Rýchlovýlet do Sučavy

Začiatkom minulého roka sa pár letenkových „autistov“ vybralo na jednodenný výlet do Stuttgartu. V tej dobe stačilo zobrať občiansky, mobile boarding pass a letelo sa. O 15 mesiacov neskôr sa podobne zložená partia rozhodla zopakovať rýchlovýlet. Samozrejme už vybavená všetkými možnými certifikátmi a tlačivami, tentokrát na opačnú stranu – do Rumunska. Z výletu vo štvorici sa nakoniec stal trip romantický (Roman + Tico) vo dvojici.

SOBOTA

Niečo po desiatej som naštartoval nasrdený trojvalec o objeme 8 deci a vyštartoval som smerom do Bratislavy, premiérovo po diaľnici, kde mašina z pekla vzbudzovala rešpekt a obdiv. Alebo si to asi len myslím. Roman presne o jedenástej naskočil na rohu svojho ghetta. Tico som onedlho odstavil pred železničnou stanicou vo Wolfsthali a na Mirovej mašine sme pokračovali na Schwechat (TL;DR – Miro sa v ten istý deň vracal po trojtýždňovom výlete z Mexika a auto sme mu nechali na preplnenom parkovisku C, aby nemusel po dlhej ceste šaškovať s autobusmi).

Najprv sme si museli vystáť 20 minútový rad na checkin. Wizz appka nám nevydala boarding passy a tie sme si museli fyzicky vyzdvihnúť pri pultíku. Myslel som si, že to kvôli kontrole covid dokumentov, ale kdeže. Okrem občianky a mobilu nechcela pani za plexisklom nič iné vidieť. Za odmenu sme sa dobre dotlačili v mekáči s pivom na „američana“, no ochvíľu na to nám Miro napísal, že nech skúsime lounge, na ktorý by naše karty už nemali platiť vyše roka… Samozrejme že platili 🙂 Dožrali sme sa aj tam, koňačik ako digestív poslúžil a medzi poslednými sme vstúpili veľkopansky cez rukáv (!) na let W6 2950 do rumunskej Sučavy na severovýchode krajiny.

Smer Rumunsko!

Let s trvaním niečo vyše hodiny prebehol bez problémov, po pristátí sa zatlieskalo a slovenský letuš nás pri odchode potešil poznámkou, že on by tu nezostal ani 10 minút. Letisko SCV je klasické rumunské vidiecke s pár príletmi a odletmi, takže sa nekonal žiadny autobus, ale všetci sa vymotali ku kontrole priamo z plochy, za ktorou sa pásli kozy.

Po krátkej pasovke sme sa objavili pred novým terminálom, kde už starý maršrutkár vyfajčoval pred starým Sprinterom. 171-ka sa onedlho zaplnila a vyrazili sme smerom do centra metropoly Bukoviny. Bez zbytočných zdržaní sme sa presunuli do centra mesta, kde sme vyskočili na severnom konci pešej zóny. Tu sme najprv poobdivovali jeden z viacerých pekných sučavských chrámov – kostol sv. Demetera.

Na pešej zóne skapal pes, no holubov tu bolo požehnane, a tak sa mladé mamičky tešili ako sa ich detičky pekne hrajú s lietajúcimi potkanmi. Hnus velebnosti. Centrálne Námestie 22. decembra taktiež zívalo prázdnotou, iba zopár ľudí sedelo na terase posh podniku s originálnym názvom Lounge, ktorý pokazil siluetu brutalistického domu kultúry.

Pred peknou barokovou budovou „administratívneho paláca“ zo začiatku 20. storočia sme si na počesť starého cestovateľa Michala kúpili za 4 RON kopečkové zmrzliny a onedlho sme sa ubytovali v hoteli Bucovina. Ten zvonku pôsobí síce riadne socialisticky, no izby prebehli peknou rekonštrukciou a siedme poschodie ponúklo aj solídny výhľad na kus mesta.

Zbavili sme sa zbytočnej záťaže a vyrazili naspäť do ulíc. Kúsok od hotela sa rozprestiera poctivo udržiavaný kláštorný areál sv. Jána nového s bazilikou sv. Juraja. Ten patrí spolu s ďalšími „maľovanými“ kláštormi a kostolmi Bukoviny pod ochranné krídla UNESCO. Konala sa práve bohoslužba a ortodoxný spev dotvoril magickú atmosféru miesta, kde sa čas dávno zastavil.

Obohatení duševne a fotograficky sme sa pobrali cez rozľahlý dendropark Sipote-Cetate. Po schodoch sme sa dopotení vyškriabali k soche sv. Štefana III. Veľkého (Stefan Cel Mare), najvýznamnejšieho panovníka Moldavského kniežatstva.

Okolo (o tomto čase) zatvoreného skanzenu sme sa pobrali k asi najlepšiemu miestu v meste (okrem opustených fabrík industriálnej severnej časti ) – k sučavskej pevnosti. Tu sme od Ceausescovho brata (podobal sa nielen výzorom diktátorovi ale aj dátumom poslednej sprchy, ktorá sa uskutočnila keď ešte žil) kúpili magnetky a vydali sa na pivo do susednej reštiky. To nám načapoval mladý Flavius, latentný zberateľ veteše z obdobia II. svetovej vojny, ktorý sa narodil vo Volgograde. Celkom nás prekvapil informáciou, že tu stretáva veľa Slovákov. Zaujímavé, že sme na žiadneho nenatrafili a ani na PDF-ko „Suceava bez miliónov na účte.“ Po osviežení sme zakúpili lístky a vydali sa do útrob pevnosti, otvorenej až do desiatej večer. Najlepšou časťou boli aj tak hradby, z ktorých sme mali pekný výhľad na mesto a zapadajúce slnko.

Znovu sme okolo skanzenu zliezli do parku a vybrali sa prázdnymi ulicami do centra. Omrkli sme arménsky kostol s „červenou“ vežou, ktorá vlastne ani červená nie je a nakoniec sme skončili pri novej ortodoxnej katedrále. Oproti nej sme si dali fotky pred nefunkčnou fontánou s pyramídou a miestne pofajčujúce mamičky v našej prítomnosti radšej zavolali svoje deti k sebe. Po zotmení sme sa vydali hľadať niečo pod zub, no až po dlhej chvíli sme objavili príjemnú terasu podniku Taco Loco, kde sme sa okrem odháňania malých cigánčat riadne natlačili plnej misy mäsa. Rumunský koňak poslúžil ako digestív a sobotu sme zavŕšili stokovaním na hlavnom námestí.

NEDEĽA

Ako to už býva, opäť sme zabudli zastrieť závesy a slnko zobudilo o šiestej najprv mňa a ja Romana. S odletom o desiatej ráno sa toho nedalo nič extra vymyslieť a pomaly sme sa presunuli ku kruhovému objazdu pri Mekáči, odkiaľ mala premávať 171-ka naspäť na letisko. S hodinovým intervalom sme sa pravdepodobne nezosynchronizovali, presunuli sme sa k Domu kultúry a tam sme po chvíli sadli to taxíku. Ten hneď zapol taxameter a o férových 35 lei neskôr sme vystúpili pred malým letiskom, kde to hneď zrána žilo.

V kafíčku sme vybavili na terase raňajky a zamierili sme k preplnenému mini terminálu, kde sme si vystáli dlhú šóru na kontrolu. Na jej konci nás otočili a poslali nás na checkin pre papierovú letenku, aj keď Ryanair appka boarding pass vygenerovala. Znovu som myslel, že to kvôli kontrole covid dokumentov, ale kdeže, COVID je „so 2020“. Našťastie sme sa v sprievode pracovníčky predbehli a po kontrole prešli pár metrov k bráne, aby sme ďalších 20 minút stáli vonku na stavenisku. Chvalabohu bolo vonku pekne, v daždi alebo v zime by to bola smutná rozlúčka s Rumunskom. To je raz tak, keď sa malé letiská dizajnujú na malé lietadlá, no lowcosty, ktoré ovládli európsky trh, mašiny pod 180 pasažierov jednoducho nemajú.

Samotný let prebehol pri okienku príjemne, po chvíli sme preleteli ponad Maramureš (kam sa chystám roky) a za Satu Mare vstúpili do maďarského vzdušného priestoru. Kopírujúc tok Dunaja sme preleteli okolo Komárna a Gabčíkova a za Hainburgom sme urobili peknú otočku na dráhu 16. Po prílete sme chceli otestovať „arrival lounge“, no len sme sa zbytočne zamotali aby sme zistili, že tento „hek“ funguje len na schengenských príletoch. Po obligátnom nákupe v SPARe sme počkali na rozbitého Mira s odvozom, vo Wolfsthali som vyzdvihol nepoškvrnené Tico, dotankoval plnú benzínu E5 (v ekologickom Rakúsku biozložku prekvapivo neriešia) a rozlúčili sme sa na tradičnej „sosiske“ na prvej slovenskej Slovnaftke.

Úprimne povedané, ak by do Suceavy nelietali lowcosty, pravdepodobne by som toto mesto len tak ľahko nenavštívil. Na druhú stranu, ak nemáte žiadne očakávania, nemôžete odísť sklamaný a v našom prípade metropola južnej Bukoviny príjemne prekvapila. Viem si predstaviť aj dlhší pobyt s výletmi do okolia, do jednej z najchudobnejších častí EU a poloha letiska je ako stvorená aj na návštevu ukrajinskej severnej časti historického regiónu, ktorej kraľuje skrytý poklad – mesto Černivci.

Komentáre

1 komentár k “Rýchlovýlet do SučavyPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.