Vsjo budet charašo – UA/PMR/MD

Pár dní po expresnej vizite rumunskej Sučavy som sa znovu vydal na východ. Ani neviem spočítať, koľkokrát boli letenky na tento pánsky výlet v zložení ja, Vlado a Lukáš, zmenené či zrušené. Len mesiac dozadu sa náš plán ustálil a to až po viacerých telefonátoch na Wizzair a “hekovaním” leteniek s Ryanair. Z priamych letov na predĺžený letný víkend z Viedne do Kišineva a naspäť sa stal malý dobrodružný itinerár ako za starých čias – Viedeň – Kyjev s Ryanair, dve hodiny na negarantovaný prestup do Odesy s UIA, pozemný presun do Podnesterska a dve noci v metropole Moldavska. Samozrejme, aby to nebolo jednoduché, tak Vladovi nedovolili pracovné povinnosti vyštartovať v stredu poobede a musel sa vydať po vlastnej osi vo štvrtok po zemi zo Sučavy (kam som za 60 centov predvídavo kúpil záložné letenky).

STREDA

Po dvoch rokoch som odparkoval mašinu na tigrom parkovisku kúsok od stanice Schwechat a na rovnomenné letisko sme sa s Lukášom doviezli poloprázdnym vlakom. Na kontrole to zívalo prázdnotou a na bránu sme sa z lounge dostavili tesne pred oficiálnym časom ukončenia nástupu, no boarding samozrejme ešte ani len nezačal.

Covid jednu vec nezmenil – plné duty free tašky arogantných vostočných pasažierov, ktorí zablokujú celé lietadlo len aby tie mozartove gule mali nad hlavou. Pomaly som sa predral na druhý koniec lietadla, kde ma privítal plačúci chlapec. Až po chvíli reptania popod východonemecké fúzy som si uvedomil, že šniclík nedostal výchovnú od tatka za nedostatočný “ordnung”, ale jedná sa o mladého pasažiera – autistu. Malý neborák doslovne prehučal celý let, no najradšej bol asi on sám s rodičmi, keď sa lietadlo dotklo zeme. Nás táto nemilá diagnóza “negatívne” ovplyvnila na hodinu a pol, ich bohužiaľ na celý život.

Po prílete do Kyjeva si na nás počkala riadna šóra na pasovke, zapríčinená kontrolami všetkých možných testov, certifikátov a poistiek. Chvalabohu sme sa dlho nezdržali a po roku a pol som oficiálne vstúpil na ukrajinskú pôdu. Do odletu prípoju do Odesy nám zostávali skoro dve hodiny. Tie sme strávili prieskumom žiaľ nefunkčného letiskového hotela a popíjaním piva sledujúc šokovaného Araba sediaceho pri stolíku plnom ortodoxných židov.

Niečo po deviatej sme za tmy pristáli na odesskom letisku, kam nás autobus doviezol premiérovo k novému terminálu. Bratislavské letisko sa má ešte čo učiť, cesta autobusom trvala cca 15 sekúnd. Nový terminál síce nepôsobí ako autobusová stanica Nivy za starých čias, no tieto bezpohlavné budovy prestávam pomaly vnímať.

Na hotel v centre nás za sto hrivien zviezol rýchly golfík, na recepcii som zistil číslo izby a zaraz som búchal na dvere so slovami Откройте, полиция! legende českého cestovania – Michalovi. Zvítali sme sa a o pár minút sme opäť sedeli v bolte smerujúc do zooparku. Najprv sme sa museli predrať trhoviskom Privoz a ulicou v rekonštrukcii, no uzbecká kuchyňa nesklamala ani po piatich rokoch – skvelý šašlik a pivečko k tomu. Dobre sme pokecali, vymenili skúsenosti, ďengy a pomaly sa prešli okolo monumentálnej vlakovej stanice naspäť k hotelu. S Lukášom sme chceli ešte trochu pokračovať, no napriek rušnej premávke boli všetky podniky v okolí zatvorené. Radšej sme len na dobrú noc kúpili fľašky Borjomi a odpískali záverečnú.

ŠTVRTOK

O 6 ráno nás zobudil zabudnutý budík a o siedmej sme už v plavkách kráčali dolu brehom k pláži Otrada. Na naše prekvapenie sa tu motalo celkom dosť kúpačov, no kvalita vody nás veľmi nepresvedčila. Riasy nevyzerali najlákavejšie a ani niektoré čistejšie časti nás nezlomili na viac ako len omočenie nôh v Čiernom mori. Žiadne luxusné pláže Abcházska sa tu nekonali.

Po nich sme sa prešli cez známu pešiu zónu Derybasivskaju a v mojej obľúbenej Tjulke kúsok od katedrály si nadelili buterbrod a ranný koňačik.

Oddýchnutí sme sa zviezli naspäť na Otradu aby sme otestovali legendárnu lanovku, ktorá tých bezpečnostných noriem veľmi veľa nespĺňa. Čo ale ponúka, je zábava a výhľad na jednotku. S rovnakým vodičom sme sa ešte zviezli znovu na hotel, kde sme sa dali dokopy, pobalili veci a vybrali sa smerom do Podnesterska.

Najjednoduchšia cesta je priamym busom, no tie premávajú až poobede. Taxíkom sme sa po skoro hodine vymotali z upchatého mesta (jednoducho železničné závory sa na hlavnom ťahu spúštali náhodne aj bez toho aby šiel vlak) k miestu zvanom Dva stĺpy. Niekedy tu naozaj stáli dva stĺpy, ktoré vítali návštevníkov Odessy. Dnes je tu riadne chaotický kruháč a veľké trhovisko. Prebehli sme sa k prvej pumpe na ceste do Moldavska/Podnesterska, kde čakala maršrutka na pasažierov. Hneď sa dal s nami do reči jeden z cestujúcich, narodený ako syn sovietskeho vojaka v DDR a hneď začal s láskou v očiach spomínať na východonemecké nudapláže. No kým s nami prebral jeho životný sen – nudistický Cap d’Agde, zo stoličky v tieni sa zdvihol šofér a naštartoval rozhorúčenú mašinu. Na poloprázdnom hlavnom ťahu na Podnestersko uháňal ako drak, o necelú hodinu sme zazreli 300 metrový komín najväčšej elektrárne v Moldavsku a vystúpili v “prdeli” Ukrajiny – na hranici Kuchurhan – Pervomajsk.

V bare s kozmopolitným názvom Štrasburg sme sa pár metrov od hranice osviežili posledným ukrajinským koňakom a vydali sa po chodníčku k EU dotovanej hranici. Na ukrajinskej strane pracujú napriek protestom Podnestercov aj Moldavci, takže nebol problém získať vstupnú pečiatku do Moldavska (čo bolo voľakedy nemožné). Najprv moldavského pracovníka museli zavolať, keďže jeho búdka v klimatizovanej budove zívala prázdnotou. Zahraniční turisti sú skôr výnimkou a všeobecne sa tu veľká premávka nekonala. Znudení pracovníci FRONTEX sa chodili radšej vykecávať s pohraničníkmi.

Po absolvovaní formalít sme sa vydali po moste nad riekou/bažinou Kuchurhan na druhú stranu. Táto hranica pripomínala skôr korzo, sem tam bicykel, kočík, igelitka. Podnesterská strana v Pervomajsku bola ešte väčšia pohodička, milá pani policajtka sa len spýtala na adresu a dátum odjazdu, vytlačila imigračnú kartičku a popriala príjemný pobyt v separatistickej republike. Rovnako tu nikoho nezaujímali žiadne vakcinácie a testy, presne tak ako ma pár týždňov dozadu informoval sám minister bezpečnosti PMR.

Hneď za hranicou sme vymenili nejaké tie eurá v zmenárni supermarketu legendárnej siete Sheriff a oproti si na stanici kúpili lístky na najbližšiu maršrutku do hlavného mesta Tiraspolu. Žiadna Ukrajina sa nekonala, pekne sme dostali lístok s časom odchodu a ŠPZ mašiny. Odjazd sa konal na minútu presne a bez zbytočných rýchlostných rekordov sme dorazili bezpečne do centra mesta. Na rohu parku Kirova, neďaleko železničnej stanice, sme vyskočili ako poslední pasažieri a o štvrtej sme v riadnej horúčave dorazili na panelákový hotel Elektromash.

Tu sme za 12 eur na osobu dostali príjemné klimatizované zázemie a hlavne internet, keďže roaming tu funguje len na dobré slovo a keď telefón chytí nejaké slabé náznaky moldavskej siete. Na podnesterské siete sa ani ukrajinská SIM nepripojí. Raz a zas sme sa dali dokopy a o piatej vyrazili do pekelne horúcich ulíc. V neďalekej pekárni sme vybavili rýchly kapitalistický snack – donut a americano. Bočnými uličkami sme sa presunuli k najväčšej atrakcii mesta – Leninovej soche pred budovou parlamentu. So slzou dojatia v oku som zaspomínal na zásnuby spred piatich rokov, no silné sovietske slnko oči rýchle vysušilo. Prešli sme okolo kombinovaného pamätníku II. svetovej vojny, Afganistanu a občianskej vojny, ku ktorým sa od poslednej návštevy pridala spomienka na Černobyľ.

T-34 mieriaci na Kišinev stál rovnako na svojom mieste ako pri prvej návšteve 10 rokov dozadu. Pribudol pekný nový park so sochou cárovnej Kataríny Veľkej, starej milovníčke mladých mužov. Pred horúčavou sme sa skryli v klimatizovaných útrobách reštaurácie La Vida. Zdala sa mi nejaká známa a hľa, to premenovaná pobočka populárnej moldavskej siete Andy’s Pizza. Po solídnej večeri zaliatej miestnym “kraftovým” pivom originálne nazvaným Craft sme sa vydali k Dnestru. Na riečnej pláži sa stále kúpali rekreanti, no my sme prišli k rieke, ktorá pramení kúsok od Slovenska pre niečo iné – párty loď Vladimír Gruška.

Party like it’s 1986

Po mierne spomalenom štarte, kedy sme na začiatok plavby čakali vyše pol hodiny, sa rozpútala nielen vďaka 60 centovým 8-ročným koňakom poriadna zábava. Mladí, starí, devušky, fetky aj inostranci – Vladimír Gruška rozdiely nerobí. Po hodinovej plavbe ,pri ktorej na konci šľahali blesky, sme sa rýchlo presunuli naspať do centra, kde sme sa v La Vide skryli pred búrkou. Ak by ste inak mali záujem, za 100 dolárov na hodinu sa dá celá loď prenajať na súkromnú akciu:)

Po búrke sa vonku príjemne schladilo a my sme sa len pomaly presunuli na hotel. Tam sme stretli zopár bláznov na starých mašinách z akcie Pothole Rodeo, no na nejaké hlbšie diskusie sme mentálnu kapacitu nenašli.

PIATOK

V piatok ráno sme sa konečne stretli s Vladom, ktorý do Podnesterska dorazil kvôli pracovným povinnostiam o deň neskôr. Na ceste strávil v lietadle a v autobusoch celý štvrtok od tretej rána, jeden sa dokonca pokazil, no nakoniec sa mu podarilo cez Sučavu, Iaši a Kišinev ocitnúť plný zážitkov v Tiraspole. Rýchle raňajky a kávu sme vybavili pri stánku pred železničnou stanicou, kam kvôli covidu a vytunelovaniu moldavských železníc vlaky nepremávajú dlhšiu dobu.

Taxíkom sme sa za sympatických 20 podnesterských rubľov (niečo vyše eura) zviezli v začínajúcom výpeku naspať na hotel – ráta sa mi, že rúška povinné, no bezpečnostné pásy nie. Na recepcii sme stretli naspeedovaného amerického turistu, ktorý nás už lanáril na nejakú predraženú soviet tour. Kde sú tie časy plné mladíckeho entuziazmu a naivity:)

My sme radšej vonku odchytili taxík a nechali sa odviezť pred najluxusnejší hotel v meste – ako inak Rossija. Ten sa nachádza strategicky kúsok od Domu Sovietov, asi najkrajšej stalinistickej budove v meste, pred ktorou zazerá Leninova hlava.

V búdke sme doplnili tekutiny v podobe kvasu a zasadli v podniku s menom CCCP. Pred piatimi rokmi sa tu nachádzala skvelá malá reštika s názvom Vlna, no miestny podnikavec si vymyslel “originálny” koncept kvázi retro podniku pre naspeedovaných Amíkov. Len teda doteraz sa neviem rozhodnúť, či tá obsluha bola taká nepríjemná, aby docielila sovietsky pocit, alebo že sme si nekúpili žiadny predražený suvenír, či set koňakov. O desiatej ráno stačí koňak jeden, nie sme predsa žiadne zvery.

S Vladom sme znovu absolvovali “povinné” turistické kolečko a pri novej fontáne pred kinom Tiraspol sme sa bezúspešne pokúšali zohnať taxík. Nezostávalo nám nič iné, len si cestu na hotel odšľapať v tieni stromov. Po ceste som zbehol kúpiť vody do malého obchodíku, kde ma pani predavačka prísne napomenula, že v Podnestersku sa rúška nosia. Prepotenú handričku som si nasadil a odvetil, že prvýkrát niekto toto odo mňa žiada v obchode. Dali sme sa do reči a keď zistila, že túžim po plastových minciach ako suveníroch, neváhala, zatvorila obchod a zbehla so mnou do susednej prevádzky sa spýtať, či sa nejaké plastové rublíky nenájdu. Nenašli sa, no toto sa mi na vostoku ráta – počiatočnú nedôveru rýchlo vystrieda nefalšovaná pohostinnosť.

Na recepcii sme si vyzdvihli bagáž a milá pani recepčná nám zavolala taxík do Kišineva. Komfort alebo klasik, padla otázka. Jasné, že komfort, klíma musela byť, aj keď za 500 rubľov … síce bol v pláne trolejbus č.19 za ľudové tri rublíky (cca 16 centov) na osobu do susedného mesta Bendery, ale teplota “feels like 40 degrees Celsius” by nás slabé kusy z Gejrópy zlomila. Onedlho sme sedeli vo vychladenej Camry, rozlúčili sme sa s hlavným mestom a prekročili rieku Dnester, v ktorom sa opäť kúpali desiatky Podnestercov. V Benderoch sme sa zastavili na pár minút pri veľkej pevnosti z čias Osmanskej ríše. Za tých pár rokov sa tu toho tiež veľa udialo. Kým pri poslednej návšteve sme kráčali rôznymi bočnými uličkami a naspäť omylom cez ruskú základňu, 29. júla 2021 sa tu pred pevnosťou rozprestiera park Alexandra Nevského, kde sa fotia nevesty a ruské mierové sily oslavujú 29. výročie príchodu do krajiny. Selanka.

Výstup z Podnesterska bol ešte jednoduchší ako príjazd – podnesterský pohraničník si len pozrel pasy a moldavský policajt o pár stoviek metrov ďalej nás len odmával. Ani z auta sme nemuseli vystúpiť. Kvalita cesty sa citeľne zhoršila, no úspešne nás doviedla okolo letiska a panelákovej “brány” do hlavného mesta Moldavska. Kišinev sa na prvý pohľad odlišuje od Tiraspolu, nielen veľkosťou, premávkou, no najmä vizuálnym smogom v podobe billboardov a rôznych reklám.

Vo vraj 4* hoteli nás privítala nepríjemná tuningová recepčná/pornoherečka, ktorú sme interne nazvali kačica. Bez ujmy na zdraví sme prežili proces checkinu a na izbách sme si dali zaslúžený oddych. O piatej sme vyrazili do ulíc s cieľom nájsť niečo pod zub. Ako to už býva, motali sme sa na zlých miestach a až po dlhej chvíli sme našli otvorenú posh taliansku reštauráciu. Samozrejme, že vedľajšia ulica bola lemovaná stravovacími zariadeniami od výmyslu sveta. V kraťasoch a šľapkách som sa aspoň ja cítil nemiestne, no hlad je hlad a pred večernou akciou sme si museli urobiť dobrý základ. Kvalita jedla síce nekorešpondovala s vyberaným osadenstvom, no človek nežije pre to aby jedol, či ako sa to vraví 🙂

O pol siedmej sme sa konečne zvítali pred slovenskou ambasádou s našou moldavskou spojkou Marošom a jeho milou Dianou, ktorá rovnako vymenila Slovensko za Moldavsko. Naskočili sme do taxíka a zviezli sa do severozápadnej časti mesta, kde sa nachádza jeden z najstarších závodov na koňak v krajine – Aroma. Rovnako ako v podobnej fabrike Barza Alba v Balti, ani tu netreba súdiť knihu podľa obalu. Na prvý pohľad to tu vyzeralo ako po krachu, strážnik sa podobal na prepitého Babiša, no keď sa nás ujala technologička výroby/sprievodkyňa, zaraz sa nám otvorili brány do koňakového neba.

Po krátkej prehliadke skladov so stovkami sudov sme sa presunuli do pripravenej zasadačky a pustili sme sa do degustácie produktov vo veku od 15 do 30 rokov. V skupinke zloženej z viacerých kišinevských expatov a troch drbákov na návštve zo Slovenska sme strávili hodnú chvíľu a ku koncu sme sa nevedeli zhodnúť, ktorý koňak je najlepší. Všetko padlo na úžitok a v prázdnych fľašiach nezostala ani kvapka na zmar.

Cestou naspäť sme zobrali pešibus a v centre sa zastavili v riadnej pivárni Lake House, ktorá by sa nestratila ani v západných metropolách. Pivu som po koňakovej náloži rozumne odolal, no to sa nedalo povedať o čerešňovom likéri z kišinevskej pobočky legendárnej Opitej Višne. Len kúsok od prezidentského palácu sa na rohu parku Stefana cel Mare rozpútala riadna covid párty like it’s summer 2019. Pevne verím, že Comirnaty a šimpanzí adenovírus nás ochránili.

SOBOTA

Aj keď sme sa na hotel doplazili po druhej hodine rannej, kvalitný koňak a gruzínsky nektár menom Borjomi nás uchránil od nežiadúcich následkov. Niečo po desiatej pre nás prišiel Maroš na dravej martinskej 206-ke a širokými výpadovkami sme opustili hranice mesta. Kúsok za ním sme za dedinou Ialoveni odparkovali v tieni na štrkovej ceste, čo by kameňom dohodil od 75 metrov vysokého betónového skeletu nikdy nedokončenej tzv. “vinohradníckej veže”. 17 poschodový projekt stál s priľahlými budovami ku koncu 80. rokov tri milióny rubľov. No kým sa naprojektovala infraštruktúra najväčšieho vinohradnícke centra v ZSSR, prišiel Gorbačovov “suchý zákon” a po ňom rozpad ZSSR. A tak tu doteraz stojí toto betónové memento, jedno z mnohých nielen v Moldavsku ale aj po celom bývalom Sovietskom zväze. Cestou na vrchol sme vypotili posledné zvyšky alkoholu, ale za odmenu nás potešil krásny panoramatický výhľad na okolitú krajinu, tieň a príjemný vánok.

Priamo v meste sme zaparkovali neďaleko riadnej socialistickej veže – tentokrát funkčnej Romanite (harmanček), ktorá je s výškou 91 metrov a 22 poschodiami najvyššou budovou v Moldavsku. Rovnako ako krajina, aj tento projekt má za sebou búrlivú minulosť. Výstavba pýchy Kišineva – hotela s rekreačným centrom začala koncom 70-tych rokov, no budova bola v roku 1986 dokončená ako obytný komplex. Nikdy nebola zrekonštruovaná a vraj už dvakrát bola odsúdená na demoláciu, ale ako to na východe býva zvykom, peniaze sa nenašli a Romaška stále slúži ako bydlisko pre mnohých ľudí. Dovnútra sa dá dostať cez malý vchod, ale my sme omrkli nadzemné “pivničné” priestory prístupné cez dieru na prvom nadzemnom podlaží. Ak budete chcieť niekedy natáčať horor, tak toto je fakt vhodný kandidát. Najsmutnejšie, že aj v takýchto priestoroch (za bezpečnostnými dverami) žijú ľudia.

Kúsok od ambasády sme v peknej reštaurácii Decanter (opäť nepekne oblečení) otestovali na obed moldavské dobroty a presunuli sa aj s Dianou k jazeru Izvor, kde stojí nový štadión plážového futbalu. Áno, ani ja som o tomto športe nikdy nepočul (čo v mojom prípade nie je nič zvláštne), no nešli sme sem len tak náhodou. O pol tretej sa začal zápas slovenskej reprezentácie proti výberu Litvy v európskej lige. Samozrejme to bola povinnosť pre Maroša ísť podporiť rodákov a my sme sa radi pripojili. Najmä keď sa jednalo o povzbudzovanie v tieni VIPky:)

Zápas skončil drvivou porážkou Litovcov a až mi prišlo ľúto, že aspoň jeden gól nevsietili ako cenu útechy. Po zápase sme sa streli s trénerom, pogratulovali hráčom a objavil sa aj nesmierne sympatický honorárny konzul, pán Jurij Popoviči, ktorý reprezentuje našu krajinu pomaly dve desaťročia. Ten ako povedal, po toľkých rokoch ani nevie či je skôr Moldavec alebo Slovák.

Omrkli sme ešte narýchlo pláž, no veľmi nás nepresvedčila, aj keď kúpačov tu bolo dosť. Doteraz si spomínam ako som sa v lete roku 2011 chcel namočiť do tejto vodnej plochy, no v každej prezliekárni ma čakalo veľké hnedé prekvapenie. Takých tých klasických verejných letných kúpalísk je v krajine minimum a tak miestni musia prekusnúť (nie zakusnúť) aj takéto obštrukcie a osviežiť sa vo vodách jazier a riek rôznej kvality.

Pochopiteľne aj v sobotu poobede si museli starí páni oddýchnuť na hotelových izbách, aby boli plní síl na posledný moldavský večer. Prehliadku Kišineva sme začali ako inak na hlavnej železničnej stanici, jednej z najkrajších, ktoré som kedy navštívil. Aj keď ako som už spomínal, vytunelované moldavské železnice už dlhší čas nevypravili ani jeden osobný vlak, no hlavné nádražie sa blýskalo čistotou ako zvyčajne. Dokonca aj teta na informáciách čakala pravdepodobne na informácie ako ďalej.

Večeru sme absolvovali v tieni legendárneho hotelu Cosmos a nepríjemnej výškovky/lowcost mordoru nákupného centra Atrium. Sledujúc miestnu smotánku oslavujúcu narodeniny miestnej Krištúfkovej v kvázi “americkej” reštike sme sa dotlačili burgrami. Vždy sa snažím nájsť reštaurácie pre pracujúci ľud, lenže to je tu nemožné – buď kebab, sosiska alebo na miestne pomery upscale podniky. Nič medzi, žiadne Puzate Chaty, žiadne kafíčka, kde vám gaspaža pripraví boršč a pelmene.

Na recepcii Cosmosu sa potvrdila moja nepríjemná predtucha – SBS-kár potvrdil, že hotel dlhšiu dobu nerabotuje. Veľká škoda. Covid pomaly dorazí všetko postsovietske, čo aspoň trochu prežívalo nielen u nás, ale najmä na vostoku. Veď načo bude pracovať monštrózny hotel s 22. poschodiami, keď za celý rok 2020 navštívilo Moldavsko necelých 30 tisíc turistov – to je v priemere menej ako 100 denne.

Ešte väčší hotel National to pre istotu zabalil hneď po privatizácii bývalými a súčasnými komunistami v roku 2006 (podobnosť so Slovenskom čisto náhodná). Obrovský skelet stále čaká na svoj osud.

Vonku sa medzitým zotmelo a na hlavnom kišinevskom bulvári (okolo ktorého sa nachádza vlastne všetko to zaujímavé, čo metropola ponúka) sme sa znovu stretli s Marošom a Dianou. V srdci mesta sme omrkli katedrálu, Víťazný oblúk a zablúdili do parku Stefana Cel Mare. Na rohu sa žiadna street party na(ne)šťastie nekonala, no v útrobách zelených pľúc centra sme natrafili na krásne vysvietenú kaviareň Bonjour ako vystrihnutú z rozprávky.

Po monumentálnych schodoch sme zostúpili k jazeru Valea Morilor a naposledy si pri promenáde vychutnali miestny koňak. Urobili sme si ešte kolečko okolo tmavého jazera, vyšľapali ďalšie schody a na hoteli to po prvýkrát zabalili pred polnocou.

NEDEĽA

Nedeľné ráno sa zapísalo veľkými písmenami do histórie cestovania. Po prvýkrát som nebol ten, ktorý buntoší, ale ten čo zaspal. Po raňajkách sme sa vymotali a odviezli sa k nákupnému centru SunCity, pár metrov od kišinevskej katedrály, s cieľom nájsť matriošku pre naše detváky. Tú sme tam síce nenašli, no objavili sme celkom schopný rooftop bar, len ktovie či aj fungujúci. Pri katedrále sa detičky opäť jašili s lietajúcimi potkanmi a mamičky s radosťou hádzali holubom zrno. Asi sú decká dobre očkované. V parku sme v Bonjour zadelili kávu a vo veľkom obchode so suvenírmi oproti mekáču sme sa dočkali matriošiek a iných prézentov (tie by sme voľakedy vybavili na blšáku pri Národnom divadle, no na prerobenom námestí si trhovníci zatiaľ miesto nenašli).Pri checkoute nám kačica dala zaplatiť dve malé minerálky z chladničky (4* my ass) a obed sme absolvovali naposledy v spoločnosti milých slovenských hostiteľov, ktorí nás zobrali aj na letisko. Pravepodobne aby mali istotu, že nezablúdime 🙂

Rovnako ako v Suceave, aj tu sme museli najprv vymeniť mobilný boarding pass za papierovú letenku, no pasovka a aj kontrola prebehla expresne rýchlo. Kišinevský duty free nesklamal a do Viedne sme odleteli s peknou kolekciou hroznových mokov.

Na Schwechate nás čakal dážď a teplota klesla o 20 stupňov. Na pasovke sa nakopili desiatky ľudí, EU rad šiel najpomalšie (ŽIADNY TRANSIT SK/HU/CZ SOM TAM NEVIDEL MIRKO A ROMKO) a vlak k parkovisku som stihol len-len v miernom šprinte. Naspäť pred terminálom ma už čakala štvorica cestovateľov, Roman s Mirom doleteli z Bukurešti tesne po nás, a tak som všetkých porozvážal po Bratislave a domov prišiel ako obyčajne – K.O.

Po prvej návšteve regiónu som si povedal, že raz stačilo. Podnestersko som bral ako kuriozitu a Kišinev ma v roku 2011 vôbec, ale vôbec nenadchol. Ale ako to býva, človek mieni a odvtedy som tam bol 4 krát a už teraz sa teším na najbližšiu návštevu tejto najmenej navštevovanej európskej krajiny. V tvrdej škrupine mäkké jadro býva – asi pri žiadnej inej destinácii neplatí toto príslovie viac ako v prípade Moldavska. A som veľmi vďačný, že priamo v centre diania mám také dobré kontakty a môžem sledovať mierny progres tejto krajiny na periférii Európy. Samozrejme spolu so separatistickým súrodencom na ľavom brehu Dnestra, ktorý vie vždy prekvapiť.

P.S.: Ak nabudúce ešte raz vymyslím mestskú turistiku v strede horúceho leta… zastavte ma 🙂





Komentáre

0 komentárov k “Vsjo budet charašo – UA/PMR/MDPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.