Veľkonočný východ – Ľvov a Vilnius

Už pár rokov “svätíme” veľkonočné sviatky za hranicami, najčastejšie za tými východnými alebo južnými. Ani tento rok sme neurobili výnimku a vybrali sa k nášmu východnému susedovi spolu s letenkami do Litvy. Ísť na Ukrajinu je vždy dobrodružstvo, ale autom dvojnásobné:)

Zelený štvrtok ráno sme naskočili do Hondy, kúpili hasiaci prístroj, ktorý je na Ukrajine povinný a upršanými cestami sme sa celkom rýchlo presunuli až do Žiliny. Odtiaľ sa až po hranicu cesta celkom vliekla, diaľnicu vystriedali upchaté cesty na Kysuciach (najmä okolo Tesca v Čadci to vyzeralo ako keby mal nastať koniec sveta). Na Poľskej strane sem-tam objavila rýchlostná cesta, ale úsek ktorý google odporučil (Zywiec – Sucha Beskdizka – Biertowice) je taký rurálnejší. Pri Krakowe sme sa už napojili na parádnu neplatenú diaľnicu A4, ktorá vedie až na Ukrajinu. Nasledujúcich 200 kilometrov sme prefrčali za necelú hodinu a pol za podmazu pšonky disco pola.

Hrnaic

Niekoľko desiatok kilometrov pred hranicami nastal bod zlomu. Tento rok padla ortodoxná Veľká noc na rovnaký termín ako “naša” (zvyčajne je neskôr) a do toho sa sprísnili kontroly na schengenskej hranici. Web stránka poľskej pohraničnej služby ukazovala na hraničných priechodoch Korczowa a Medyka 5-6 hodinové čakanie, ale na malom priechode Budomierz len hodinku. Zliezli sme teda z diaľnice a vybrali sa k najmladšiemu prírastku na hranici s Ukrajinou. Tesne pred príchodom sa web refreshol a naskočila čakacia doba 2 hodiny. Niektorí spolucestujúci to už chceli aj otočiť, kolóna síce nebola dlhá, ale za to riadne pomalá. Situáciu nezlepšovali ani Ukrajinci na autách so zahraničnou značkou, ktorí sa musia povinne “točiť” na hranici každých 5 dní a takýchto vodičov tam bola väčšina.

Večerná idyla

Po dvoch hodinách sme prešli poľskou stranou a na ukrajinskej sme si počkali ďalšiu hodinku, lebo keď sa menia smeny, tak život na hranici zastane. Ukrajinci opäť potvrdili dedičstvo byrokratických praktík z čias ZSSR a najprv sme obdržali jeden “talón” s pečiatkou, potom sme čakali pol hodinu na ďalšiu bumážku, aby sme potom ten papierik na konci aj tak odovzdali manažérovi závory.

O siedmej večer miestneho času sme konečne vstúpili na Ukrajinu a po novej ceste sme rýchlo vyrazili vpred. Radosť trvala len pár minút do prvého kruháču, kde pekná vozovka skončila. Po krátkej konzultácii s posádkou Audiny, ktorá s nami čakala, sme zistili, že ani jeden smer z kruháču nie je vôbec dobrý. Nálada v aute klesla na úroveň podvozku Hondy, ktorá nie je stavaná na takýto ukrajinský tankodrom. Do toho zapadlo slnko a my sme sa teda pomalým tempom a vyhýbaním jám presunuli pár kilometrov do dediny Nemiriv. Tu sme sa mali napojiť na hlavný regionálny ťah. Smola, cesta rovnako zlá ďalších 20km. Spojnica P40 prechádza popri vojenskom výcvikvom priestore a spoločnosť nám robili rôzne nákladiaky a hummre. Slabo osvetlené dediny, túlavé psy a náhodní chodci v tmavom oblečení vytvárali scénu ako z hororu. Párkrát sme museli vystúpiť z auta, aby sme nielen odľahčili podvozok, ale aj navigovali vodiča pomedzi výmole. Po hodine sme dohrkotali do mestečka Javoriv, kde sme sa konečne pripojili na medzinárodný ťah M10. Ten už bol fajn a za hodinku sme vošli do Ľvova. Tam sa opäť situácia zhoršila, celé centrum je vydláždené mačacími hlavami a popretkávané električkovou traťou. Samozrejme, že väčšinu ciest neopravovali od dôb, keď Ľvov patril Poľsku. Garáž, kde sme mali naplánované zaparkovať bola už plná a museli sme nechať auto na ulici pri našom hoteli. Tam to zaklincovala recepčná, ktorá nám na noc odporučila odmontovať značky z auta, aby príliš nebudilo pozornosť. Oranžová Honda. Pre Lucku, ktorá na Ukrajine bola prvýkrát, to bol úvod ako sa patrí.

Tankodrom P40

Na izbe sme sa dali dokopy a o polnoci sme sa vybrali do centra niekde najesť. Monička a Foursquare nesklamali a po chvíli sme už sedeli v parádnej poľsko-ukrajinskej reštaurácii kúsok od hlavného námestia, kde varili v originálnom prostredí so skvelou obsluhou až do druhej rána. Tu sme sa štyria za necelých 30 euro výborne najedli, vyskúšali domácu vodku a pri tarote zistili, že sa náš výlet bude vyvíjať už len dobrým smerom.

Polnočná idyla

Ráno nás auto pred hotelom našťastie čakalo. S kľudom na duši sme sa šli naraňajkovať do neďalekej siete Puzata Hata, ktorú nikdy nevynecháme pri návšteve Ukrajiny (hlavne je to super pri nováčikoch, ktorí nevedia čítať azbuku a stačí im na objednanie ukazovák). Posilnení sme ešte zadelili kávičku v jednej z hip kaviarní, ktorých je v meste neúrekom. Nenadarmo je Ľvov nielen kultúrnym centrom krajiny, ale aj kaviarenským.

Auto sme preparkovali na strážené dlhodobé parkovisko pri letisku, kde sa okrem nového terminálu nachádza pekná budova starého letiska, ktorá vyzerá skôr ako divadlo alebo múzeum. Škoda, že sa nedá nakuknúť dovnútra.

Retro terminál

Uberom na vytuningovanom Passate sme sa vrátili naspäť do centra, kde sme sa checkli v hosteli, ktorý nám poslúžil ako základňa na posledných 12 hodín pred odletom. Celý piatok sme strávili prieskumom UNESCO centra, ktoré je jedno z najkrajších v regióne. Jedna z najzaujímavejších časí mesta je Arménska ulica, ktorá končí malou galériou s umením, ktoré sa nie vždy dá pochopiť:

Ako názov ulice prezrádza, nachádza sa tu (podľa mňa) najzaujímavejší chrám v Ľvove- Arménska katedrála so zvláštnou atmosférou a ešte zvláštnejšími maľbami na stenách.

Kúsok Arménska

Babuška volá centrálu

Posilnení čerešňovým likérom z originálnej prevádzky “Opitá čerešňa” sme tradične vyšľapali na radničnú vežu “ratuša”, kde riadne fúkalo, ale výhľad stál za to.

Pekná radnica

Neskorý pôstny obed sme znovu vybavili u Baczewských na presklenej terase, odkiaľ sme pozorovali premenlivé aprílové počasie. Slnko našťastie po krátkom daždi znovu vykuklo a my sme sa mohli poprechádzať po “veľkonočných” trhoch v parku pred budovou opery.

Znudený veľkonočný anjel

Po obligátnej kávičke sa patrilo rozhýbať kosti a s Monči sme vybehli na Vysoký zámok. Žiadny zámok to už nie je, ale z tohto kopca je znovu pekný výhľad na Ľvov a okolie. Už-už sa zdalo, že zmokneme, ale počasie sa opäť umúdrilo a podvečer už bol naozaj jarný.

Na vrchole “zámku”

Po celodennom kvázi-pôste a západe slnka nám aj vyhladlo. Vedľa hostelu sme našli pivničnú reštauráciu v podzemí múzea. Pivo, riadny guláš a niečo čo sa dá identifikovať ako mäso obalené ďalším mäsom v mäsovej omáčke pomohlo dohoniť stratené kalórie.

Presne v 21:24 sme si stihli pozrieť tradičné “divadlo” s električkou, drakom a pyrotechnickými efektami na Dome legiend. Tesne pred odchodom na letisko sme spečatili našu návštevu mesta silným pivom z miestneho pivovaru Pravda a s točiacou sa hlavou a žalúdkom sme dali zbohom mestu. Na letisku som dal na ručiaceho tura zbohom večeri a o polnoci sme sa zlomení vzniesli nad Bieloruskom do metropoly Litvy – Vilnius.

Každý večer o 21:24

Let nám spríjemňovala banda litovských ľudoopov, ktorí sa asi tiež vracali z degustácie na Ukrajine, ale ich alkohol žiaľ nezmohol. Do Vilniusu sme prileteli ako posledný let dňa a o pár minút neskôr (aj po dôslednej kontrole pasov) sme už sedeli v aute s veselým uberistom, ktorý si chváli cesty na Slovensku. No neviem či nebol v Slovinsku 😀 Okolo druhej ráno sme konečne zaľahli v peknom B&B kúsok od centra.

V sobotu sme sa až pred obedom vytrepali von a prešli sme sa malým vyľudneným centrom, ktorému dominuje Katedrálne námestie s ako inak katedrálou a kopec s vežou Gediminas. Nanešťastie kopec postihol zo severnej strany zosuv a areál s funikulárom je pre verejnosť neprístupný.

Katedrála na Katedrálnom námestí

Počasie prialo a rozhodol som sa operatívne zmeniť plán cesty. Presunuli sme sa na železničnú stanicu a vybrali sme sa zrenovovaným elektropojezdom do 30km vzdialeného mestečka Trakai. Okrem kostola, kde sa v plnom prúde schádzali veriaci s kraslicami v košíkoch, sa tu nachádza v obklopení jazier krásne zrekonštruovaný ostrovný hrad s rovnomenným názvom. Pevnosť je spojená s pevninou dreveným mostom a celé okolie je ako stvorené na prechádzky/byciklovačky pri vode, loďkách a kačkách. Celý hradný komplex je veľký tak akurát a návšteva nezačne byť únavná alebo nudná, ako sa mi stáva pri veľkých hradoch. Plus ešte sa tu dá zastrieľať s lukmi, kušami a vzduchovkou 🙂

Návrat do stredoveku

V neďalekej reštaurácii sme otestovali miestnu špecialitu – kibinai, ktoré priniesli do regiónu Karaiti – židovská sekta, ktorej časť populácie bola premiestnená z Krymu v 15. storočí litovským veľko-kniežaťom Vytautasom. A keď už spomíname Vytautas, netreba zabudnúť na legendárnu reklamu rovnomennej minerálky:

Vlaky medzi Trakaiom a Vilniusom nepremávajú často a naspäť sme sa vrátili retro Setrou z malej autobusovej stanice. Tu manažérka sociálnych zariadení po zaplatení otvára dvere od WC na diaľku. Pokrok nezastavíš.

Vo Vilniuse sme už len nakúpili proviant na večer v supermarkete pri stanici. Na ubytku sme sa zasmiali na šuchtavom Japoncovi, ktorý stále s niečím otravoval recepčnú a všetko si fotil (aj nás) a o desiatej sme už zalomili.

Po Bielej sobote sme sa zobudili do naozaj bielej nedele. V noci celkom slušne nasnežilo a aj ochladilo. Veľmi sa nám po meste chodiť nechcelo a ešte aj samozvaná republika umelcov a kaviarenských povaľačov Užupis bola v tento deň prázdna. Nepekné počasie sme strávili návštevou všadeprítomných kostolov, kde vrcholili veľkonočné sviatky. Hodnú chvíľu sme pobudli v Múzeu ilúzii, kde sme sa zabavili ako za školských čias (aj keď u mňa táto infantilná fáza stále pokračuje). Optické ilúzie vedia zaujať v každom veku.

Šibiribi

Po silnom obede, keď som konečne skúsil litovskú špecialitu zepelin, sa aj slnko ukázalo a odviezli sme sa k najvyššej stavbe v krajine – televíznej veži. Tá sa v januári 1991 stala dejiskom masakru, kedy sovietske vojská znovu prišli pomáhať krajine, ktorá sa ocitla na zlej ceste – ceste k nezávislosti. Udalosti týchto dní tu pripomínajú nielen kríže pred vežou, ale aj expozícia v interiéri. Rýchlo-výťahom sme sa za 40 sekúnd vyviezli do 160 metrovej výšky do baru/reštaurácie “Mliečna dráha”. Retro zariadenie rotuje okolo vlastnej osi raz za 45 minút a tak nie je núdza o foto príležitosti, príp. takéto epileptické videá.

 

Pod vežou

Čakanie na odvoz sme si skrátili guľovačkou pod vežou, kde sa do večera udržalo slušné množstvo snehu. Žiaľ cat café bolo zatvorené a vodič nás zaviezol naspäť do centra. Tam sme sa prešli pekným parkom a vyšliapali na malý kopec, ktorému kraľujú Tri kríže. Slnečné počasie a pekný výhľad prilákali húf ľudí a my sme sa pomaly rozlúčili s mestom.

Nad mestom

Na letisku sme absolvovali rýchly checkin a poslušne sa postavili do rady na kontrolu. Čakanie nám “spríjemňoval” pripitý Švéd, ktorý telefonoval na celú halu a popri tom rozlieval minerálku. O pár minút neskôr ho už skroteného odvádzala polícia. To, že vypil iba 5 pív v tejto krajine príliš ako výhovorka nezabralo, a let do Gothenburgu už nestihol.

Pred odletom sa strhla riadna chumelica, ale ukrajinský Boeing to neohrozilo a v Ľvove sme pristáli s 20 minútovým predstihom. Auto nás po necelých troch dňoch čakalo na parkovisku, zaplatili sme smiešne 3 eurá parkovné a vybrali sa na hranicu. 40 litrov nafty za 30 euro potešilo (aj keď nám hodnú chvíľu trvalo, kým sme sa s predavačom pochopili a zaplatili za tankovanie vopred), dobrá cesta M10 tiež, ale ešte viac sme boli radi, keď celý prechod hraníc na hlavnom prechode Korczowa trval len trištvrte hodinu.

Okolo jednej hodiny po polnoci sme zaparkovali pred ubytkom na okraji poľského Przemyslu, dopili ukrajinské pivko a ukončili dlhý deň. Ráno sme sa zobudili síce do slnečného, ale mrazivého rána, vybavili checkout s raňajkami a A4kou odfrčali smer Krakow. Tu sme sa rozhodli vyskúšať cestu cez Oravu. Poľská strana veľmi fajn, len ku koncu sa premávka zhustila a cesty zkľukateli. Na slovenskej strane žiadna sláva, už aj tá ukrajinská M10 bola lepšia, situáciu zachraňovalo pár obchvatov a pekná krajina naokolo. Prvýkrát som videl Oravský hrad, aj keď len z diaľnice.

Premiérovo na Orave

Veľkonočný pondelok nám urobil škrt cez stravovací rozpočet, na Orave všetko zatvorené a rýchly obed sme zadelili až na preplnenom motoreste Rieka pri Kraľovanoch. Smutne sme si povzdychli pri cenách a kvalite jedla. Stará dobrá Ukrajina.

Táto Veľká noc priniesla niekoľko nových poznatkov:

1. na Ukrajinu je lepšie vlakom alebo letecky. Bodka. Ak už autom, tak s vyšším podvozkom a hranice prechádzať v noci. Potom to už je celkom fajn, hlavné medzinárodné ťahy sú celkom kvalitné, čerpacích staníc je všade veľa. Horšie je to už s vedľajšími cestami. Pri plánovaní dosť môže pomôcť Street View na Google Maps. Inak s políciou, alebo pohraničníkmi nebol žiadny problém.

2. Ľvov je super – navštívil som ho už po piaty krát, ale až tentokrát som objavil aj kaviarenskú a gastronomickú tvár. Asi nikde v našom regióne nenájdete na jednom mieste toľko originálnych a hlavne kvalitných reštaurácií a kaviarní. A to všetko za smiešne ceny.

3. Litva je narozdiel od Ukrajiny už celkom štandardná krajina európskeho typu, ale je zaujímavé vidieť ako sa dve časti jedného zväzu vybrali rôznymi cestami. Kým Ukrajina je stále pár desiatok rokov pozadu, tak minimálne Vilnius a okolie pôsobí vyspelejšie ako západné Slovensko. Veľká laba ruského medveďa na chrbte robí svoje.

No jedno Ukrajine nemožno uprieť – je to nekonečná studnica zážitkov, ktorá sa začína hneď za hranicou a budem (sa) tam vždy rád vracať.2

Ukrajinská časť

Litovská časť

Komentáre

1 komentár k článku “Veľkonočný východ – Ľvov a VilniusPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *