Zakarpatsko-transylvánsky víkend

Ak sa ma niekto spýta, ktorá je moja najobľúbenejšia cestovateľská destinácia, tak bez váhania odpoviem Ukrajina. Najväčšiu exotiku máme doslovne „za humnom“ a za našou východnou hranicou. Hneď ako sa mi pred dvomi mesiacmi objavila vidina víkendu slameného vdovca, dlho som neváhal a naplánoval som si predĺžený zakarpatsko-transylvánsky víkend.

V prvé letné piatkové poobedie som rozpálený naskočil do vychladeného štátneho IC-čka, aby som o už dve hodinky neskôr s ex-spolužiakom Jančim popíjal pivečká na terase v centre Žiliny. Dobre naliaty a najedený som sa onedlho rozlúčil a s Leošovým koľajovým Bombardierom sa vybral do Košíc. Tu ma na peknej stanici privítali nepekné živly, ale aspoň sa fackovali medzi sebou a ja som sa tomuto divadlu s pivom v ruke prizeral.

Stayin‘ Alive Žilina

Našťastie táto show a ani môj prestup netrvali dlho a okolo pol jedenástej večer som už hrkotal v Leošovom buse smerom na Ukrajinu. Osadenstvo sa skladalo väčšinu z Ukrajincov, ktorí do Košíc prišli taktiež vlakom z Čiech, ale objavilo sa aj zopár turistov. Po chvíli ma už začalo lámať, suseda Voloďu tiež a ako padal on na mňa, tak ja som padal do uličky. Ešteže ma vždy zachránila holka, ktorá ma promptne cez uličku šťuchla a prebudila. Na hranici vo Vyšnom Nemeckom o druhej hodine ráno ma prekvapil veľký počet áut, ale našťastie sme boli jediný autobus, a kontrola trvala „len“ hodinu.

Na ukrajinskej strane to už začalo žiť hneď za „kordónom“, okrem zmenární a nonstopiek sa pri klube motalo kopec áut a omladiny. V Užhorode sa po výstupe pasažierov stewardka s autobusárom rozhodli, že hneď pokračujeme do Mukačeva, do ktorého sme tak dorazili o hodinu skôr. Pred piatou hodinou rannou to v cieli veľmi nežilo. Taxikári rýchlo pobrali pasažierov Leo busu a na celej stanici sme zostali asi štyria cestujúci, štyri psy a temné WC, kde svetlo naposledy svietilo za Juščenka. V pokladni som za 22 hrivien zakúpil lístok do finálnej destinácie a v poloprázdnej maršrutke som s východom slnka dorazil k ubytku v obci Siľce pri Iršave.

Zabookovaný hotel/penzión samozrejme nonstop recepciu nemal, ale prevádzkar zdvihol po pár sekundách telefón a o pár minút neskôr som už do seba tlačil omeletu. Doplatil som si predchádzajúcu noc a zaľahol do postele. Dvojhodinový spánok ma vrátil do hry a vybral sa smerom do Iršavy. Cestou mi zavolal prevádzkar,  že tiež smeruje do tohto mestečka. O pár minút neskôr som už sedel v jeho rozbitom Lanose a svorne sme nadávali na kvalitu ciest.

Za 8 euro sa dá

V malom okresnom sídle som dokúpil proviant na túru, prešiel sa celkom sympatickým centrom a preskúmal okolie bývalej železničnej stanice, z ktorej premávala úzkokoľajka až do Vinohradiva. Na susednej autobuske už bolo rušno, sobotný trh v plnom prúde, maršrutky prichádzali a odchádzali všetkými možnými smermi. Na jednu rozpálenú som naskočil aj ja a onedlho som dohrkotal do dedinky Osij – na hranicu národného parku Začarovaný kraj. Všetky tieto zakarpatské dedinky sú svojim spôsobom idylicky pekné – poľné, štrkové cesty mimo hlavných ťahov, predzáhradky plné zeleniny a kvetov, vinič šplhajúci sa po plynových rúrach, kopec ovocných stromov a zvyčajne stará Lada vo dvore. V miestnej krčme som sa posilnil kvasom, odovzdal polovicu porcie syrových korbáčikov miestnej rómskej komunite a vybral sa do hôr.

Popri riečke Synyavka som sa dostal až k peknému kláštoru na začiatku národného parku. V okolí sa nachádza aj niekoľko turistických ubytovní – tzv. turbáz, ale boli zatvorené. Kúsok opodiaľ začína aj Nórskymi fondami a Úradom vlády SR (určite za to môže Radičovej vláda :D) financovaný „fialový“ náučný chodníček. Cestička je na miestne pomery slušne značená, občas sa objavia aj informačné tabule, ale chýba na nich jedna podstatná vec – mapa. Našťastie okrem jednej pod pazuchami som mal aj na mobile naloadované staré sovietske mapy a tam kde sa neskôr značky stratili, pomohla technológia. Celý národný park je veľmi pekný, pripomína Malé Karpaty, ale porast je oveľa hustejší, všade naokolo paprade, hríbiky, potôčiky a veľké rašeliniská. Až do polovice prechádzky som nestretol okrem chrobákov, mravcov a žabiek ani živú dušu. Až pred koncom chodníčka som sa trošku stratil, ale aspoň som našiel pekný výhľad na „začarovanú dolinu“ a skalu „Smerekoviy kamin“. Pod ňou si už miestna omladina opekala špeky, ale ja som sa už tešil na tekuté osvieženie v najbližšej obci Ilnytsia. Síce dolu kopcom, ale po o to horšej lesnej ceste so šutrami, som sa konečne dostal do dediny s 20 kilometrami v nohách. V miestnom bare som dotankoval energiu, pozdravil miestnych veriacich vracajúcich sa z nablyšťaných kostolov a vydal sa hľadať odvoz „domov“.

Fauna

Flóra

Zlato nad cesty

O šiestej večer už žiadne maršrutky nepremávali a všetky taxíky sa niekam schovali. Nezostalo mi nič iné, len sa vybrať ďalších pár kilometrov pešibusom do Iršavy. Podvečer krásny, času dosť a prechádzka medzi poliami mi neprekážala. Kilometer pred Iršavou som si stopol pánka na Moskviči a skrátil si cestu na autobusovú stanicu. Tá  už večer bola rovnako vymretá a ja som musel pokračovať v chôdzi. Medzitým mi aj vyhladlo, ale žiadne poriadne podniky neboli otvorené. Zachránil ma supermarket a konečne som sa taxíkom s dobrou hudbičkou na hotel. Pri hutnej večeri som sa s prevádzkarom a jeho ženou dohodol na skorom rannom odvoze a raňajkách „to-go“. O deviatej večer som s 32 km v nohách zaspal spánkom spravodlivých.

Ukrajinská klasika

Pred pol šiestou ráno ma zrazu zobudí buchot na dvere a ja rozospatý zisťujem, že som si zle nastavil budík. Dva budíky… Za 10 minút som rýchlo zbalil veci, umyl zuby a skontroloval izbu. S domácou sme sa rozlúčili ako starí známi a tá mi podala igelitku s raňajkami – výborné bliny a do jednorazového pohára z KFC čaj na cestu 😀

S prevádzkarom sme celú cestu opäť nadávali na ukrajinské cesty a už ma aj presviedčal, nech mu nájdem prácu na Slovensku. 15 kilometrov do Šaljanok nám trvalo pol hodiny, ale highlight výletu som stihol. Pred pol siedmou ráno už v diaľke zapískal pomaly sa plížiaci vláčik-motoráčik na poslednej funkčnej úzkokoľajke s pravidelnou dopravou na Zakarpatí. Trikrát do týždňa sa táto historická mašinka otočí 4 razy z „depa“ pri dedinke Chmeľnik do neďalekého Vinohradiva s priemernou rýchlosťou asi 15km/h.

Už ho vezú

Rozlúčil som sa s prevádzkarom (až teraz mi napadlo, že sme sa ani nepredstavili 🙁 )a dal som mu 300 hrivien za ochotu a na opravu pneumatík. S dôchodcami som slávnostne nastúpil do malého vagóna. Na ďalších zastávkach sa vlak zaplnil trhovníkmi smerujúcimi na nedeľný trh. Maďarčina sa miešala so zvláštnou ukrajinčinou, ktorej som skoro vôbec nerozumel, podobne ani domácej na na hoteli. Zaujímavosťou tohto cípu Ukrajiny je, že sa ľudia riadia stredoeurópskym časom, aj keď oficiálny je stále hodinu popredu. Chvalabohu sa vlaky a busy riadia  časom „kyivským“, inak by to už bol riadny časovo-lingvistický chaos.

Osadenstvo

O hodinku neskôr sme dorazili do Vinohradiva, priamo do srdca nedeľného trhoviska. Ak by som nevedel, kde som, tak by som tipoval nejakú exotiku. Všade kopec ľudí, pískajúci vlak prediarajúci sa pomedzi stánky, trhovníci prekladajúci tovar z koľají, pestrofarebné Indky, teda cigánky…jednoducho kúsok Ázie za našou východnou hranicou. Hodnú chvíľu som tu strávil fotením vláčiku a prehliadkou tohto naozaj multikulturálneho trhoviska plného fair-trade produktov 🙂

A-trakcia

V zapľuvanom staničnom bare som zadelil kávičku, ale najprv musel starý výčapník vyhnať spiacu/žobrajúcu rómsku mládež. Aspoň som odľahčil svoju igelitku podarovaním nedopitej fľaše teplého kvasu a nejakých sušienok. Cigánčence mi „pomohli“ za 5 centov nájsť aj kasu, kde im najprv pokladníčka vynadala do „pizdecov“ a „čornych demonov“. Potom si všimla aj mňa a s poľutovaním mi oznámila, že na stránke ukrajinských dráh sú staré cestovné poriadky. Najbližší vlak do Solotvina mal odchod až o osem hodín.

Typická nedeľa

Nič sa nedalo robiť, vybral som sa taxíkom na autobusovú stanicu. ktorá je celkom od ruky. Tam som hneď zakúpil za cca 2 eura lístok na skoro trojhodinovú cestu do Solotvyna. To sa zdá ako dobrý deal, len keby to nebolo vzdialené 85 kilometrov…

Rozbitou hlavnou cestou sme sa dohrkotali najprv do Chustu. 10 minutovú pauzu som využil prieskumom chátrajúcej autobusovej a vlakovej stanice. Cesta sa už začala približovať k rieke Tisa a rumunským hraniciam, keď sa zrazu naľavo objavil zaujímavý kopec. Kapula, ako tento malý vrch nazývajú, vyrastá z ničoho nič a láka rôznych fanúšikov záhad, UFO a podobne. Na vrchole sa týči ukrajinská zástava a smerom k Rumunsku je vysadený veľký nápis „МИР“ , teda „mier“. Zvyšky nápisu vidieť aj na satelitných snímkach.

Na obed sme konečne dorazili do Solotvyna. Cez uličku plnou stánkov som sa predral až k jednému z viacerých soľných jazier, ktoré vznikli zaplavením baní po ťažbe soli. V súčasnosti je to celkom divočina, situácia je tu podobná ako napr. pri termáli Diakovce-Horné Saliby. Namiesto jedného poriadneho komplexu sú jazerá rozparcelované medzi súkromníkmi s vlastnými platenými plážami. Vstupné sa pohybuje na prepočet od 50 centov po euro, ale radšej by som prijal jeden pekný veľký areál s poriadnou infraštruktúrou, kde sa dá bezstarostne levitovať v slanej vode s liečivým bahnom.

Do jedného z takýchto „báz oddychu“ som vstúpil aj ja, prezliekol sa do sexi červených plaviek… a začalo pršať 🙂 Rýchlo som sa schoval pod prístrešok, kde som vytiahol slnečnicové jadierka, brezovú vodu a čítal si knihu symbolicky sa venujúcej rozpadu ZSSR.

Zakarpatské mrtvé more

Trošku sa ochladilo, chlapci opodiaľ začali do jedného z jazier hádzať delobuchy, takže som sa po hodinke zbalil a zadelil poriadny boršč a pelmene v malej turistickej vývarovni. Neďaleko sa nachádza postapokalyptický komplex bývalej bane, kde som si urobil menší urban exploring a z bezpečnej vzdialenosti si obzrel obrovský zosuv pôdy. Soľ sa tu ťažila už od 14-ho storočia, takže celé územie je prevŕtané ako ementál. Situácia sa v posledných rokoch dosť zhoršila, veľká baňu zatvorili, keďže riziko závalov je veľmi veľké.

Postapokalyptické

Trošku sa to tu prepadá

Slnko medzitým opäť vyšlo a celý zaparený som radšej zobral taxík na hranicu. Taxikár ako obyčajne makal v Bratislave, kamošov mal v Holíči a štandardnú debatu o platoch som ukončil už diplomatickým „najlepšie by malo mať slovenský plat a ukrajinské ceny“.

Hraničný prechod do Rumunska bol otvorený len začiatkom roku 2007 ako jedno z dvoch miest, ktoré slúžia aj chodcom týchto dvoch štátov. Celá procedúra aj s krátkym rozhovorom s českými motorkármi trvala cca 15 minút. Cez starý drevený most som sa slávnostne s igelitkou v ruke (ak chceš s vlkmi žiť…) vrátil do Európskej únie, aby ma o 200 metrov ďalej už nejaký sociálny prípad žiadal o cigaretu.

S igelitkou do Európy

Cestou na železničnú stanicu v Sighetu Marmatei (alebo po slovensky v Sihoťi – asi 10 minút od hranice) sa nedalo nevšimnúť markantné rozdiely medzi ukrajinským Solotvinom a týmto rumunským „zapadákovom“. Zrazu všade pekné cesty, asfalt aj v uličkách a príjemne upravené okolie.

Do plánovaného odchodu vlaku smerujúceho do Klužu som mal ešte dve hodiny a s malou dušičkou som šiel na stanicu nájsť úschovňu batožiny. Tú som síce nenašiel, ale všimol som si skorší vlak s rovnakou destináciou odchádzajúci o 5 minút. Po meste sa mi v horúčavách a ruksakom chodiť nechcelo, tak som rýchlo vytiahol 30 lei čo mi zostali ešte z Bukurešti, operatívne zakúpil lístok, 2 litre minerálky a minútu pred odjazdom som sa usalašil v prázdnom kupé.

Vitajte v EÚ

Regionálny vláčik sa pomaly rozbehol popri rieke Tisa, kde kopíroval ukrajinskú hranicu, a ja som nevedel z ktorej strany mám skôr fotiť. Krásne kopce, malé dedinky, kravy, ovce, seno a výjavy ako spred 50 rokov v historickom regióne Maramures. Vlak sa nikam neponáhľal a ešte aj v dedinke Bistrita sme si za smiechu trúbiaceho rušňovodiča pár minút počkali, kým jediná pristupujúca dobehne.

Malebné pohraničie

Zábavka

Po prechode tretím najdlhším železničným tunelom v krajine sa riadne rozpršalo. To by nevadilo, ak by sa dalo zatvoriť okno v kupé. Neporadil si s tým ani sprievodca, ani on nemal kombinačky na zarazený klinec v ráme okna. Tak som si len presadol bližšie k dverám a pozoroval stekajúcu vodu na čalúnené sedačky. Čvacht.

Dedinka Leordina

Onedlho nás búrka opustila a so zapadajúcim slnkom sme sa konečne priblížili k cieľu. Na prekvapujúco peknej stanici Kluž som spolucestujúcemu ešte stihol odovzdať zabudnutú peňaženku a po skoro siedmich hodinách (220km…) som vystúpil v metropole Transylvánie.

CFR feat. CCC

Na ubytko som dorazil pred polnocou a uložil do rozhorúčenej hostelovej izby. Tu ma privítalo len niekoľko párov nôh trčiacich spod plachiet. Ráno som sa klasicky na dôchodcu zobudil už o šiestej. Svetlo, teplo a nízko pristávajúce lietadlá mi už nedali zaspať a o polhodinu neskôr som sa už prechádzal uličkami prebúdzajúceho sa mesta. Tomu dominuje monumentálny kostol sv. Michala s veľkým námestím a sochou Mateja Korvína, ktorý sa tu narodil.

Ranný Kluž

Všetky raňajkové hip aj nehip podniky boli ešte zatvorené a kebab sa mi takto z rána nechcelo tlačiť. Radšej som sa vybral na kopec do parku Cetatuia. Odtiaľto je pekný výhľad na celé mesto a parádny štadión Cluj Arena.

Buna dimineata!

Dolu v meste som sa v kaviarni naraňajkoval, vypil kávičku a šiel sa zbaliť na hostel. Po ceste som začul nejakú hudbu a hľa, medzi divadlom a katedrálou kopec vojakov a obrovská vlajka. Od okolostojacich som sa dozvedel, že sa oslavuje Deň vlajky. Babičky mávali vlajočkami, malý chlapec v uniforme so samopalom hrdo recitoval, babičky plakali. Neskôr vojaci a požiarnici odpochodovali, hrala dychovka, rumunská vlajka hrdo viala. Pop, primátor, predstavitelia vlády a chlebíčky. Tak to má byť.

Hurá!

Pekná rozlúčka

Nedalo mi sa rozlúčiť s mestom s legendárnou „kopečkovou za 3 RON“ a o jedenástej som zbalený opustil hostel. V trolejbuse ma hneď odchytil revízor, ale lístok som ako poctivý cestujúci mal. To sa nedalo povedať o drzých cigánčencoch, ktorých na nasledujúcej zastávke po malej dráme vyhodil. Do odletu mi ostávali skoro ešte dve hodiny a ozval sa aj žalúdok. Našťastie som objavil celkom fajn táckareň vedľa terminálu a utíšil som ho.

Za kontrolou som sa ocitol v malej odletovej hale so štyrmi bránami a tromi letmi odlietajúcimi v presne rovnaký čas = teplo, hluk a chaos. Namiesto toho, aby pracovníci urýchlili boarding, tak ešte začali kontrolovať rozmery kufrov. Takže do toho sa ešte pridali nadávky a plač. Nakoniec sme s polhodinovým meškaním vzlietli smerom Budapešť, kde sme pristáli po krátkom 45 minútovom lete.

Toto zdržanie mi urobilo škrt cez časový rozpočet a zrazu som mal naponáhlo. Samozrejme nás letiskovým autobusom povozili po celom areáli a na pasovej kontrole som sa postavil za milú rodinku. Absencia EÚ pasov v EÚ rade a ich plačúce deti ma obrali o drahocenné minúty. Aby toho nebolo málo, osud mi do cesty postavil amerických dôchodcov maturujúcich nad mašinou na lístky MHD. Nechápali prečo stroj nepapá eurá, keď podobný v Berlíne ich bral…

Do busu 200E som naskočil na poslednú chvíľu, preskočil do metra a pár minút pred odjazdom som už sedel na stanici Nepligét vo Flixbuse smerujúcom do Bratislavy. Celú cestu spríjemňoval mladý Albánec, ktorý objavil čaro hlasových správ vo WhatsApp. Indira, Elmira a aj Fatima z Dusseldorfu mali radosť. Aj ja.

V Bratislave som sa už len presunul spod mosta SNP na Nivy. S mojim obľúbeným vodičom SAD Zvolen (ktorý sa každej mladšej ženy pýta či je študentka) som napokon úspešne po 75 hodinách dorazil naspäť do Trnavy.

Mohlo by sa zdať, že tieto tri dni som celé len presedel v dopravných prostriedkoch, ale opak je pravdou. Celý víkend som pomalým tempom preskúmal kúty zakarpatských lesov a dedín a vôbec som nemal pocit, že sa niekam ponáhľam, alebo mi niečo dôležité ušlo. Asi môžem poďakovať aj môjmu biorytmu, ktoré každé ráno zavelil budíček o šiestej. Síce „ve dvou se to lépe táhne“, ale tentokrát sa deň zrazu predĺžil aj o 3-4 hodiny, ktoré by som inak strávil pomalým budením a otravovaním spolucestujúcich.

Veľmi milo ma prekvapila krajina severného Rumunska, ktorá z vlaku pôsobí priam idylicky. Kluž je veľmi fajn a ukrajinské Zakarpatie potvrdilo, že to je tá najbližšia exotika, ktorú máme „za rohom“. Ten kto hľadá únik z reality, oddych od ľudí a peknú prírodu, nemusí hneď kupovať letenku do Ázie, aby objavil sám seba. Stačí prejsť pár kilometrov za východnú hranicu, aby sme si uvedomili, že ako si tu my vlastne dobre žijeme. Síce na instagrame nedostanete toľko lajkov ako za mnícha na Bali, ale na druhú stranu vám nehrozí vám žiadny jetlag a ani si vás nepomýlia s Rusmi:)

„Oficiálna“ mapa chodníčkov v NP Zacharovany Krai