Rodinne do Dubaja (tradične cez Kyjev)

Spojené arabské emiráty som navštívil niekoľkokrát pri dlhších i kratších prestupoch na letoch hlbšie do Ázie, v roku 2015, 2017 a na pár hodín aj v roku 2018. Vždy som sa dušoval, že len kvôli Emirátom by som tam neletel. Ale keď sa „nečakane“ objavila mamina 60-ka, oslavovaná v novembri, tak som si povedal, že prečo neurobiť jej a zvyšku rodiny radosť. Predsa v tejto destinácii bude počasie určite prívetivejšie ako doma.

DEŇ 1.

V noci z utorka na stredu sa mi veľmi pospať nedarilo. Po dlhom čase sa objavila cestovná horúčka, pravdepodobne zapríčinená zvýšenou zodpovednosťou za členov posádky. Okolo šiestej ráno som vzdal posledné pokusy zaspať, rýchlo som ešte cez appku bookol letenku do Gdaňsku na leto 2019 (prípad pre psychiatra) a dobalil posledné veci. Rozlúčil som sa so ženičkou Moničkou a na parkovisku sa stretol so sestrou. Onedlho sme vyzdvihli rodičov, do Ibizy sme tetris štýlom napratali bagáž a pomaly sa vymotali von z Trnavy. Po R1-ke sme prefrčali do Šoporne (koluje taký interný rodinný vtip, že cez túto obec sa dostanete všade a je to pravda – autom alebo busom sme tadiaľto prechádzali či už do Bulharska, no aj do New Yorku, Vancouveru a Číny). V Šali som chcel „aktivovať“ rodinnú poistku na Diners karte nákupom plnej nádrže benzínu a samozrejme som zaplatil Mastercard… Znovu som musel dotankovať na Slovnaftke v Komárne a dokúpiť žuvačky s kolou, nech zaplatím kartou aspoň za 5 euro. V Maďarsku Diners skoro vôbec neakceptujú, tak toto bola posledná šanca.

Cesta po diaľnici smerom Budapešť prebehla celkom plynule, aj keď sa objavilo na ceste pár obmedzení a zápchy na obchvate hlavného mesta. Na letisko sme dorazili už okolo jedenástej a radšej sme zatiahli do blízkeho nákupného centra, kde sme sa v malom foodcourte dobre napráskali. Jedlo z tácky veľmi fajn, len už by fakt mohla skončiť tá doba plastová. Na letiskovom parkovisku sme najprv trošku šaškovali, lebo systém nenačítal automaticky ŠPZ-ku, no po chvíli som z kufra vylovil papier s čiarovým kódom a úspešne sme zaparkovali. Z Holiday Lite parkoviska to trvá k terminálu dobrých 10 minút, no i tak sme ešte čakali na otvorenie checkinu. Kontrola prebehla na Budapešť nezvykle rýchlo a ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v tranzite. Premiérovo som otestoval aj Mastercard salónik – žiadna sláva, no zadarmo fajn. Len WC-ka by mohli byť vo vnútri.

Pripravení na odlet

Prvýkrát sme odlietali z nového „Pier B“, ktorý pôsobí oveľa civilizovanejšie ako legendárna stodola pre low-cost aerolinky. Spolu s bývalým ministrom hospodárstva Černákom sme vyštartovali načas a onedlho som už z okienka pozoroval veľmi zaujímavý západ slnka, kedy bolo vidieť ako zemeguľa vrhá šikmý tieň. Niečo pre zástancov plochej Zeme. Na Žuljanoch sme bez potlesku (progres) pristáli o necelú hodinu a pol. Privítali nás mínusové teploty a stopy po nedávnej snehovej kalamite. Znovu sme si dlhšie postáli na pasovke, bagáž nás už čakala a rovnako aj vodič Taxify na väčšom MPV-čku Mitsubishi. Večerná premávka v Kyjeve bola už klasicky tragická a trvalo nám skoro hodinu, kým sme sa preplietli na druhú stranu Dnepra k hotelu Turist.

Zaujímavý tieň pri západe slnka vo výške 10km

Po odmeranom checkine sme sa na izbách dali rýchlo dokopy a zakotvili v Puzatej Chate oproti hotelu. Tu sme dobili borščom energiu a metrom sa zviezli na Kreščatyk. Všade bolo veľa ludí a na Majdane sa ešte motali televízne štáby – presne pred piatimi rokmi, 21. novembra 2013 vypukli protivládne protesty známe ako Euromajdan, ktoré zmenili nielen Ukrajinu, ale dá sa povedať aj celý svet vo vzťahu k Rusku. Tu sme sa decentne proprechádzali, obkukli výhľady na nočné námestie, v Puzatej Chate na Kreščatyku si pripili na výlet a unavení sa vrátili naspäť na hotel.

Večerný Majdan

Už je to 5 rokov

DEŇ 2. 

Napriek zatvoreným oknám na 22. druhom poschodí nás už skoro ráno zobudili hrkotajúce súpravy metra, ktoré v tejto časti Kyjeva premávajú ako nadzemka. Po solídnych hotelových raňajkách sme zbalili bagáž a po checkoute ju odovzdali do úschovne. Do vagónu metra sme sa dostali až na druhý pokus, ranná špička tu znamená riadnu tlačenicu. Našťastie sme vystúpili o pár zastávok ďalej, na najhlbšej stanici metra na svete – Arsenalna.  Tradične sme sa pešky prešli okolo hotelu Saljut (nemôžem si pomôcť, ale dizajn tejto budovy zbožňujem) a premiérovo sme zablúdili do malej výstavnej siene pod pamätníkom ukrajinského „holodomoru„. Škoda, že väčšina popiskov je iba v ukrajinčine, no aj tak nie je ťažké pochopiť, prečo na západe Ukrajiny počas vojny vítali Nemcov ako osloboditeľov.

Štúdium v metre

Pamätník hladomoru

Mašiny

Pod pamätníkom Matky vlasti nás prekvapili tucty vojakov, ktorí tam pravdepodobne mali práve nejaké stretnutie. Múzeum II. svetovej vojny (tu už sa nenazýva po Veľkej vlasteneckej vojne po dekomunizácii z roku 2015) určite stojí za návštevu – začiatok expozície je venovaný aktuálnym udalostiam na východe krajiny a je to dosť zvláštne vidieť okolo seba aj veteránov súčasného konfliktu. Hlavnú výstavu venovanú svetovej vojne som už videl po druhý raz, no rovnako ma fascinoval obrovský počet exponátov a precíznosť usporiadania. Pokojne by sa tu dalo stráviť celé dopoludnie.

Uzimené

Stretko

Suveníry z Donbasu

V miestnom bufete sme pri káve dotlačili bagetky z domova a zbehli sme dolu kopcom na parkovisko, kde nás uzimených vyzdvihol Uber. S ním sme prefrčali na Poštovú plošču, kde pocitová teplota pri rieke ešte viac klesla. Funikulár nás vyviezol naspäť do centra a zohriali sme sa vo veľmi peknom komplexe kláštora sv. Michala. Na múroch kláštora sú zobrazené tisíce fotiek padlých v súčasnom konflikte a znovu sa dostavuje ten nepríjemný pocit ako pri expozícii v múzeu.

 Zaujímavý protest

Múr spomienok

Putina tu v láske nemajú

Popri chráme sv. Sofie sme zišli naspäť na Majdan. Tu sme sa znovu zohriali, tentokrát pri vynikajúcom višňovom likéri z Ľvova v štýlovom bare Opitá višňa. Ak hľadáte netradičný suvenír z Ukrajiny (teda nielen vodku a toaletný papier s portrétom Putina), tak 100ml flaštičky z ich produkcie sú jasnou voľbou.  Po krátkej pauze v Puzatej Chate na káve a čaji sme sa prešli k Bessarabskému rínku, kde sme dokúpili proviant na cestu a niečo tvrdšie na izbu. Z Teatrálnej sme naskočili na metro a pred vyzdvihnutím batožiny sme sa rozlúčili s Kyjevom poriadnou večerou.  Až na tretí raz som v appke zajednal odvoz, síce som vyberal prémiové autá, ale Polo alebo Fiesta by nás na letisko vo štvorici s bagážou ťažko odviezli. Až stará dobrá Octávia s kufrom hodným českého chalupára nás spoľahlivo dopravila na hlavný vzdušný prístav v Boryspile.

Na rínku

Po krátkych komplikáciách na checkine (asi kvôli extra dokúpenej  bagáži) sme si polhodinku postáli na kontrole a pasovke. Len-len som stihol kúpiť vodu na dlhú cestu a pomaly začal nástup na let do Dubaja. Vonku bolo mínus sedem a my sme v buse i v zimnom oblečení slušne mrzli. Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby som len transferoval v tričku. Na palube sme chvíľu bojovali s batožinou, let bol naplnený a vetrovky zaplnili odkladacie priestory. Nasledujúcich 5 hodín som už prežil ako-tak v tranze a spoločnosť mi robili Meliškove hlášky a mp3-ky Saragossa band z maminej narodeninovej oslavy.

Letný režim zapnutý

DEŇ 3.

Okolo druhej ráno sa všetky hlavy otočili k oknám. Dubaj je jedno z tých miest, ktoré majú tzv. „New York efekt“ (patentované). Po prelete nad čiernou vodnou plochou, kde sa sem tam objavia svetlá lodí, sa zrazu všetko rozžiari a nebo pretnú mrakodrapy, ktorým kraľuje vyše 800 metrov vysoký Burj Khalifa. Jednoducho pastva pre oči. Po pristátí sme absolvovali prekvapivo rýchlu pasovku. Týmto letom som do Dubaja priletel už tretíkrát, no vždy sme tu skysli skoro na hodinu. Teraz sme už po 20 minútach brali kufor z pásu. Pri prepážke autopožičovne Thrifty som bol prvý a Sandeep ma hneď potešil upgrejdom. Na parkovisku nás už čakal úplne nový Nissan Kicks (konzervatívnejšia alternatíva Nissanu Juke) s 20km na tachometri a fóliami v interiéri. Priamo z predajne.

O necelú štvrťhodinu sme už parkovali v podzemnej garáži nášho hotela neďaleko letiska. O štvrtej ráno sme si rozbití vypočuli to, čo o takomto čase počuť nik nechce – žiadne voľné izby (a to si strhli plnú sumu hneď pri rezervácii), a tak nás odvezú do sesterského hotelu. Pred piatou sme sa sedeli o pár kilometrov ďalej, kde sme o tomto čase čakali na ubytovanie ďalšiu pol hodinu. Už ani ten džús grátis nechutil. Na izbe, síce horšej, sme zaľahli o pol šiestej, ale už mi to bolo jedno. Dlho sme si nepospali, mama si nejak zle pozrela čas na hodinkách a už o siedmej nás budila aby sme stihli raňajky. Poteší.

Nakoniec sme sa vymotali po desiatej a začali deň v hotelovej reštaurácii. Na recepcii nám sľúbili, že pre nás príde auto okolo obeda. So sestrou sme aspoň otestovali hotelový bazén, kde okrem nás a dvoch bláznivých Pinoyek nikto nebol. Výhľad z vody na odlietajúce 380-ky a 777-čky dokáže dobre naštartovať deň.  Dolu na recepcii nás po dvanástej znovu čakala nepríjemná správa, izba na druhom hoteli ešte nebola pripravená. Vydupal som si odvoz, veď čakať môžme aj tam. Nakoniec všetko relatívne dobre dopadlo, síce sme stratili pár hodín spánku, no dostali sme v pôvodnom hoteli ako ospravedlnenie upgrade do pekného veľkého apartmánu so 100m² plochy a dvomi kúpeľňami.

Pred druhou poobede sme sa už blížili k pláži Al Mamzar, kde nás zbrzdila slušná zápcha – piatok je v tomto kúte sveta víkend a k tomu sa pridal aj deň detí. Prvý aj posledný raz sme sa stali svedkami menšej dopravnej nehody, no odskákalo si to iba odrazené zrkadlo. Priľahlý park už bol plný mnohopočetných rodín, ktoré grilovali prvú ligu. Našťastie v mori bolo minimum ľudí, pár Rusov a sem-tam filipínske skupinky. Voda tradične na jednotku a strávili sme tu príjemné dve hodinky. Pomaly sme sa s klesajúcim slnkom pobrali na hotel, kde sme sa prezliekli a pokračovali cez celé mesto preplnenou ikonickou diaľnicou Šejka Zajeda k obrovskému nákupnému centru Dubai Mall. Cesta ubiehala plynule až do cieľa, kde sa premávka úplne zastavila – dva privádzače k parkoviskám boli jednoducho odstavené a zbytočne sme čakali v zlom pruhu minimálne pol hodinu. Nakoniec sme sa nejak vymotali a konečne našli správnu cestu k parkovisku. Tu nás čakala ďalšia zrada – v 10 poschodovom parkovacom dome sme našli miesto až na ôsmom poschodí.

Fajn plážička

Dubajský „Central Park“

V gigantickom nákupnom centre sme najprv doplnili kalórie v obrovskom food courte (filipínskej sieti Jolibee ťažko odolať).  Potom sme už len rýchlo prebehli cez masy ľudí okolo klziska a akvária smerom von k fontáne, kde sa už tlačili ďalšie tisíce rovnako postihnutých.  Presne o ôsmej sa spustilo efektné svetelno-hudobné vodné predstavenie pod obrovským Burj Khalifa. Po piatich minútach už bolo po všetkom a my sme sa vybrali naspäť do vnútra. Tu o pár minút neskôr začala veľmi zaujímavá laserová show v átriu, ktorú zavŕšil parádny synchronizovaný tanec desiatok svietiacich dronov. Zakladateľ Cirque du Soleil vykonal dobrú prácu pri príležitosti 10. výročia otvorenia tohto druhého najväčšieho shoppingu na svete. Na izbe sme už len s tatom otvorili Chlibny dar a s džúsom krátko pozreli v telke egyptskú ligu.

Na fontánu sa dá pozerať aj bez mobilu

Padajúci muži v Dubai Mall

Žlté bodky – drony

DEŇ 4.

Po raňajkovom bufete (dhal potešil, absencia presso stroja nie) sme sa vybrali  na celodenný roadtrip. Prvá zastávka prišla len niekoľko kilometrov od hotela. V časti Ras Al Khor, hneď vedľa diaľnice E66 sa nachádza nenápadná rezervácia s vodným vtáctvom. Privíta vás na dubajské pomery miniatúrne parkovisko pre zopár áut a trošku nepríjemný zápach okolitej mokrade. Po krátkej prechádzke na uzatvorenom chodníčku sme sa dostali do malej pozorovateľne pre pár návštevníkov. Kúsok od nás sa objavili desiatky plameniakov s rozostavanými vežiakmi v pozadí. Veľmi zaujímavý zjav kúsok od civilizácie. Ako som neskôr zistil, existuje aj druhý vchod, odkiaľ by mohli byť pekné fotky s mrakodrapmi v pozadí.

Rezervácia pri diaľnici

Easyrider & skyline

Onedlho sme už pokračovali ďalej do púšte, kde som po skoro dvoch rokoch navštívil umelo vytvorené jazerá v púšti – Al Qudra. Je to veľmi príjemná „skoro“ oáza plná rýb a vodných operencov. Samozrejme ani tu nesmú chýbať plameniaky. Areál je veľmi veľký a plný rôznych cestičiek, kade sa dá autom pomotať. Základ je nezapadnúť v piesku, niektoré úseky môžu byť zradné. Od poslednej návštevy pribudli aj pozorovateľne a už je možné sledovať život na jazierkach medzi dunami aj z výšky.

Vozítko

Umelé jazerá v púšti

Rovnko ako v roku 2017 som o pár kilometrov ďalej zastavil v nádhernom rezorte Bab Al Shams. Znovu nás privítal príjemný zamestnanec, ktorému som odovzdal kľúče a ten zaparkoval náš Nissaník medzi omnoho drahšie káry. Nenápadne sme popozerali ako má naozaj vyzerať luxus – žiadne trblietka, zlato a efekty, ale kvalitná architektúra, prvotriedne materiály a najmä božský kľud. Personál je nevtieravo príjemný a mám pocit, že keby sme si len tak v plavkách šli zaplávať do púštneho infinity bazénu, nikto by ani nenamietal.

Oáza luxusu

Tisíc a jedna noc

Po nemoslimsky drahej káve sme sa vybrali cez púšť do Abu Dhabi. Premávka na ceste nulová a len raz za čas sa v diaľke objavili ťavy, jedna z nich dokonca s nafúknutým bruškom pri ceste driemala. Asi sa dobre napapala. Nemohli chýbať ani robotnícke tábory v strede ničoho plné unimobuniek a starých autobusov. Teplota tesne po obede vystúpila nad 30 stupňov a operatívne teda zamierili do naozaj veľkej Veľkej mešity. Znovu ma táto obrovská stavba ohromila. Baby nahodili celkom príjemné habity, no s tatkom  sme vyfasovali asi najlacnejšie tepláky na zakrytie našich bezbožných kolien. V mešite panoval príjemný chládok a nevedeli sme sa vynadívať na majstrovstvo architektov a umelcov, ktorí tento kolos dali dokopy. Až sa nechce veriť, že toto celé stálo len okolo 600 milónov dolárov. Keby priplatili 400 milónov, mohli mať polofunkčné Slovensko.sk

Malé časti Veľkej mešity

Tento luster asi nekúpili v Merkury Markete

Po toľkom obdivovaní na nás prišiel hlad. Rýchle googlenie objavilo dobre hodnotený hotpot z vnútorného Mongolska, čo ma samozrejme hneď zaujalo. O 20 minút neskôr som už parkoval pred nenápadnou prevádzkou. Zaplatil som 2 dirhamy za hodinu parkingu a vošli sme dnu. Tu ma hneď prepadli „flashbacky“ z pobytu v Číne a zaraz som vedel, že to tu bude dobré. Zakrátko pred nami už vrel „kotol“, do ktorého sme hádzali všetko možné, od hovädzieho, cez riasy po krevety a bataty. Samozrejme, že som po hodine musel ísť do automatu predĺžiť parking, no všetko sme zvládli zjesť. Základ je nedotlačiť sa v bufete zbytočne ryžou 🙂 Za cenu štyroch káv z púštneho rezortu sme hodovali ako cisári, ale našťastie sme sa tragicky neprežrali, ako to v takýchto inštitúciách už býva zvykom.

Nedočkavo

Spokojní sme sa presunuli k Etihad Towers, kde sa kúsok opodiaľ nachádza malé bezplatné parkovisko (pre istotu som si to overil u miestneho). Srdce Abu Dhabi nás privítalo veľmi peknou zlatou hodinou a príjemným počasím. Ležérne sme sa prešli pod mrakodrapmi popri Emirates Palace k novej dominante mesta – Pamätníku zakladateľa, ktorý trošku pripomína parížsku Grande Arche. Odtiaľto je veľmi pekný pohľad či už na populárne Etihad Towers, kde sa nachádza aj vyhliadka, alebo pre mňa asi najzaujímavejší mrakodrap v meste – 342 metrov vysoký ADNOC tower. Neďaleko parku s pamätníkom sa práve konala hogo-fogo akcia, ktorej dominoval klasický Mercedes W140 zosnulého šejka Zajeda, zakladateľa Spojených arabských emirátov a otca súčasného vládcu. Žiaľ, v Abu Dhabi sme sa už okúpať nestihli, no aspoň sme zakotvili na príjemnej večernej pláži na promenáde Corniche.

Etihad Towers

Sídlo ADNOC-u

Šejkov medveď

Pekná zlatá hodina

Podvečerný Corniche

So sestrou sme zbehli naspäť po auto a rodičov vyzdvihli pri pláži. Oproti nej sa nachádza obrovské parkovisko, ktoré je takisto bezplatné. Musím skonštatovať, že Abu Dhabi mi príde ako príjemnejšia alternatíva trošku chaotického a divokejšieho Dubaja. Osvetlenými diaľnicami sme sa vydali naspäť vo večerných hodinách. Ukazovateľ palivovej nádrže začal nebezpečne klesať a až na druhej pumpe sa mi podarilo natankovať  bez čakania. „Zápchy“ na čerpacích staniciach tu nie sú ničím výnimočné. Na druhú stranu 35 litrov benzínu za cca 20 euro veľmi potešilo. Večer sme na izbe už len dorazili vodku s džúsom a gréckou ligou v pozadí.

DEŇ 5.

Po sobote bez kúpania sme po raňajkách vyrazili smerom k Dubai Marina. V tejto oblasti veľa lacného parkovania nenájdete, možno v Marina Mall, ale to sa otvára až o desiatej. Zaparkovali sme v platenej garáži Murjan za (realtívne) prijateľných 10 AED na hodinu. Verejná pláž JBR sa odtiaľto nachádza len pár minút chôdze, no po chvíli sa objavíme v uličke medzi dvomi staveniskami. Pláž je sama o sebe fajn, ale nenájdete tu žiadne vybavenie a jediný tieň vrhá iba plot stavby a stavenisko samotné. Možno keby sme sa prešli ďalej, našli by sme toho viacm, no uskromnili sme sa. Kúpačka je ale fajn, drvivá väčšina návštevníkov sú ruskojazyčného pôvodu – fajčiaci pupkáči pri smetnom koši, vyvrhnuté báryšne na dekách a mladé Rusky pripravené na instagram. Do toho sa motajú  turistické ťavy. Okolo obeda už tieň definitívne mizne, no ľudí začína pribúdať viac a viac. Poberieme sanaspať k autu, v supermarkete nakúpime proviant a nakukneme aj do útrob Mariny. Veľa času sme na prieskum nemali, poobede nás už čakal ďalší program, tentokrát masovo organizovaný.

Venčíme

Ruská fajčiarska idylka

Improvizovaný chodník na pláž

Chvíľku nám trvalo, kým sme objavili vstup do garáží apremávka takisto začala hustnúť. Okolo pol druhej mi prišiel z cestovky email, že nás bus vyzdvihne o tretej kúsok od hotela, pri stanici Deira City Center. Síce sľubovali, že príde SMS-ka…no našťastie ma ukrajinská SIMka podržala. O tretej sme stepovali pred supermarketom Day to Day (kde majú asi najlacnejšie magnetky na svete a vyzerajú aj celkom solídne). Bus dorazil s polhodinovým meškaním a ešte štvrťhodinu trvalo, kým sa vyriešili problémy niektorých účastníkov s rezerváciami. Nakoniec sme konečne vyrazili na púštne safari. Po necelej hodine sme zastavili neďaleko dedinky Al Awir, kde sa medzi dunami nachádzajú desiatky táborov vytvorených pre tento účel (ako vidieť zo satelitnej snímky). Z autobusu nás presunuli do Pajera a ani sme sa nenazdali a už sme divoko „skákali“ po dunách – tzv. dune bashing. Jemne vyblednutí sme asi po 10 minútach dorazili do jedného z táborov. Tu nás čakali klasické atrakcie – či už platené jazdy na bugine alebo fotenie sa s dravcom, príp. jazda na ťave. Nie som fanúšikom jazdenia na zvieratách, no neviem čo sa stalo a už som so sestrou na jednej chudere sedel. Tá sa z toho doslovne posrala (ťava, nie sestra). Dali sme si krátke kolečko a zahanbení sme sa radšej presunuli do tábora.

Offroad na dunách

Ešte nevedela čo ju čaká 🙁

Tu klasické obchodné praktiky pokračovali. Síce sme mali bufet v cene, no ešte tu bola možnosť si za 200 dirhamov zajednať VIP stôl, kde vám budú jedlo aj nosiť. Odolali sme. Dievčatá si dali niečo načmárať henou na ruku a odskúšali  tradičné oblečenie. Ktovie či tie šatky a habity vôbec niekedy prali. Po asi polhodine sa zrazu zdvihol vietor a dovalila sa púštna búrka. Rýchlo som schoval foťák, mikročiastočky piesku sa dostanú všade. Najviac sa potešil predajca šatiek, ktorého arafatky išli na dračku. Chvíľu sme hrdinsky odolávali a so zažmúrenými očami sme si pozreli predstavenie tanečníka, ktorý sa dookola točil dobrých 15 minút a na záver dokonca aj blikal v LED kostýme (niečo takéto, ja som už v tom čase nič nefotil).

Priestory tábora

Nakoniec sme rezignovali a vbehli s ostatnými do krytých VIP priestorov, kde sme dovlieki „podritníky“ a tam zakotvili . Nikto sa neodvážil oponovať. Našťastie sa vietor umúdril a onedlho sme už aj mohli okoštovať celkom slušný bufet. Okolo pol ôsmej sa na scéne objavila aj brušná tanečnica a dal by som ruku do ohňa, že to bola Ruska. Indickí tatkovia boli vo vytržení a s deťmi na kolenách popiskovali na vlniacu sa sexicu. Správna výchova už od malička. Tanečnica bokmi rozvibrovala pravdepodobne aj atmosféru a zrazu sa začalo blýskať. Jeden blesk musel praštiť možno kilometer od tábora. Toto už prestalo byť srandovné. Našťastie nám sprievodca oznámil, že sa už môžme vrátiť k autobusom. Rýchlo sme naskočili do najbližšieho Pajera a ten nás expresne doviezol k parkovisku. Až tu sme si uvedomili, že kemp sa nachádzal len pár stoviek metrov od hlavnej cesty. Ešte som sa stihol spýtať vodiča, že ako často majú takéto počasie. A on, že tri krát. 3x do mesiaca? Nie, trikrát ročne. Mali sme podať radšej lotériu. Nie som fanúšikom takýchto masoviek, ale za tú cenu môže byť. Len nabudúce prepašovať tú vodku:)

Pár sekúnd po nástupe do autobusu sa spustila riadna prietrž, akú som dlho ani v našich končinách nezažil. Dážď bol taký silný, že stierače jednoducho nestíhali a museli sme na pár minút spolu s ostatnými členmi premávky zastaviť na krajinici. V meste na niektorých miestach bolo na vozovke aj 20 cm vody. Nikdy by som nepovedal, že niečo takéto sa môže prihodiť v Perzskom zálive. Vlastne sa to už prihodilo, naposledy pri odlete, keď pri podobnej búrke meškali lietadlá aj dve hodiny. V centre po potope ani stopy, v Day to Day sme nakúpili suveníry a na izbe sme už len vypili ukrajinský koňak s kolou. Pri saudskej lige.

Popršalo

DEŇ 6.

V posledný deň to ráno nevyzeralo najlepšie. Znovu lialo ako z krhly a radšej sme zostali dlhšie v posteli. Na raňajky sme sa vybrali až o deviatej, no onedlho sa už začala oblačnosť trhať. Naštartovali sme Nissan a vybrali sme sa znovu smerom do novej časti, tentokrát do Mall of Emirates. V obrovskom shoppingu sme promptne zaparkovali, obkukli zjazdovku a nakúpili drobnosti v Carrefour. Obloha sa medzitým úplne vyčistila a rýchlo sme sa presunuli na verejnú pláž neďaleko Burj Al Arab. Za 5 dirhamov som vybavil parkovanie na 2 hodiny a vybrali sme sa hľadať miesto na pláži. Aj keď ma v autobuse z desert safari varovala spolusediaca Kanaďanka, že táto pláž nie je nič moc, opak bol pravdou. Síce tu nenájdete chládok, no je tu pár paliem, pod ktorými sa dá skryť. Na verejných WC je oficiálne zákaz prezliekania, no nikto ho nerešpektoval. Najmä, keď tu iná možnosť nie je. Hlavne, že more bolo opäť na jednotku.

V Mall of Emirates auto nestratíte

Dramatická plachetnica

Okolo deky sa motali dve Japonky, mama s dcérou. Dcéra bola jasná instagramerka a keď sa mame vybil po polhodinovej foto seanse iPhone, tak neváhala a lámanou angličtinou poprosila, že či by som ju nenafotil svojim foťákom. Pre lajky všetko.

Po dvoch hodinách kúpania sme sa šli prezliecť, no jeden Ind zablokoval kabínku na dobrých desať minút. Až následne som zistil, prečo tu je na WC-kach zákaz prezliekania a sprchovania. Ind sa jednoducho v kabínke osprchoval s mini-sprchou, ktorá supluje WC kefu. Iný kraj, iný mrav, alebo vôbec neboli verejné sprchy priamo na pláži.

Dobre vykúpaní sme sa presunuli kúsok k Madinat Jumeirah, kde sme sa decente poprechádzali po tomto peknom komplexe poprepletanom vodnými kanálmi. Hlad sa znovu prihlásil o slovo a cez telefón som našiel tentokrát filipínsky bufet. Ten sa skrýva v staršej rezidenčnej štvrti Al Karama, no konečne to tu vyzeralo blízkovýchodne. Bufet znovu nesklamal a za 29 dirhamov na osobu sme otestovali rôzne dobroty filipínskej kuchyne. Tá síce nepatrí medzi tie vyhlásené, ale tu sa šikovní Filipínci prekonali. Už len ten Tanduay a Red Horse chýbali.

Dubajské Benátky

O pár minút sme už parkovali vedľa areálu Dubai Frame. Toto 150m vysoké „okno do Dubaja“ patrí medzi posledné výstrelky tejto metropoly. Pri vstupe potešil sympatický pokladník, ktorý si od rodičov vypýtal doklady totožnosti a obratom im vystavil seniorské lístky zdarma. 100 dirhamov doma. Impresívny objekt sa rozprestiera v príjemnom parku a na vstup sme nečakali ani minútu. Na začiatku vás uvíta zaujímavá prehliadka života v regióne za starých čias, kde autori šikovne skombinovali statické objekty s multimediálnym obsahom. Výťah nás rýchle odviezol do 150m výšky, kde už sa nachádza vyhliadková plošina s výborným výhľadom na starý aj nový Dubaj. Akrofobikov nepoteší mliečna podlaha, ktorá sa náhodne spriehľadní a niekomu môže pomaly aj infarkt privodiť. Čakanie na západ slnka sme si krátili hrátkami s veľkým displejom s fotoaparátom. Slnko sa síce schovalo za mraky, ale skyline mesta sa efektne rozžiaril.

Je to rám

Dobrý výhľad na nový Dubaj

Rodinná

Od cestárov rovno na prehliadku

Naspäť na izbe sme započali prvotné balenie. Času sme mali dosť a mamu so sestrou som zobral do malého prístavu Baniyas Marine Transport Station pri Dubai Creeku. Otec zostal oddychovať na izbe pri emirátskej lige. Už len s vodou. Malou loďkou sme sa za 6 dirhamov na osobu previezli až na druhú stranu k Old Souk. Kľudná plavba patrí k jednému z najlepších zážitkov v starom Dubaji, úplne kontrastuje so zhonom novej metropoli. Po vylodení sme sa úspešne vyhli tuctu trhovníkov a tradične som nakúpil rôzne čili omáčky a ďatle u Ali Akbara. Pred návratom sme ešte zadelili povinne mango shake a za dirham sme sa odviezli poprdkávajucou abrou na druhú stranu. S kapitánom sme sa nepochopili, pýtal som sa či loďka ide na Baniyas port a on súhlasne odvetil. Ochvíľu sme už kotvili, ale prístav Al Sabkha sa nachádza pri Baniyas square a nie pri Baniyas port, odkiaľ sme začínali. Nevadí, k autu sme to mali len nejakých 15 minút peši a večerné letné počasie nabádzalo k prechádzke. Po ceste na hotel som až na druhý pokus dotankoval plnú nádrž (na prvej čerpačke stále vládla doba cashu).

Plavba po creeku

Kolegovia

Pán čipsov a šejkov

Čím viac svetielok, tým lepšie

DEŇ 7.

Hotel sme po slabom spánku opustili okolo pol druhej ráno. Cesta na letisko trvala o tejto nočnej dobe len 10 minút a s Nissanom sme sa rozlúčili po 630km pri priemernej 7 litrovej spotrebe. Fajn kárička a automat do budúcna musí byť aj v súkromnom vlastníctve.  Na checkine nám ústretový agent Gerald poslal kufor až priamo do Budapešti, aj keď sme cez Kyjev leteli na dve separátne letenky. Kontrolu s pasovkou sme vybavili do 5 minút a uložili sa na lehátkach v termináli. V Mekáči som neodolal čaju karak a v duty free nakúpil tekutiny na 6 hodinový let do Kyjeva. S odletom o nekresťanskej štvrtej hodine ráno to nie je žiadna slasť, učebnicový red-eye flight. Aspoň celkom nový Boeing 737-900 v ukrajinských farbách ponúka aj v economy nadštandardne veľa miesta na nohy.

Do Kyjeva sme prileteli načas o ôsmej hodine rannej. Privítalo nás mrazivé počasie a čakanie na bus pri -5 stupňoch predstavovalo tvrdý návrat do reality. Ukrajina nás privítala vo výnimočnom stave, no okrem pár policajtov so samopalmi a psami v termináli som žiadne zmeny nebadal. Do odletu smerom Budapešť nám zostávalo ešte 6 hodín a rozhodol som sa otestovať susedný hotel Boryspol. Po krátkom telefonáte mi na recepcii oznámili, že majú všetko obsadené. Recepčná mi zlou angličtinou oznámila, že už v známom Airport hoteli (v Boryspole, aby sa to nemýlilo s Boryspol hotelom pri airporte :))) majú voľné, a o deviatej pre nás príde mikrobus. Nejak sme sa nepochopili a namiesto jej „thirdst floor“ som čakal na „third floor“ a nie na „first floor“. Shuttle nás našťastie počkal a o pol desiatej sme už zaľahli do postelí vo fajn 9 eurových izbách.

Ľadové uvítanie

Naspäť na letisku sme boli o trištvrte na jednu a už len absolvovali povinné kroky – kontrola, pasovka, duty free a nástup. Pri bráne nám pani zákerne odvážila kufríky, ale prešli sme. Na poslednom lete potešila voľná trojsedačka a pekná glória nad oblakmi. Do EÚ sme prileteli o tretej, na pasovke sme boli travelhackersky prví, no čakanie na kufor nás spomalilo. Ibiza nás na parkovisku počkala a mne zopár metrov trvalo, kým som znovu pochopil princíp manuálnej prevodovky. V priľahlom shoppingu sme dali repete a dobre sa posilnili maďarským fastfoodom pred cestou domov. Tá trvala v daždi vyše tri hodiny, ale úspešne sme dorazili do Trnavy, kde som dorazený padol do postele.

Myslím, že kombinácia Kyjevu s Dubajom bol dobrý darček k maminej 60-ke. Ukrajina nikdy nesklame a Emiráty sú úplne iný svet. Počasie nás síce zaskočilo, nikdy by som nepovedal, že budeme musieť stáť na ceste z dôvodu silného lejaku práve v tejto časti sveta. Ako únik do tepla je  to skvelá destinácia, ktorá nie je len o mrakodrapoch a pozlátku a kto chce, tak ani to nemusí vyjsť vôbec draho. Nabudúce by som radšej viac preskúmal iné časti krajiny, ktoré Dubaj zatieňuje.

Komentáre

1 comment on “Rodinne do Dubaja (tradične cez Kyjev)Pridajte vlastný →

  1. Spätné upozornenie: Kyjev na otočku - Tonicove Cesty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.