Od Varšavy po (skoro) Baltik

Človek mieni, Wizzair a Ryanair mení. Pred pár mesiacmi sme zakúpili lacné letenky do rumunského Klužu. Wizzair neskôr linku zrušil a ako alternatívu som na rovnaký víkend vybral Varšavu. Do toho pekne zapasovali letenky s Ryanairom do Gdaňsku, ale o pár dní neskôr táto linka tiež padla za obeť. Aspoň som dostal svojich 10 euro naspäť a k tomu ešte aj 80 eurový voucher. Bitcoin sa výnosnosťou ani nepribližuje. Do varšavského plánu som už len za pár euro dopasoval Pendolino do Gdaňsku a lacný let naspäť s národným dopravcom LOT.

Žiadne nečakané zmeny itineráru už našťastie nenastali a v piatok poobede som spokojne vyrazil smerom na Nivy, kde som sa stretol s Lukášom. Na bratislavské letisko sme sa s Taxify dostali za pár euro vyše hodinu a pol pred odletom. Kontrola trvala zopár sekúnd a onedlho som už na odletovej tabuli čítal oznam o polhodinovom meškaní. Odmena za predpisový príchod na letisko. Aspoň sme mali čas skritizovať „ohrádky“, do ktorých naženú cestujúcich. Tí sa potom tlačia ďalšiu polhodinu, kým začne boarding. Letisko je síce akože nové, ale asi ho plánovali začiatkom 90. rokov na lety pre max. 100 ľudí, inak si to neviem vysvetliť. Stačilo by tých pár ohrádok pospájať a hneď by sa lepšie dýchalo. Aj tak sa nikdy nevyužíva všetkých sedem gejtov v schengenskej sekcii. Len to by tam asi museli trošku rozmýšľať. A to nehovorím o mimo-schengenskej zóne. Chcel by som vidieť, čo by na tom letisku robili, keby mali pravidelnú linku do zámoria pre 300-400 ľudí… asi by kúpili väčší autobus.

O piatej konečne začal boarding a ruksak mi z neznámeho dôvodu označili ako batožinu do podpalubia (hovorím, to by museli na letisku rozmýšľať). Pri lietadle som asertívne odkráčal dovnútra, Lukáš už také šťastie nemal a kufrík poctivo odovzdal. Let prebehol bez problémov a na varšavskom letisku sme sa stretli s Braňom, kolegom z „letenkového“ fóra, ktorý to mal cez Poľsko namierené na juh Talianska. Rovnako na víkend.

Priamo do centra nás luxusne odviezol prímestský vlak a cez rušný „poľský Manhattan“ sme sa prešli k ubytku. V bytíku/hostel s výhľadom na mrakodrapy sme boli len jediní hostia. Trošku sme sa dali dokopy a vybrali sa do nočnej Varšavy. Prvá úloha bola jasná – niekde sa najesť. Vygooglili sme jediný bar mleczny, tradičnú poľskú táckareň, ktorý mal byť ešte o tomto čase otvorený. Po polhodinovej prechádzke v „tieni“ mrakodrapov sme objavili len skrachovanú prevádzku. Začalo popŕchať a radšej sme prebehli do neďalekej sídliskovej reštaurácie. Z Folk Gospody sa vykľul oceneniami ovenčený podnik, kde sa čakalo pri malej recepcii so šatňou na voľný stôl. Medzi rôznymi diplomami a medailami sa objavila aj foto s Ewičkou Farníčkou a to nás uistilo, že sme na špeciálnom mieste. Nečakane sa aj bez rezervácie objavil voľný stôl a o pár minút sme už do seba tlačili luxusné pierogi v rôznych chuťových mutáciách.

Boky jako skříň, jako skříň, co naplat, když k tomu ráda jím, ráda jím…

Downtown

Zrušenie roamingu v EÚ prinieslo nielen viac času s telefónom pri večeri, ale aj napr. jednoduchšiu objednávku taxi. Varšava nie je výnimkou a okrem Uberu je tu tiež Taxify. Len za 5 zlotých (cca 1,2 eura) sme sa vrátili opäť do centra, kde sme zapadli do jedného z pajlzíkov zo siete Pijalnia Wódki i Piwa. Koncept jednoduchý – malé pivo, vodka, nealko .. všetko za 4,50 PLN, čo je len trošku vyše eura. Nečudo, že je podnik obľúbeným miestom pre študentov a my sme sa pri stole medzi -násťročnými na parkete cítili ako starí dedovci. Presne takí „lúzri“, z ktorých sme si robili posmech počas strednej školy.

Na izbe sme už okolo polnoci ako dôchodci zalomili. Skoro ráno nás už zobudil ruch ulice a škŕkanie v bruchu. Lukáš vygooglil neďalekú izraelskú reštauráciu, kde podávali raňajky. Podľa fotiek to vyzeralo na omeletu za 2 eurká, takže bolo rozhodnuté. Pekný podnik nás privítal cenníkom, kde tento pokrm stál dvojnásobok. No čo už, aspoň kávu zadarmo podávajú, čo som ako-tak pochopil z poľského menu. Najprv sa objavili misky s „meze“ a čerstvo upečenou pitou. Hladní sme to rýchlo spráskali, keď v toml čašník priniesol riadnu omeletu s olivami a ovčím syrom. Všetko sme zaliali kávou a vypýtali účet. Neveriacky sme pozerali na cenu 14 PLN – cca 3,5 euro. Zavolali sme si garçona, že asi zarátal len kávu, nie raňajky. Nakoniec vysvitlo, že som si zle prečítal menu – ku káve dostanete zadarmo raňajky. Neuveriteľný deal.

S Taxify sme sa natlačení nechali znovu zviesť za 5 zlotých (nielen Black Friday, ale aj Black Weekend?) na hlavnú stanicu. Pendolino poľských dráh prišlo na minútu presne a v príjemnom prostredí sme si to už šinuli na sever. O dve hodiny som zazrel monumentálny hrad v Malborku, chvíľku na to sme prefrčali popri Tczewskom moste a o pol hodinu neskôr sme už vystupovali v Gdaňsku. Takýmito vlakmi by sa dalo cestovať aj na koniec sveta.

Express InterCity Premium prichádza presne

Metropola severu nás privítala dažďom. Na stanici sme našli úschovňu a odložili bagáž do skriniek. Odľahčení sme promptne zapadli do prvého mliečáku, kde sme sa usušili a doplnili kalórie. S dáždnikom sme sa rýchlo prešli cez Dlugi targ, ktorému kraľuje radnica a Neptúnova fontána. Počas minuloročnej návštevy Gdaňsku som opomenul jeden z najväčších kostolov z tehál – Mariánsku baziliku. Tej dominuje 82 metrov vysoká veža. Nelenil som a vyšľapal 409 schodov rôzneho druhu až na vrchol, kde ma čakal celkom zaujímavý výhľad aj napriek hnusnému počasiu.

Radnica a Dlugi targ

Maľebné aj za nepriaznivého počasia

Dážď neustával ani po ďalšej pauze na kávu a žubrowku, tak musel prísť na rad google. Ten mi prezradil, že tento rok bolo otvorené veľké múzeum II. svetovej vojny. Zaraz sme sedeli v taxíku (tentokrát cez appku MyTaxi) a o kilometer a pol ďalej sme už vstupovali do monumentálnej novostavby.

„Škandinávske“ múzeum

Obrovská expozícia sa rozprestiera hlboko pod zemou. Skladá sa z viacerých častí, každá reprezentujúca jedno z období pred, počas a po vojne. Je všeobecne známe, že Poliaci neznášajú Rusov rovnako ako Nemcov. Prvýkrát som videl sovietsku armádu zobrazenú takto oficiálne nie ako osloboditeľov, ale ako dobyvateľov. Dalo by sa tu stráviť niekoľko dní, expozícií je neúrekom a multimediálneho materiálu ešte viac. Po skoro troch hodinách sme odtiaľ vychádzali vyšťavení, ale (asi ako plánovali tvorcovia) plní odporu voči fašistom, ale aj birmovaných komunistov. Ako je v Moskve múzeum Veľkej vlasteneckej vojny oslavou Červenej armády, tak toto je múzeum venované Poliakom, pre ktorých vojna skončila až v 1989.

Medzi dvoma mlynskými kameňmi

Za Stalina!

Aj po zotmení stále lialo, takže najprv sme sa natlačili v mliečáku pri Neptúnovi a opodiaľ vybehli na pár pív. Po asi hodinke vstúpili do podniku prví ľudia bez dáždnikov a mokrých vetroviek. Počasie sa zmilovalo. Rýchlo sme prebehli staré centrum, pošpacírovali sa okolo nového ruského kolesa pri rieke Moltawa a trošku pofotili pekne nasvietený prístav s historickým žeriavom. Na námestí sme odohnali nadháňačov, v Žabke dokúpili proviant a vybrali sa naspäť na stanicu. Batožina nás v skrinkách počkala, rýchlo som v automate kúpil lístky na MHD a naskočili na vlak. Aj keď som mal najprv obavy, či som kúpil správne lístky, integrácia dopravy tu asi funguje a konduktor nemal námietky.

Už len # chýba

Promenáda so žeriavom

Okolo desiatej večer nás vláčik vyhodil pred letiskom, ale my sme si to namierili na opačnú stranu. Pár stoviek metrov od terminálu sme sa ubytovali v moteli, kde sme znovu na dôchodcov po jednom pive zaspali.

Po biednych motelových raňajkách (ale aspoň sú k dispozícii od štvrtej ráno) sme sa znovu prešli naspäť na letisko. Tentokrát už naozaj na kvôli odletu. Všetko pekne odsýpalo až do kontroly, kde mal asi každý nejaký problém. Či už chlapík s kufríkom plným lanšmítu v konzervách, alebo mládenec s veľkým laptopom s disketovou mechanikou, ktorý sa nepozdával poľskému TSA. Pri gejtoch už len oddychovali západoeurópske skupinky mládežníkov smerujúcich domov po náročnom víkende s východoeurópskymi cenami alkoholu.

Terminál GDN

Takmer hodinový let do Varšavy bol taký ako som predpokladal – dlhšie sa pristávalo ako letelo. Asi ako jediní sme na letisku Chopina neprestupovali. Nečudo, nové Pendolina s jazdným časom menej ako tri hodiny z centra do centra nedávajú vrtuľovým Bombardierom na tejto trase šancu.

Ahoj Gdaňsk

Pred príletovou halou sme našli skrinky, nahádzali 14 zlotých a odložili bagáž. Vláčikom sme sa opäť premiestnili do chladného centra. Palác kultúry a vedy domáci vraj nemajú radi, ale podľa mňa má tento „darček od Stalina“ niečo do seba. Lukáš premiérovo a ja po tretíkrát som navštívil vyhliadkovú terasu. Z výšky vidieť, že Varšava je východoeurópska metropola ako každá iná – nejaké to historické centrum a všade naokolo polia panelákov. Jediný markantný rozdiel je veľký počet nových mrakodrapov v okolí PKiN. Moderný downtown.

Varšavský Manhattan

Taxify nás aj počas tretieho dňa odviezol za 5 zlotých. Tentokrát do historického centra. Tu sa už pomaly pri place Zamkowom rozbiehali vianočné trhy. Prešli sme tento kúsok histórie mesta až k Barbakanu, kde sa nachádza na lukratívnom mieste bar mlezcny. Atmosféra ako z roku 1990, ale nedeľný obed v centre za necelé tri eurá nie je zlá ponuka. Herbatu tu pil aj dalajláma a ešte aj posoliť môžete pápežom.

Sakrálna soľnička

Z „najbližšej“ metro stanice sme zobrali linku M1 na Pole Mokotowskie. Tu sme zasadli na „jedno“ v sídliskovom podniku s nesídliskovými cenami. Kúsok opodiaľ sa nachádza nadchod, odkiaľ je pekný pohľad na výškové budovy v centre. Znovu sme zavolali Taxify a znovu za 5 zlotých sme boli v centre. Do odletu ostávali ešte štyri hodiny. Vianoce sa blížia, takže ideme pozrieť do TK Maxxu. Ten nás iba viac unavil a ani ceny neboli bohvieaké.

Nedeľná premávka

Szybcy i wściekli: Warszawa

Ešte sme sa stihli dobre natlačiť v poslednej táckarni a opodiaľ sa v Pijalni rozlúčili s Varšavou. Už som šiel volať Taxify, aby nás zobrali len na stanicu, ale keď som si prepočítal sadzby, rozhodol som sa pre jazdu priamo na letisko. Za 10 kilometrovú jazdu Yarisom sme zaplatili 2,5 eura. Na toto sa už ani Kyjev nechytá.

Na zdrowie…

…i do widzenia Warszawa!

Plný let prebehol ako tak v pohode, tentokrát už neoznačovali kufríky a v „binoch“ nezostalo miesta. Letuška mi teda jednoducho vyhodila ruskak a ten som pekne celý let mal pod nohami, nechcel som rozmačkať proviant. Hlavne, že bol úložný priestor plný zimných búnd a kabátov. V Bratislave nás opäť čakal tragikomický autobus, ktorý nás previezol 30 metrov, aby sme náhodou nezablúdili v tomto rušnom vzdušnom prístave.

Veľa ľudí si stále myslí, že Poľsko je tá istá krajina z rokov 90-tych, kedy sa tam po zlých cestách chodili nakupovať lacné kuchyne a cukríky. Realita dnešných dní je ale úplne iná. Infraštruktúra sa buduje nevídaným tempom, či už cesty, železnice alebo letiská. Historické budovy sa rekonštruujú, parádne nové sa stavajú. Služby na úrovni a ceny tak akurát. A to všetko v krajine, ktorá narozdiel od tej našej bola po vojne skoro komplet zničená. V 80. rokoch bola situácia taká zlá, že bolo zavedené stanné právo.

Opäť som mal ten zvláštny pocit, keď som na Vinohradoch čakal v noci na vlak domov… Kým naša krajina ide ledva osobákom, tak okolo sa už rútia dopredu rýchlovlakmi.

 

Komentáre

0 komentárov k článku “Od Varšavy po (skoro) BaltikPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *