Weekendowe samoloty za pár zlotých

Na jar sa objavila zaujímavá ponuka na webe StudentUniverse, u nás (aspoň podľa mňa) menej známeho „priekupníka“ s letenkami. Jednoducho každá letenka s poľskou aerolinkou LOT bola o 30 dolárov lacnejšia ako inde. Vnútroštátne lety po Poľsku sú relatívne lacné aj bez takejto dotácie, no babka k babce, budú krowky. S Mirom sme napokon vyhútali za pár eur letecký víkend na oblohe nášho severného suseda s odjazdom o polroka neskôr.

PIATOK

Na sobotný ranný odlet z Krakowa sa nám nechcelo štartovať o tretej ráno zo Slovenska, radšej sme sa vybrali hneď v piatok po práci/otcovskej smerom na sever. Cesta odsýpala po D1-ke aj po kúsku D3-ky, no potom prišli na rad Kysuce. Obyvatelia tohto krásneho regiónu musia okrem pálenky bojovať aj s roky katastrofálnou dopravnou situáciou v okolí Kysuckého Nového Mesta. Hlavný ťah je viackrát do dňa úplne zapchatý a keď sa raz ocitnete v kolóne, tak sa z nej len veľmi ťažko dostanete. Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú a navigácie nás uistili len o 20 minútach zdržania. Skysli sme tu na hodinu a mohli sme si prečítať niečo o tomto ťažko skúšanom regióne.

„Ako vyzeral tento prakticky temer negramotný ľud po stránke duševnej a mravnej? Keď odhliadnem od vplyvu degenerácie a alkoholizmu, zdali sa mi Kysuce ako rezervácia, kde chovali ľudí ostavších na detskom stupni vývoja. Kysučania — to boli veľké deti; v dobrom i v zlom. Títo Kysučania vedeli byť detsky prítulní a priamo nežní. Ale tí istí Kysučania vedeli, celá dedina i so ženami a s richtárom na čele, do smrti ubiť turistu, ktorý prišiel s fotografickým aparátom a o ktorom usúdili, že im chce so svojimi skielkami vypáliť dedinu.“

Ivan Hálek: Kysuce (1937)

Pred Čadcou sa všetka premávka zázračne rozplynula a onedlho sme po prázdnej akože diaľnici D3 vstúpili na poľskú pôdu. Tu nás zdržalo len zopár zvláštne nastavených semaforov, no inak nič netradičné. Poľské cesty potvrdili svoju úroveň, len keby neviedli cez samé dediny a zastavané územia. Už nech sa dokončí expresná S1-ka po celej dĺžke.

Po vyše 4 hodinách na cestách-necestách sme vystúpili pred lacným hotelo/hostelom v malom mestečku Wadowice. To sa preslávilo ako rodisko Karola Wojtylu, neskôr presláveného ako pápeža Jána Pavla II. Poliaci sú národ konzervatívny a okrem všadeprítomných sklepov monopolowych (aka nonstopiek s alkoholom) tu nájdeme všetko možné aj nemožné spojené s týmto slávnym rodákom. Na peknom námestí s rodným domom strategicky umiestneným pri bazilike sa toho veľa nedialo. Zopár tínedžerov glgalo pivá na lavičkách, farebná fontána špliechala vodu, no inak tu v piatok večer skapal pes. Našťastie nás google správne voviedol do jednej z mála otvorených reštaurácií, kde sa objednávalo jedlo na bare a platilo vopred. Chvalabohu, žiadny chyták sa nekonal a jedlo bolo na túto nekresťanskú hodinu viac než dobré.

SOBOTA

V noci sme veľmi nehýrili a v sobotu ráno sme vyštartovali na krakovské letisko niečo okolo šiestej. Prekvapivo to žilo v meste a na cestách i o takejto skorej hodine, čo by som teda nečakal.

Na letisko pomenovanom po Jánovi Pavlovi II. sme sa z jeho rodiska dostali za menej ako hodinu. Mirovu mašinu sme odstavili na lacnom parkovisku kúsok od moderného terminálu krakowského lotniska a po pár minútach sviežej chôdze sme boli na mieste.

Po rýchlej kontrole sme zasadli na raňajky v príjemnom salóniku s výhľadom na letiskovú plochu. Krakovské letisko je po tom varšavskom druhé najrušnejšie a bolo to vidieť. Žiadne troj-štvorhodinové oddychové okná ako v Bratislave sa tu nekonajú.

O pol ôsmej sme sa zdvihli a o chvíľu sme sedeli na palube poľského Embraeru 170. Príjemná zmena po tradične spotených lowcostových Airbusoch A32x a Boeingoch 737. Pani Malgorzata na ľavej sedačke v kokpite nás za slabých tridsať minút doviezla zo slnečného Krakowa do usmokleného hlavného mesta.

Kapitánka alebo počasie sa pravdepodobne nepáčilo ani starému ko-pilotovi, ktorý vyštartoval z kabíny ako prvý ešte pred pasažiermi. Ten by na Titanicu ufujazdil na prvom člne, ešte pred deťmi a ženami. Na prestup sme mali štyri hodiny, ale predpoveď počasia nevyzerala nádejne. Vo Varšave sme obaja boli viackrát a radšej sme sa usadili na žurek a campari v jednom zo salónikov tohto veľkého letiska pomenovanom po najznámejšom poľskom virtuózovi – Fryderykovi Chopinovi.

Salónik sme dobre vydojili, ako sa na východoeurópskych hostí patrí a vydali sa na ďalší let Embraerom 170. V tomto prípade úplne prvom v komerčnej prevádzke, ktorý pre Poliakov lieta 18 rokov. Let do Poznane sme zvládli rovnako za cca polhodinu, no výhľadov sme sa nedočkali.

Rovnako v metropole Veľkopoľského vojvodstva nás privítal dážď. Narýchlo sme obzreli relatívne veľké letisko s dobrým napojením na viaceré veľké európske letiská. Znovu si neodpustím porovnanie s našou bránou do Slovenska – čo by dala taká Bratislava (podobne veľké mesto) za priame spojenie s takým Frankfurtom alebo Amsterdamom tradičnou aerolinkou ponúkajúcou nadväzné lety ďalej do sveta.

Ale aby som len nehanil náš poklad, jedno negatívum by sa našlo aj v Poznani. Myslel som si, že len v Katowiciach sa automaticky platí za vjazd autom pred terminál. Stačí len nesprávne odbočiť z hlavnej cesty a hneď vás Maciej skasíruje. Žiadnych 5-10 minút zdarma na kiss/kick&fly. Rovnaká situácia je aj na poznaňskom letisku, kde nás mal vyzdvihnúť odvoz do centra. 5 zlotých sa nám platiť nechcelo a s divokým gruzínským šoférom sme sa museli stretnúť opodiaľ.

Kaukazský strelec Mogeli nás štýlom brzda-plyn-6000 otáčok po 20 minútach trápenia pasažierov a starej Hondy doviezol na kraj historického centra. Popŕchať síce prestalo, no staré mesto nás na prvý pohľad veľmi neočarilo.

Dôvod bol jednoduchý – zvyčajne okúzľujúci Starý Rynek s monumentálnou radničnou vežou Ratuša bol úplne rozkopaný a pomedzi ploty sme preskakovali mláky na zabahnených chodníčkoch.

Chvalabohu do odchodu nasledujúceho dopravného prostriedku sme mali len niečo vyše hodiny. A to sme ešte rozmýšľali pri plánovaní itineráru, či tu nezostaneme na noc. Nedalo sa nič robiť, v Pijalni Wodki i Piwa sme strelili dve zubrowky na stojáka a vydali sa na hlavnú stanicu.

Podobne ako Banská Bystrica, aj Poznaň sa pýši dopravným konceptom „Vlak – Bus – Shopping„. Vďakabohu nákupné centrum nezhltlo starú kockatú budovu železničnej stanice, pri ktorej zastavilo aj naše IC-čko do Bydhošťu (zvyčajne nie som fanúšikom poslovenčených geografických názvov, ale stále kontrolovať či som správne napísal Bydgoszcz sa mi pri písaní nechcelo:)) .

Naše miesta vo vagóne číslo 17 sme za celú cestu nevideli. Hneď sme zasadli v príjemnom retro reštauráku, kde sme strávili necelé dve hodiny príjemnej jazdy nudnou rovinatou krajinou na severovýchod.

Do finálnej destinácie sme dorazili za tmy. Strategicky umiestnené ubytko na polceste medzi nádražím a starým mestom sme museli „dobýjať“ ako pevnosť Boyard. SMS-kou nám neznámy otec Fouras poslal trojicu indícií – jeden kód na bránu, druhý na vchodové dvere a tretí do malého trezoru na kľúčik od izby. A recepční nebudou mít co žrát.

Na izbe sme zhodili veci, dali sa trochu dokopy a vyrazili do nočného mesta. Hlavným lákadlom voľakedy nemeckého mesta Bromberg je tzv. Wyspa Mlynska alebo Mlynský ostrov ohraničený riekou Brda a jej kanálmi. 6,5 hektárov industriálnej histórie nebolo nečakane zrovnaných so zemou (ako je u nás zvykom). Po roku 2004 sa vďaka hnusnému Bruselu zrekonštruovala väčšina priemyselných budov, zrevitalizovala zeleň, vybudovala nová marína a z ostrova sa stalo fakt krásne miesto ako stvorené na relax a prechádzky. Samozrejme aj na bigos, vodku a kvašáky v „mlynskej“ krčme.

Po skvelej večeri sme sa presunuli na Stary Rynek, ktorý narozdiel od toho poznanského nebol taký farebný, no aspoň sme sa neborili blatom. Starému národnému geografovi zaplesalo srdce pri nasvietenej bielej priamke, ktorá rozsekla námestie na dve časti. Vizuálne znázorňuje poludník s hodnotou 18 stupňov východnej zemepisnej dĺžky, ktorý pretína mesto. A naozaj, zememerači sa trafili presne. Mira to veľmi netankovalo, ten si prednedávnom absolvoval rovník na Sao Tomé, no mňa každá driečna 18-ka poteší. Zemepisná samozrejme.

Keď som nakoniec našiel poľského dvojníka mojej fialovej škatule, spokojne sme mohli odkráčať cez sklep monopolowy naspäť na izbu.

NEDEĽA

Počasie neprekvapilo, a tak ako v sobotu, aj v nedeľu sme sa zobudili do zahmleného a sychravého rána. Nič sa nedalo robiť, na jeseň sa má cestovať na juh a nie na sever.

Znovu sme sa vybrali po stopách sobotnej noci a za svetla lepšie obzreli Mlynský ostrov. Ak by ma sem niekto vysadil bez toho aby som vedel kde som, tipoval by som nejakú severskú krajinu a nie vnútrozemie toho Poľska, ktoré je pre mnohých stále spájané maximálne s tržnicou, zlými cestami a čudným nábytkom. Všetko samozrejme posypané cestárskou soľou.

Naše kroky ďalej viedli na námestie s poludníkom. Ten počas dňa už taký efektný nebol a verím, že nebyť nočnej návštevy, tak ho za denného svetla aj prehliadnem.

Z mne neznámeho dôvodu je starší monument venovaný poludníkovej 18-ke z východu aj na Mlynskom ostrove, no oproti kartografickej realite je posunutý asi o 10 sekúnd na západ. Keď už nič, tak je odtiaľto pekný výhľad na impresívnu gotickú katedrálu sv. Martina a Mikuláša.

Cez peší most Jana Kiepury sme prebehli na druhú stranu a prešli sa po promenáde k väčšiemu mostu Jerzego Sulimy-Kamińskiego, vedľa ktorého levituje „Muž prekračujúci rieku“ v podobe sochy venovanej vstupu Poľska do EÚ.

Raňajky sme mali v pláne vybaviť expresnou sosiskou zo Žabky, no v nedeľu táto sieť v propagovanom formáte 6-23/7 nejak nefunguje. Vďakabohu, gmaps nás odnavigovali do jedinej schopnej a hlavne otvorenej prevádzky – pekárne na Starom Rynku. Čakal som prinajlepšom zoschnutý šunkový croissant z piatku, no z Piekarnie sa vykľulo bardzo fajne miesto na plnohodnotné raňajky. Síce sme museli vďaka popularite podniku tlačiť anglické menu vonku na terase, no lepšie ako sa drhnúť suchým rožkom na opršanej lavičke v parku.

Aká by to bola návšteva Bydhošťu, keby sme sa nepreviezli električkou tradičného producenta pojazdów szynowych PESA, ktorý sídli vedľa železničnej stanice. Na metrovom rozchode sem-tam stretneme klasické poľské Konstaly, no prevažovali nové stroje Made in Poland z miestneho závodu.

Električka číslo 10 nás odviezla zopár zastávok k Múzeu pozemných vojsk. Pár minút po otváračke bola celá expozícia len pre nás a ako bonus pre travelhackerov v nedeľu zdarma. Win – win (wygrać – wygrać).

Expozícia bola zaujímavá a časovo sa tak akurát vošla do nášho itineráru. Po hodinovej návšteve tejto ustanovizne nás vymrazená octavia odviezla za mesto do lesov. Okrem stromov a hríbov sa tu nachádza veľmi zaujímavý komplex urbex/industriál múzea Exploseum. Ako názov napovedá, vyrábali sa tu výbušniny a munícia, ktorej počas II. svetovej vojny, keď tu pôsobil Nobelov koncern v podobe závodu DAG Fabrik Bromberg, nebolo nikdy dosť. V súčasnosti za symbolických 17 zlotiek dostanete do ruky kartičku otvárajúcu dvere na takmer 2 kilometrovej trase, ktorá tunelmi spája viacero roztrúsených budov, kde sa vyrábali všakovaké výbušné šmakocinky. V každej z budov, či už nad zemou alebo pod ňou, sa nachádzajú rôzne expozície, či už venované výrobe produktu, Alfredovi Nobelovi, fabrike, núteným prácam, sabotáži alebo vojne samotnej. Odporúča sa vyhradiť také dve hodiny na celú prehliadku, no střelci ako my to zvládli za hodinu. Dôvod je jednoduchý – EU síce zafinancovala výstavbu, no asi len pre poľsky hovoriacich návštevníkov. Žiadne tabule s popiskami v angličtine tu nenájdete, maximálne si za 10 PLN kúpite ENG sprievodcu, vložíte ho do vnútorného vrecka bundy a spomeniete si naň až keď tú bundu chcete doma po návrate vyprať.

Po chvíli stresu spojeného s hľadaním odvozu pre nás prišiel Ukrajinec Oleksij na Fabii a zaviezol nás na letisko. Sídliská sú v našich končinách všade podobné, no takú outdoor tržnicu ako na ulici Glinki som dlho nevidel. Škoda, že len z auta, patrilo by sa sem ísť na tradičné nedeľné trhy, kým tu developer nezačne stavať bezpohlavné bytovky.

Terminál BZG a jeho okolie zívali prázdnotou. Predsa, toto regionálne letisko pomenované po známom poľskom klaviristovi a skladateľovi Ignácovi Janovi Paderewskom je rado, keď sa mu podarí denne odbaviť 4-5 pravidelných letov. V hale, ktorá svojou „early 2000s“ architektúrou pripomínala exteriérom aj interiérom skôr fancy autobusovú stanicu sme sa dlho nezdržali a cez kontrolu sa vydali (ako inak) do salónika. Zamknuté dvere nám musela ako jediným hosťom otvoriť barmanka z priľahlej kaviarne. Do budgetu 40 zlotiek na osobu sme sa ledva zmestili – akurát na pivo a zapiekanku. Zapekanou dobrotou sme zavŕšili poľský kulinársky triumvirát – žurek, bigos a zapiekanka.

Z plánovaného hodinového príjemného posedenia s výhľadom na pristávaciu dráhu sa stalo takmer trojhodinové trápenie. Naše lietadlo sa vrátilo z dráhy naspäť k terminálu ešte vo Varšave. Náhradný stroj priletel po takmer dvoch hodinách a to sme vedeli, že je už zle – na prestup sme mali len hodinu a pol. Na separátnej letenke. Kto by čakal meškanie na 30 minútovom lete na letisku, kam sa lieta z Varšavy raz denne.

Nič sa nedalo robiť, do Varšavy sme odleteli v tom čase, keď odlietal náš prípoj do Krakowa. Taký je život lowcostového cestovania a pripravovali sme sa presun vlakom. Aspoň vrtuláčik Bombarďáčik /Havillanďáčik potešil.

Ako vravia bratia Česi – „Líná huba, holé neštěstí“ a s malou dušičkou sme sa po prílete vydali na varšavský transfer desk. Po pár minútach nervozity sa to stalo – motyka vystrelila. V rukách sme zrazu mali zdarma letenky na najbližší let do Krakowa s odletom pred ôsmou hodinou večernou. Čakanie sme ako inak strávili v salóniku a touto cestou sa chcem poďakovať Mirovi, Tatrabanke a PriorityPass za pravidelný prísun kalórií a promile na letiskách Krakow, Varšava a Bydhošť. Zdarma.

So štvorhodinovou sekerou sme vyzdvihli mašinu z parkoviska a vydali sa na cestu domov. Tentokrát nás veľmi nebrzdili kolóny, no zbytočné semafory na prázdnej ceste a kysucká pomsta v podobe hustej hmly znížila priemernú rýchlosť našej cesty. Nepoteší najmä keď na navigácii svieti predpokladaný príjazd o pol druhej ráno. A ako na potvoru som nenašiel po ceste žiadny otvorený sklep monopolowy na posledný nákup. Budem sa sem musieť ešte vrátiť.

Letecký výlet z kategórie „retardovaných“ sa v rámci možností vydaril. Počasie mohlo byť lepšie, ale v polovici októbra aj oveľa horšie. Poznaň komentovať nemôžem, no Bydhošť ma naozaj veľmi prekvapil/prekvapila(?) a to som ešte nevidel vraj krajší historický Toruň. Najväčšou hviezdou výletu sa stal poľský národný prepravca LOT, ktorý chudobným pocestným nielen že dá napiť a aj zajesť, no dokonca sa zmiluje nad dvomi debilkovcami, ktorí zmeškajú let. Pravda, mohli sme naplánovať väčšiu vatu medzi letmi, ale zase s pokazeným lietadlom sme fakt nerátali :). Tak či onak, udeľujem 5 hviezdičiek LOTu aj Bydhošti, mestu, z ktorého by si tie naše mohli brať príklad.