Adventný koňak v Jerevane

Začiatkom januára som v Arménsku zahájil cestovateľskú sezónu 2022 a zhodou náhod som ju v Jerevane aj v prvej polovici decembra ukončil. Pred pár týždňami sa (tak ako sa na otcovskej dovolenke patrí) browsovalo kalendárom cien na stránkach zbožňovaných/nenávidených aeroliniek Wizzair. Netrvalo dlho a do očí mi udrela zaujímavá anomália – na linke do Jerevanu pridali Maďari extra rotáciu v strede týždňa. Za výbornú cenu umožnila navštíviť Kaukaz na necelých 24 hodín. Viacero spolucestovateľov ohodnotilo tento nápad za jednoducho retardovaný, no našlo sa zopár odvážnych jedincov, ktorí sa podujali na tento rýchlovýlet.

STREDA

Po necelých dvoch týždňoch som sa znovu vyparil z domova pred treťou hodinou rannou. Tentokrát som našťastie nemusel šoférovať a ani zbierať vospolok po celej Bratislave. Z Trnavy sme sa vymotali za pár minút a vyrazili na západ. Cesta ubehla bez problémov a po jazde trvajúcej hodinu a štvrť sme zaparkovali na tigrom parkovisku. Vlak s odchodom 4:35 nás zobral na viedenské letisko a ja som sa na chvíľu vyparil do salóniku na raňajky. Na gejte nás čakala smutná správa – prvý let dňa a hneď 50 minútové meškanie. Poteší, najmä keď sa v destinácii ráta každá hodina. Pilot na palube meškanie ospravedlnil nejakými časovými obmedzeniami posádky. Neviem, veľmi sa mi tomu nechcelo veriť, keďže lietadlo na linke z Abu Dhabí pristálo (síce s meškaním) pár hodín nazad .

Nič sa nedalo robiť, vzlietli sme niečo po siedmej a vydali sa na trojhodinovú cestu na východ. Len sem-tam z oblakov vykukli vrcholky rumunských Karpát a turecké čiernomorské pobrežie. Pri pristátí sa nekonal žiadny Ararat, celý Jerevan bol zahalený v tradične nechutnom zimnom smogu. V kombinácii so šedou a hnedou na zemi to pôsobilo extra depresívne.

Po zdĺhavej pasovke som v termináli vybral z bankomatu hotovosť. Arménsko je jedna z mála krajín, kde si ATM neúčtujú plošne žiadne poplatky. Svorne sme sa predrali cez dotieravých taxikárov a naskočili do starého Mercedesu triedy E s dvanásťvalcom (!) pod kapotou, dovezeného z Japonska. Pomalým tempom sme sa presunuli do centra. Zhovorčivý vodič nezabudol ukázať nové vlajky na vojenskom cintoríne Yerablur, ktoré pribudli od poslednej pohraničnej eskalácie z jesene tohto roku. Kedy tu bude pokoj, neviem a ako sa na starom V12 AMG oplatí za 5 eur odviezť v nekonečnej zápche 15km z letiska do centra, to neviem tiež. LPG prerábka síce pomôže spotrebe, ale dĺžku trvania cesty neskráti.

Strategicky sme sa nechali vyložiť pri monumentálnom pamätníku venovanému 50. výročiu VOSR. Ten sa týči priamo nad centrom a v prípade dobrého počasia je z neho krásny výhľad na celý Jerevan a hlavne monumentálny Ararat na tureckej strane. Zimné počasie nesklamalo, viditeľnosť bola slabá no na druhú stranu vynikol žalostný stav monumentu. Rovnako obrovské stavenisko hornej časti Kaskády, ktorú pravdepodobne nikdy nedokončia, pôsobilo o to viac ohyzdne.

Aj keď nedokončená, táto jerevanská Kaskáda má niečo do seba. No tie peniaze mohli byť investované inak. Po 50 rokoch od začiatku výstavby muzeálneho komplexu by mohli stavenisko premeniť napríklad na park. Zatiaľ to je stále len roxorový les na vrchole Kaskády.

Po skvelom obede v reštaurácii Yerankyuni (mám pocit, že „čapovaný“ Aleksandrapol z Gjumri bola v realite Stella preliata z fľašiek) na konci námestia plného sôch sme sa vydali okolo Opery na zastrčený hotel. Mashtots a jeho okolie nepôsobí na prvý pohľad vábne, no táto časť sovietskeho paneláku bola prerobená na veľmi pekné ubytovanie len pár krokov od centra diania.

Dlho sme sa nezdržali, zhodili veci, osviežili unavené tváre a naskočili do taxíka smerom do koňakového závodu Noy. Taxikár najprv omylom zatiahol k nákladnej bráne, no miestni nás hneď odnavigovali na správne miesto. Presne o piatej sme sa zjavili na recepcii a o pár minút sa nás ujala sympatická sprievodkyňa na krátku exkurziu spojenú s ochutnávkou.

História výroby koňaku v meste siaha do druhej polovice 19. storočia, no zlatá éra produkcie nastala s príchodom nových majiteľov z Ruska na prelome storočí – Šustova a synov. Samozrejme po začlenení Arménska do ZSSR bola výroba znárodnená a značka Noy vznikla až po nezávislosti Arménska a následnej privatizácii. Svetoznámu značku Ararat a závod na pravom brehu rieky Hrazdan si sprivatizoval francúzsky koncern Pernod Ricard a zdevastovanú fabriku na opačnom brehu prevzal „kontroverzný“ podnikateľ Gagik Tsarukyan. Tento miestny Babiš dal celý areál dokopy za ľudových 50 miliónov dolárov a v roku 2004 ho s vtedajším prezidentom Kocharyanom slávnostne otvoril.

Pri prehliadke mierne gýčovej muzeálnej časti sme sa dozvedeli niečo o histórii tohto závodu stojaceho na miestach bývalej Jerevanskej pevnosti a jeho súčasnej produkcii.

Po tejto „povinnej“ jazde sme sa retro výťahom zviezli o pár poschodí nižšie, kde nás privítal ten správny pivničný puch. Na úvod prehliadky podzemia sme si pripili portským (vraj) z roku 1944, ktorého fľaša stojí okolo 2500 dolárov. Mierne o tom pochybujem, vstupné stálo cca 12 eur, ale tak vôňa a chuť bola zoslaná z nebies. Toto nebol Tawny Port z Lidlu za 5 eur.

Po súkromnej degustácii produktov vo veku 5 a 10 rokov sme sa rozlúčili a zbehli dokúpiť zásoby na večer do podnikovej predajne. Niektoré cenovky takmer vyrazili dych. Ak by som mal porovnať prehliadku závodu Noy s konkurenčným Araratom, určite by som dal znovu prednosť menej známej fabrike. Francúzsky Ararat sme navštívili pred 4 rokmi a hneď nám bolo jasné, že tu to majú pod palcom západní profesionáli. Všetko tip top, od registrácie, cez prehliadku po artefakty, no na konci dňa je to také sterilné a koňaky ochutnávate v skupinke s dôchodcami zo Škandinávie.

S ploskačkami Noy sme si pripili pred preplneným Mostom víťazstva, nad ktorým sa hrdo týči koňak-závod Ararat. Pred Domom Moskvy nechýbali špičkové vozidlá „druhej armády sveta“ a my sme sa vyviezli na siedme poschodie susedného biznis centra Yerevan Plaza.

Vo veľmi fancy bare s krásnym výhľadom na rozžiarené mesto sme zadelili jedno kolo pivečiek, no rýchlo sme zhodnotili, že na takýto druh pohostinstva už nie sme. V lete na vonkajšej terase to tu musí mať svoje čaro.

Po koštovkách nám riadne vyhladlo a z luxusu sky baru sme sa presunuli na zem. V malom fastfoode Homy na rohu Anglického parku nám za pár eur pripravili skvelé shawarmy a kurence s lavašom.

Posilnení sme sa odgúľali do parku Šahumjana, ktorý sa premenil na jeden veľký vianočný trh. Ten plynule pokračoval na centrálne Námestie republiky s obrovským stromčekom. Všetko bolo ozdobené tisícami svetielok a hocijaké európske mesto by mohlo takúto výzdobu v čase energetickej krízy tíško závidieť.

Pivárov som zobral premiérovo do vlajkovej lodi/pivárne popredného pivovaru Kilikia, no podozrivo bledý mok veľký úspech nezožal.

Rušnými ulicami, kde je prechod na druhú stranu vždy adrenalínový zážitok, sme sa radšej presunuli do osvedčenej jerevanskej craft pivárne Dargett (v preklade „horká rieka“).

V preplnenom podniku bolo zrejmé, kam chodia popíjať mladí Rusi, ktorí utiekli pred mobilizáciou. V zápale debaty som pri prípitku namiesto Sláva Arménsku zvolal Sláva Ukrajine a zopár stolov na moment stíchlo. Našťastie tento faux pas nemal žiadne následky a onedlho som posilnení skvelou ipou oslovil dvoch chalanov z vedľajšieho stolu. Vykľuli sa z nich IT-čkári z Kursku a Moskvy, ktorí rovnako museli opustiť svoje rodiny, aby sa vyhli nezmyselnému odvodu na ukrajinský front. Dokonca poznali aj Slovensko a Kontrafakt. Veľmi sa im páčila skladba JBMNT, o ktorej si naivne mysleli, že sa rozpráva o nenávisti voči Organizácii Severoatlantickej zmluvy. Ale inak v pohode chalani, ktorí chápali kde je pravda a len si chceli normálne žiť svoj život.

Upršanými ulicami sme sa po záverečnej presunuli naspäť na hotel. V nonstopke sme zakúpili kapurkovú, no to už ruskí chlapci asi videli, že tejto slovanskej vzájomnosti stačilo a radšej sa v strede pracovného týždňa pobrali domov :).

ŠTVRTOK

Nebesá sa v noci nevypršali a ráno nás znovu čakala ponurá šeď. S odletom o 13-tej sme veľa priestoru na manévrovanie nemali. Po krátkej konzultácii s mapou vyšiel ako optimálny cieľ Tsitsernakaberd, spomienkový komplex venovaný pamiatke genocídy Arménov susedmi z Turecka. V Yandex taxi appke som omylom zadal ako cieľ susedný športový komplex, no ranná prechádzka cez neutešený park prišla vhod.

Na pietnom mieste sme sa symbolicky rozlúčili s metropolou zahalenou v rannom opare a zbehli dolu kopcom, kde nás už netrpezlivo čakal odvoz smerom na letisko.

Najprv bolo treba vybaviť raňajky a vystúpili sme pred „food courtom„, ktorý sme náhodne objavili na konci výletu z jesene minulého roku. Ani v toto smutné ráno táckareň nesklamala a pridružený Carrefour doplnil podarúnky a zásoby na cestu.

Na letisku samotnom to šlo ako po masle, rad na checkin nás veľmi nezdržal a dokonca sa mi podarilo zameniť posledných pár tisíc dramov. Tie sa veľmi neoplatí držať doma v zásuvke, od začiatku táto mena spolu s gruzínskou posilnila voči euru takmer o tretinu (hlavne vďaka silnému rubľu a prílivu bonitných ruských imigrantov bažiacich po miestnych menách).

Na gejtoch sa to hmýrilo prevažne cestujúcimi do Mordoru, ktorí sa veľmi svojím pasom nechvália. Ak stoja v rade, otočia ho tak, aby dvojhlavú orlicu, symbolizujúcu večnú nerozbitnosť Ruska, nebolo vidieť. Predražený duty free ma veľmi neoslovil, no aspoň voda na cestu sa dá zakúpiť za normálnu cenu. Z nejakého dôvodu boarding začal keď lietadlo z Viedne ešte ani nepristálo. V tejto časti sveta je medzi pasažiermi zvýšený počet „problémových“ typov, takže aj tak trvalo takmer ďalšiu hodinu, kým sme konečne vzlietli smerom na východ.

Ararat sa ani tentokrát nekonal, no ku koncu letu potešilo okrem sympatickej letušky Tsz Lam krásne vidmo (príp. glória). Ešte viac potešili prázdne e-gates a pasovka vo Viedni bola vybavená za minútu. Potom nás čakal len tradičný presun vlakom k parkovisku a cesta domov, pomaly už za tmy. Daň za lacné letenky mimo sezóny.

Jerevan v neskorej jesennej šedi nie je na prvý pohľad veľmi prívetivé mesto. Ak plánujete prvú návštevu, choďte radšej niekedy medzi aprílom a októbrom a určite nie na „retardovaný“ jednodňový výlet. No keď ste tu už boli, tak stále je čo objavovať a návšteva starých známych miest vždy poteší. Po štyroch návštevách metropoly Arménska som mal konečne podobný pocit ako z Kyjeva – cítil som sa tu ako doma. Len jedna drobnosť mi tu vadila – všetci si mysleli, že sme Rusi. Našťastie keď domáci zistili, že nie sme príslušníkmi „národa víťazov“, hneď boli prívetivejší. Predsa, Rusa z Ruska dostaneš ale Rusko z Rusa len veľmi ťažko. Som veľmi zvedavý, ako sa táto ústretová imigračná politika Arménska (rovnako Gruzínska alebo Kazachstanu) prejaví v dlhodobom horizonte. Aby ešte nebolo treba ísť vojensky „ochraňovať“ ruskojazyčnú menšinu pred „nacistami“ z Jerevanu, Tbilisi alebo Astany.