celé letá „na fuškách“ a dobre si zarobili. Častokrát boli platení v naturáliách, ale keďže po celom ZSSR niekomu niečo niekde chýbalo, peniaze sa k nim vždy dostali. Koncom 80. rokov sa miestnej komunite s miernym uvoľnením ekonomiky začalo veľmi dariť po druhýkrát. Zakladali si výrobné družstvá a šili háby pre celé ZSSR z lacnej uzbeckej bavlny. V 90. rokoch sa s otvorením hraníc vybrali do sveta.

Miestni si tak začali stavať honosné obydlia. Jedno väčšie ako druhé. V súčasnosti je mnoho 3-4 poschodových domov nedokončených a viacero opustených. Neskolaudovaný dom nie je možné zdaniť, peniaze na dokončenie jednoducho nie sú alebo majitelia zomreli. No tie, čo boli relatívne dokončené, stoja za fotku. Niekedy po vás miestni skríknu, inokedy za „pohľad“ zaplatíte cigaretami alebo rubľami. Nemôžem za to, že som mal len 10 podnesterských rubľov pre tmavého SBS-kára „strážiaceho“ vatikánsku baziliku.

Na Cigánskom vŕšku sídli samozrejme aj cigánsky kráľ. Vlastným menom Arthur Cherari je barónom romales z Moldavska a Rumunska. Svoj titul zdedil po otcovi, ktorý zomrel v roku 1998 ako kráľ cigánov celého Sovietskeho zväzu. Tento neprehliadnuteľný pánko s dlhou bielou bradou je dokonca aj poradcom pre rómsku otázku moldavskej prezidentky a jej vlády. Nám sa pošťastilo ho stretnúť ako si neformálne v teplákoch vybehol dolu do centra Sorocy. Na maršrutke. Žiadne kráľovské maniere aj keď mu na dvore hnijú dve sovietske vládne Čajky. Povráva sa, že jedna z nich patrila Andropovovi.

Autá sme si v malej uličke pri „Capitole“ našli v poriadku a keď sme už boli v tejto časti mesta, presunuli sme sa k parádnej vyhliadke na Dnester a Sorocu. Tá sa nachádza vedľa mierne zvláštnej sakrálnej veže s názvom „Svieca vďakyvzdania“. No stále vyzerá dôstojnejšie ako Bezosova raketa. Strážnik nám tu hneď predal magnetky, ktoré si pravdepodobne tlačí po nociach a dokonca sa tu objavila aj sprievodkyňa, ktorá nám čo to porozprávala o tomto relatívne novom monumente.

Po úspešnej prehliadke svetoznámych atrakcií Sorocy sme sa vrátili do centra na veľmi neskoré raňajky. Ak by ste chceli vedieť koľko trvá v reštaurácii s kopou personálu a žiadnymi zákazníkmi príprava šiestich omeliet, volských ôk a praženíc – tak je to presne hodinu. Spomenul som si na ľudí čo navštívili Laos a spomínali, že tam plynie čas pomaly a všetko dlho trvá. Vtedy mi to doplo – veď predsa Moldavsko je taký európsky Laos – chudobný, skrytý medzi oveľa významnejšími krajinami, bez prístupu k moru a odkázaný napospas nálad silných hráčov v regióne.

Po raňajkách sme sa rozlúčili s Marošom a Dianou a vyzdvihli na hoteli veci, doslovne o päť minút dvanásť. Rovnakou trasou sme sa vydali smerom na juh a zastavili na kraji lesa neďaleko mesta Soldanesti. Tu sa kilometer a pol od hlavnej cesty skrývajú na prvý pohľad bezvýznamné betónové ruiny, pripomínajúce bazény alebo čističku vôd. No pri bližšom pohľade sa vám môže zakrútiť hlava. Obrovská kovovo-betónová konštrukcia sa ponára cca 60 metrov do útrob zeme. Objekt 1180, ako sa oficiálne táto stavba nazýva, mal slúžiť ako veliteľské centrum sovietskej armády/bunker pri ohrození nukleárnym útokom. Tento kolos začali stavať v polovici 80. rokov a ako vidieť ho nikdy nedokončili. V súčasnosti ho pomaly rozoberajú miestni špekulanti, ktorí vlastne suplujú aj strážnu službu. Varovali nás pred zostupom do komplexu, no keď som videl tú bezodnú hĺbku, hneď ma prešla chuť. Samozrejme, že do vnútra sa dá dostať, ale museli by ste „strážcom“ zaplatiť pár desiatok lei.

Cestou k autu sme ukojili náš urbex chtíč prieskumom nedokončeného paneláku so strechou, z ktorej bol pekný výhľad na jesennú krajinu. Na kufri sme ešte dotlačili francúzske syry, ktoré za noc dozreli do dokonalosti, vyvetrali kufor a vydali sa ďalej.

Cez Rezinu sme sa dostali do dedinky Solonceni. Tá vyzerá ako každá druhá v Moldavsku, no pozornému oku milovníka MHD neuniknú podozrivé stĺpy lemujúce hlavnú cestu. Koncom 80. rokov sa miestnemu sovchozu nadmieru darilo a zamestnanci sa tešili nadpriemernému zárobku. Jediným problémom bol komunizmus – úspech bol skôr na obtiaž, extra zárobok sa previedol do štátneho rozpočtu. Vtedajší riaditeľ JRD si povedal, že stačilo a začal dumať ako investovať tak, aby mohli zostať prostriedky obci. Zamestnancov družstva zvážal autobus, no jeho každodenná prevádzka bola čím ďalej, tým nákladnejšia, častokrát si ho požičiavali aparátčici… A vymyslel si projekt trolejbusu. O pár rokov neskôr konštruktéri z Kišiňova naozaj dokončili 3 kilometrovú trať z jednej strany dediny na druhú. V hlavnom meste sa zaučili miestni družstevní vodiči za trolejbusárov a dopravný podnik dedine prenajal trolejbus.

1. mája 1992 bola slávnostne zahájená prevádzka jedinej dedinskej trolejbusovej linky na svete. Vozidlo denne odviezlo zdarma aj tisíc pasažierov a dokonca existovali plány na predĺženie trate do neďalekej Reziny. Ale prišiel rozpad ZSSR, šéfa družstva vyhodili (vraj za korupciu) a o necelé dva roky boli troleje rozobraté a elektro vybavenie rozkradnuté. Moldavsko v kocke.

Mierne adrenalínovou večernou jazdou sme sa presunuli do mestečka Criuleni, asi 40km severovýchodne od Kišiňova. Moldavské cesty sme prechválili a zo skratky v podobe cesty R23 sa vykľula prašná roleta bez asfaltu. Do cieľa na parkovisku pri supermarkete Linella (moldavská sieť na vyššej úrovni ako tie naše slovenské) sme prišli bez ujmy, aj keď so svietiacou kontrolkou tlaku pneumatík. Kolesá sa tvárili ok, zbalili sme veci a naskočili sme do taxíka. Za 6 eur nás previezol ponad Dnester do mestečka Dubasari v Podnestersku. Na tomto hraničnom priechode na inostrancov nie sú zvyknutí a samozrejme, že sme vzbudili pozornosť a podozrenie. Poctivý colník nám skontroloval ruksaky a možno by pokračoval aj ďalej, no našťastie sa musel venovať aj iným autám v protismere.

Pasy sa nám vrátili s registračnými kartičkami a onedlho nás stará Dacia so 650 000km na tachometri vyhodila pred jediným ľahko bookovateľným ubytkom v okolí – hotelom Dnestrovsky Sad. Prísne pôsobiaca recepčná nás ubytovala a my sme sa mohli vydať na prieskum tohto mestečka. Naše kroky najskôr viedli do obligátneho supermarketu Šerif, kde sme zamenili hotovosť. Na recepcii síce visel oznam, že sa v tejto zmenárni dá vytiahnuť cash platobnou kartou VISA/MC, no slečny za okienkom ma rýchlo vrátili do reality. Takže ak nemáte miestne alternatívy ako MIR, Raduga alebo Klever, platba kartou bez šance.

Prvýkrát som si v Podnestersku všimol ceny vodky – ako videl som už všeličo, no pollitrovku za euro ešte nie. Rovnako aj miestne whisky nestálo viac než dve eurá. Potom nečudo že 5 ročný koňak tu stojí 4 eurá. Takto sa robí sociálna politika. V pobočke známej siete La Vida sme sa konečne dočkali normálnej obsluhy a po večeri sme sa vybrali na prieskum Dubasari. Prehliadka centra sa dá zvládnuť svižnejším tempom za pol hodinu – jedno námestie so sovietskou administratívnou budovou, osvetlená fontána, dlhšia pešia zóna s jazerom a detským ihriskom. Na jej konci (našťastie) nesmie chýbať strieborná socha Lenina pred budovou umeleckej školy. Na prázdnej autobuske sme načali koňak a ten sme dorazili pred budovou hotela. Okolo sa síce premávalo viacero policajných áut, no nikto si nás nevšímal. Po príchode na recepciu nám recepčná oznámila, že v našej izbe sa nekúri a s Mirom sme tak dostali „complimentary upgrade“ na dve samostatné izby. Fajn deal za 11 eur na osobu.

NEDEĽA

Po solídnom spánku sme sa niečo po ôsmej ráno vydali do síce slnečného, no uzimeného mesta, aby sme ho prešli aj za denného svetla. O tomto čase to v okolí hotela a námestia Pobedy zívalo prázdnotou. Na promenáde sme stretli len mladého vozíčkara – chlap ako hora, vytesaný zo skaly, nás pozdravil hromovým hlasom. Nečudoval by som sa, keby len nedávno pôsobil v armáde.

V okolí Lenina, teda presnejšie pri ďalšej pobočke supermarketu Šerif, to žilo nedeľnými nákupmi. Zakúpili sme expresné raňajky v podobe plneného pečiva z Tiraspolu a to stlačili pred policajnou stanicou, pozorujúc ruch mesta.

Na kraji mesta od 50. rokov pretína rieku Dnester hydroelektráreň s výkonom 48 MW (podobne ako napr. VE Kráľová pri Šali). Keďže sme už nemali čo porábať, vybrali sme sa k nej. Prekvapilo ma, že na hrádzi stojí obrnený transportér, pred ním je checkpoint a ľudia tu premávajú pešibusom hore-dolu. Podľa všetkého tu je hraničný prechod, ale ani po siahodlhom googlení v pracovnom čase sa mi to nepodarilo 100% potvrdiť. V tesnej blízkosti elektrárne, na brehu Dubasarskej nádrže, sa dokonca nachádza solídna pláž a pevne verím, že v lete tu musí byť riadna párty na hrane/hranici.

Po polhodine chôdze štandardným postosvietskym predmestím sme sa vrátili do centra. V La Vide sme zadelili „brunch“ a vrátili sa na hotel. Tam nás privítala čiperná recepčná, ktorá vystriedala prísnu sovietsku kolegyňu. Po dobrej recenzii na booking.com a pri ďalšej návšteve nám nasľubovala nevesty a pekne nás aj odfotila pri romantickej bukréte.

S milou pani sme sa rozlúčili a nasadli do moldavského Dustera, ktorý nás previezol naspäť cez most do Criuleni. Žiadne kontroly sa pri výjazde z Podnesterska nekonali, policajt nám len zobral registračné kartičky, prefrčali sme okolo Rusov a zaraz sme boli v „bezpečí“. Naše vozidlo a hlavne pneumatiky sme našli v poriadku a znovu sme vyrazili na cestu. Čo cestu, pristávaciu dráhu, nepamätám si kedy som videl širší pruh asfaltu ako na hlavnom ťahu M23 medzi Dubasari a Kišiňovom.

Po pár kilometroch sme zišli z hlavného ťahu, no rozbitú poľnú cestu sa nám v posledný deň nechcelo riskovať. V pláne som mal navštíviť zaujímavé Gamma-Pole, kruhový polygón s násypom s priemerom asi 200 metrov, kde sa za čias ZSSR experimentovalo s rádioaktivitou. Tá vraj mala mať pozitívny vplyv na výnosy úrody. Neviem, či pokusy, ktoré sa uskutočnili aj v Gruzínsku a Strednej Ázii boli úspešné, no po rozpade Sovietskeho zväzu sa v chaose jednoducho stratili malé kanistre s rádioaktívnym céziom-137. Niekoľko z nich sa našlo, no osud možno až stoviek takýchto Pandoriných skriniek je neznámy, je možné že skončili v nesprávnych rukách. Do roku 2002 sa ich našlo len deväť.

Od predchádzajúceho večera sme sa neúspešne pokúšali rezervovať prehliadku vínnych pivníc Milestii Mici, ktoré sa nachádzajú južne od Kišiňova. Po pár pokusoch sme to vzdali a vydali sme sa operatívne k známejšej konkurencii do Cricovy, ktorú sme mali po ceste. Tam sme prišli luxusne len 10 minút pred začiatkom prehliadky. Zaplatili sme nekresťanských 450 lei na osobu, naskočili na elektrovláčik a zrazu sme sa ocitli v bondovke. Pod Cricovou sa rozkladá podzemný svet zo spleti chodieb v dĺžke 120 kilometrov, ktoré boli vyhĺbené pri ťažbe vápenca. Hlavné chodby pripomínajú skôr cestné tunely a nájdu sa tu aj dopravné značky, semafory a prechody pre chodcov. To všetko v hĺbke až 100 metrov pod zemou. Pochopiteľne nie všetky chodby sú využité, no aj tak toto podzemné kráľovstvo ukrýva vyše milióna fliaš vína. Tradičnou metódou sa tu vyrába šumivé víno, ktoré vôbec nie je zlé.

Po mierne zbytočnej „kino“ vsuvke sme sa presunuli do archívu spojeného s malým múzeom. Svoje víno tu má uskladnené aj ruský prezident, ktorý tu oslávil 50-ku (aby potom o 12 rokov neskôr uvalil embargo na moldavské víno). Najviac ma ale prekvapila fľaša skoro 120 ročnej Becherovky. Kde Čecha nestretneš:) Po necelej hodine a pol prehliadka skončila a „huby“ nám sklapli na sucho. Pri vstupe nám nikto neponúkol žiadnu prehliadku s koštovkou, no na druhú stranu po troch dňoch v Moldavsku detox prišiel vhod. Aj keď tých 450 lei mi prišlo mierne prestrelených, ale aspoň som si zapamätal, že názov Cricova má slovanský pôvod – výkrik.

Našiel som žiaľ len moldavskú verziu

Do odletu nám zostávalo vyše 5 hodín a za sebou všetko, čo sme chceli absolvovať mimo hlavného mesta. Mrkol som na Google Maps a vydali sme sa „zabiť čas“ po stopách Kišiňova z čias, keď krajinu ešte neopustila polovica národa. Najprv sme zaparkovali pod smutnou stanicou lanovky, ktorá bola spustená v roku 1990 so 6-ročným meškaním. Mala byť prvou z lanovkovej siete v meste, no dopadlo to tak ako dopadlo. Roky mimo prevádzky a rôzne projekty na jej obnovu skončili fiaskom.

Aká by to bola návšteva socialistického sídliska, keby sme sa neprešmykli do paneláku. Stačilo len pekne poprosiť milého pána, ktorý nás vpustil do vchodu a zo 16. poschodia sme omrkli panorámu severného Kišiňova.

Nasledujúcou zastávkou sa stala monumentálna, no (polo)opustená budova štátneho cirkusu. Cirkus bol postavený pred 40 rokmi a na vrchole slávy sa tu konalo skoro 60 predstavení mesačne, omnoho viac ako v podobných ustanovizniach po celom ZSSR. Po dekáde hibernácie bola v roku 2014 otvorená aspoň malá sála a vyzerá to, že takto cirkus prežíva.

Moldavsko je rajom pre milovníkov sovietskej architektúry a urbexu. Na nejaký hlbší prieskum sme čas nemali, no cez plot sme poobdivovali nádhernú mozaiku Prométea na budove komplexu centra mládeže. To sa pomaly rozpadá na kraji parku Valea Trandafirilor. Za starých (a pre väčšinu miestnych aj dobrých) čias sme tu mohli nájsť administratívne priestory, dielne, hotel, knižnicu, sálu pre 800 účastníkov a divadlo so 400 miestami na sedenie. Dnes je to jedna z najväčších ruín v krajine.

Mirovi sme urobili radosť a zobrali ho obzrieť legendárnu Romanitu, obývaný panelák v polčase rozpadu. Tam sme si všimli, že jedna z pneumatík je naozaj trošku mäkšia. Museli sme teda odmietnuť kapurkovú v slovenskej centrále s Marošom a Dianou, na letisko sme to mali predsa bližšie v prípade komplikácií. Po poslednej večeri v blízkej pobočke Andy’s Pizza sme vyrazili hľadať pumpu s kompresorom.

Takú sme nenašli, len sme dotankovali benzín a Miro odovzdal mašinu na letisku bez zbytočných otázok. Po expresnom checkine sme prešli ešte rýchlejšou pasovkou (úplný opak tej zo štvrtka) a s Mirom sme ešte dali rozlúčkový v malom salóniku. Pri čakaní na nástup do lietadla sme sa dobre dopotili v rozhorúčenom autobuse. Aby toho nebolo málo, na palube vraj ešte šaškoval nejaký hrdinský antirúškar z Česka a do toho nám kapitán oznámil silný protivietor na našej trase. Čo viac si priať pri meškajúcom lete. Vďakabohu mi počas letu mierne odľahlo v ušiach, ktoré po pristátí v Kišiňove fungovali tak na 50 percent.

S miernym meškaním sme dosadli niečo po deviatej na viedenské letisko. Pasovka najprv vyzerala tragicky, no našťastie sme boli vybavení celkom expresne, jednoducho neboli pred nami v rade žiadne problémové typy. Vo Wolfsthali pred stanicou sa naše cesty rozišli, Vlada som hodil domov a na Ticu sa vydal v ústrety nočnej krajine. Výkonný kórejský keicar vzbudil podozrenie a za Sencom ma zastavili policajti. Všetko som mal v poriadku (áno, pán policajt, prešlo emisnou, treba to skontrolovať o jedenástej v noci) a keď sa so mnou lúčili, pani policajtka sa opýtala :“A aj ste pili?“ Jediné čo mi napadlo bolo: „V Moldavsku a nepiť?“ Len sa zasmiali a so zapnutými majákmi šli hľadať ďalšieho neboráka.

Nikdy by som nepovedal, že sa mi podarí navštíviť Moldavsko dvakrát v priebehu roka. Žiaľ v lete a ani na jeseň to fakt nie je extra vizuálne príťažlivá krajina a úplne chápem, že mnoho návštevníkov si povie raz a dosť. No tento kraj nie je o ohromujúcich panorámach, dychberúcej histórii alebo skvelých službách na každom kroku. Je o takých tých obyčajných ľuďoch ako pani Liuba z Trebujeni, včelár Mihai z Lalovy, Thierry s Fredom z Horodišta alebo milej recepčnej z Dubasari. Oni robia návštevu najchudobnejšej krajiny v Európe nezabudnuteľnou a sú hlavným dôvodom, prečo sa sem budem vždy rád vracať.

Komentáre

3 komentáre k “November na oboch brehoch DnestruPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.