Krížom-krážom zimným Arménskom

Pár dní po jesennej návšteve Arménska (nečakane) vyskočili extrémne lacné letenky na január. So zhoršujúcou sa pandemickou situáciou a rušením letov som nedával veľkú šancu na opätovnú návštevu tejto malej kaukazskej krajiny. Wizzair s letmi mierne šibrinkoval, dokonca sme mali možnosť prebookovať na susedné krajiny, ale nakoniec to vyhral Jerevan. Do Gruzínska nám nesedeli dni a do Azerbajdžanu sú potrebné nielen e-víza, no aj PCR test, ktorý sa mi po decembrovom zoznámení s covidom nechcel riskovať. Slovo dalo slovo a zhodli sme sa na Arménsku – do tretice pre mňa s Vladom a premiérovo pre Mira (na štvrtý pokus).

ŠTVRTOK

Odlet z Viedne o šiestej hodine rannej znamená zvyčajne odchod z Trnavy o tretej. To platí ak máte auto. Ak máte 25 ročný kórejský trojvalec, tak pre istotu o pol tretej ráno. Prvé auto som zahliadol až niekde za Sencom a po celej ceste do Bratislavy som ich stretol až štyri. Radosť jazdiť. Vo Vrakuni som obligátne vyzdvihol Vlada a s Mirom som si v Petržalke vymenil parkovacie miesto. O pol štvrtej sme zaparkovali tradične na parkingu C a expresne absolvovali všetky nevyhnutné procedúry. Až tak rýchlo, že sme ešte stepovali ako sociálne prípady pred dverami salóniku na otváračku. Tu sme trochu pojedli, pripili na šťastný let a onedlho odleteli smerom na juhovýchod.

• 

• 

Let bol na moje prekvapenie skôr poloprázdny (asi kvôli ortodoxným Vianociam) a každému z nás sa ušla voľná trojsedačka. Spať sa mi nedalo, spoločnosť robila 4. séria Cobra Kai, no v poslednej tretine letu som radšej čumel z okienka. Nad Tureckom sa ukázali v plnej kráse zasnežené Pontské vrchy a na horizonte zjavil pás vrcholkov Veľkého Kaukazu, ktorému kraľoval sám najväčší Elbrus.

Onedlho na to sa počas klesania väčšina pasažierov začala dívať na pravú stranu, kde sa nad oparom vznášal majestátny Ararat. Jerevenské letisko nás privítalo zimným smogom, no krajší prílet do Arménska sme si nemohli želať.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na pasovke sa pred nás pichla plná 777-čka Aeroflotu z Moskvy. Pasažierom sa venuje tucet oficírov, no každý z nich dôkladne skúma cestovný doklad a celý proces bol dlhší ako by sa patrilo. Na druhú stranu viem z reklám na monitoroch, že najlepšie chinkali v meste sú v reštaurácii Tumanyan a ak si chcete prenajať helikoptéru, tak Armheli je tu pre vás 24 hodín denne.

Po úspešnom vstupe na arménsku pôdu to išlo ako po masle. V stánku Beeline som vybavil za 5000AMD 4G simkartu s neobmedzenými dátami, ktorú som vložil do starého telefónu slúžiaceho ako navigácia/hotspot. Bankomaty tu všeobecne vydávajú cash bez poplatkov, takže sa nekonalo tradičné hľadanie najlacnejšieho výberu, čo je pravidlom vo väčšine krajín. Po kontrole covid passu sme sa stretil s pracovníkom overenej autopožičovne Caravan. V garáži sa Miro zoznámil so sovietskou legendou Lada Niva 4×4, vrazil tam spiatočku a vyrazili sme na cesty zaliate slnkom.

Suchý asfalt sa onedlho v serpentínach dedinky Oshakan znenazdajky premenil v tieni na klzisko a Miro mal čo robiť aby štvorkolku udržal pod kontrolou. Našťastie naša spanilá jazda neskončila po polhodine vo zvodidlách a s Vladom sme ako spolucestujúci mohli s kľudom dopiť nevábne pivo Gyumri.

Po hodine jazdy z letiska sme zastali pred bránou opusteného výskumného komplexu na úpätí najvyššej arménskej hory Aragats. Na jar 2018 sme museli milého strážnika podplácať fľašou piva a 5 eurami, no o štyri roky neskôr ma ten istý ujko zobral do „kancelárie“, kde som vypísal jednoduché tlačivo (dokonca s anglickým prekladom!). Na to otvoril bránu a vpustil nás dnu. Len tak ako oficiálnu návštevu, ktorá zaparkovala o kilometer a pol pri krásnych slnečných hodinách.

• 

• 

• 

Tu sa nám ukázal v plnej kráse obrovský rádio-teleskop ROT-54 s hĺbkou 54 metrov, ktorému úspešne sekundoval v diaľke mohutný Ararat. Sci-fi objekt bol dokončený v polovici 80. rokov, no svoje poslanie skončil skôr ako sa stihol rozpadnúť Sovietsky zväz. Nerátali sme s tým, že tu budeme úplne sami, bez dozoru a Vlado mohol naštartovať svoj vianočný darček – malý cestovný dron DJI Mini 2, ktorého zábery posunuli obrazovú dokumentáciu tohto výletu na novú úroveň.

V areáli sa nachádza mnoho iných satelitov a vedeckých zariadení. Nám sa podarilo „vniknúť“ (cez neuzamknuté dvere) do prapodivnej miestnosti plnej pravdepodobne zhorených kartónových trubíc a techniky. Malé zadosťučinenie za to, že susedná budova kontrolnej miestnosti s retro riadiacimi pultami bola zamknutá.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Zopár testovacích fotiek z drona

• 

• 

• 

• 

Na vrátnici sme ako poďakovanie odovzdali preventívne zakúpenú fľašu vodky, ktorá tak potešila vartáša, že nám ani nestihol zakývať a už trielil do izbietky na koštovku. Rozlúčili sme sa aspoň s jeho kamarátom v elegantných polobotkách (jedno či sneh, ľad, dážď alebo horúčava – elegantná čierna obuv je základ arménskeho outfitu – spolu s čiernou vetrovkou a čiernymi nohavicami) a zliezli dolu zasneženou cestou.

V susednom Byurakane sme zaparkovali pri vrátnici ďalšieho významného astronomického komplexu, našťastie plne funkčného – Byurakanského astrofyzického observatória. Znudený vrátnik mi po dotaze, či sa dá navštíviť areál len znudene ukázal telefónne číslo, kde som si mal zavolať a dohodnúť prehliadku. Zahral som sa na hlúpu turistu s telefónom bez roamingu, vrátnik sa zľutoval, zavolal a o pár minút na to nás na bráne vyzdvihol sympatický a hlavne urečnený Dr. Kamo Gigoyan. Ten nás promptne zobral na oficiálnu prehliadku za cenníkovú cenu. Na Lade sme sa odviezli k najväčšiemu teleskopu s 2.6 metrovým zrkadlom vyrobeným v legendárnom leningradskom závode LOMO v 70-tych rokoch. Dr. Kamo nám medzitým porozprával všetko možné aj nemožné z histórie a súčasnosti výskumného centra, ktoré stále patrí medzi najvýznamnejšie v regióne. Napríklad v roku 1971 sa tu konala významná konferencia CETI o hľadaní spôsobu komunikácie s mimozemským životom, ktorej sa zúčastnilo viacero držiteľov Nobelovej ceny a dokonca pravdepodobne aj najznámejší popularizátor vedy, americký vedec Carl Sagan. Veľká škoda, že sme sa tu nemohli zdržať do večera, kedy je možné pri jasnej oblohe a pod profesionálnym dohľadom pozorovať vesmírne divadlo.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Nič sa nedalo robiť, januárové slnko skoro zapadá aj na Kaukaze a pred nami sme mali ešte 150 kilometrov do cieľa prvého dňa. Okľukou sme sa vyhli nielen zľadovateným serpentínam, ale najmä hlavnému mestu Jerevan s večne tragickou premávkou. So západom slnka sme sa napojili na krátku diaľnicu a zastavili sme až na obligátnom fotoplácku, pár stoviek metrov od ikonického kláštora Khor Virap. Ďalej sme ani nemuseli ísť, o pár minút nám pestrofarebný súmrak pripravil príjemnú večernú „podívanú“ na kláštor s majestátnym Araratom v pozadí.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V Yeraskhe sme len pár stoviek metrov od hranice s azerbajdžanskou exklávou Nachičevan zastavili v overenom bufetíku, ktorému velí kráľovná pirôžkov. Doplnili sme kalórie, v susednom supermarkete sme dokúpili všetko potrebné (teda koňak) a za riadnej tmy sa vydali na posledný úsek do Areni. Tu sme o ôsmej večer zaparkovali pred prvým ubytkom – nenápadným B&B (booze & bed), kde nás majitelia privítali domácim vínom a vodkou. Prípitky sme zajedli syrom, medom, plodmi zo záhrady (hurmikaki som fakt nečakal) a prediskutovali všetko aktuálne, od domácej scény až po udalosti v Kazachstane. Od domáceho sme ešte zakúpili dvojlitrovku výborného vína z miestnej odrody Areni a pod dohľadom „Kocky“, veľkého skalného masívu, sme zaspali v studenej izbe, ktorú klimatizácia nemala šancu vyhriať.

• 

• 

• 

PIATOK

Ľadovňu sme opustili ešte pred východom slnka. Lada sa rýchlo rozohriala na prevádzkovú teplotu a na pumpe na okraji Areni sme dotankovali pochybné palivo, ktoré znížilo výkon auta asi o tretinu. Aj tu bolo cítiť, že sa nachádzame pár kilometrov od hranice s úhlavným nepriateľom – Azerbajdžanom. Hneď za pumpou bolo stanovisko vojakov so skrytou technikou. Vo Vayku, kde ruská „mašina vremeni“ ukázala sympatických -11 stupňov, som z automatu vybavil kafíčko a zasneženou krajinou sme pomaly začali stúpať do výšin.

• 

• 

• 

• 

Zastavili sme sa až na vrchole priesmyku Vorotan vo výške 2344 metrov nad morom. Veľmi sa mi páči zvyk Arméncov dotiahnuť pitnú vodu všade kde je možné a aj na takomto mieste nájdeme zdroj životodarnej tekutiny – tzv. pulpulak. A s takýmto výhľadom, radosť sa napiť. (foto pramena)

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Opustili sme provinciu Vayots Dzor a vstúpili do provincie Syunik, ktorá pokrýva juh krajiny. Prvou zastávkou v regióne bola návšteva vodopádu Shaki pri Sisiane. Úprimne, nie je to žiadne „must see“, no krátka prechádzka od parkoviska k vodopádu nám a hlavne našim usedeným zadkom iba prospela. Doteraz ľutujem, že sme nemali žiadny proviant pre milé psíky, ktoré nám robili spoločnosť. Červené víno a horalka by ich pravdepodobne nepotešili.

• 

• 

• 

• 

• 

Zaujímavejšou lokalitou v okolí Sisianu je tzv. arménsky Stonehenge, ktorý je známy pod viacerými názvami. Či už Karahunj, Carahunge, Qarahunj, Zorats Karer, Dik-Dik Karer, Tsits Karer alebo Karenish. Na tomto archeologicky významom mieste sa nachádza rozložených 223 neolitických kameňov rôznej veľkosti. Niektoré z nich majú v sebe diery a keď sa rozfúka, tak kamene „spievajú“ – odtiaľ pochádza pomenovanie carahunge (car – kameň, hunge – zvuk). No predpokladá sa, že tieto otvory slúžili na astronomické účely a celá stavba je teda jedno veľké observatórium, ktoré je vraj o vyše 3000 rokov staršie ako svetoznámy Stonehenge na opačnom konci kontinentu. A samozrejme ako pri väčšine arménskych atrakcií, aj tu sme boli úplne sami a zdarma. Pozorovať tu hviezdy v lete musí byť nádhera.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Ako tretiu zastávku v Sisiane som mal na pláne prieskum miestneho letiska, ktoré sa zdalo byť od 90. rokov nefunkčné. No rýchlo som tento nápad zavrhol akonáhle na budove terminálu zaviala ruská trikolóra a na dráhe sa objavili vojenské vrtuľníky. Ruská armáda si tu ako mierotvorci zriadili základňu po poslednej vojne medzi Arménskom a Azerbajdžanom spred dvoch rokov.

• 

• 

• 

Prieskum letiska v Sisiane tým pádom skončil skôr ako mohol začať, no o necelých 30 kilometrov sme náhodou objavili (na prvý pohľad) opustené letisko Goris. Cestu k nemu by sme si bez pomoci malej smerovej tabule za veľkou trafostanicou nikdy nevšimli. Brána letiska bola otvorená, no v interiéri budovy niekto strážil, žiarovka na poschodí svietila. Podobne ako letisko v Sisiane, aj toto počas starých čias spájalo tento hornatý kraj Andulami a Jakom-40 s hlavným mestom a podobnými letiskami napr. v Jermuku alebo Kapane.

• 

• 

Kúsok od letiska nad hlbokou Vorotanskou roklinou ležia obce Khot a Shinuhayr. Tie by neboli ničím zaujímavé, ak by sa ich zdevastovaní predchodcovia (doslovne) nerozkladali na strmých bralách priepasti. Prvé osídlenie sa datuje 3000 rokov dozadu a poslední obyvatelia opustili svoje domovy len 50 rokov nazad. Toto je jedno z miest, kam by som sa naozaj rád vrátil, tentokrát sme si oblasť obzreli a zazoomovali len z vyhliadky neďaleko opusteného kolchozu.

• 

• 

• 

Odtiaľto to už bolo len na skok k najznámejšej atrakcii južného Arménska – najdlhšej obojsmernej lanovky na svete – Wings of Tatev. My sme si jazdu s Vladom absolvovali štyri roky nazad a len Miro si užil jednosmernú covid párty v presklenej kocke plnej Rusov smerujúcej ku kláštoru Tatev. Ja som sa medzitým posadil za volant Nivy a prekonal divoké serpentíny na druhú stranu rokliny. Vďakabohu, že tu nebola silná premávka v podobe tranzitnej dopravy. Len prednedávnom Azeri zabrali hlavný ťah spájajúci Goris a Kapan – defacto juh Arménska a Irán so zvyškom krajiny.

A ako táto situácia vznikla? Hlavná cesta M-2 na pár miestach prekračuje arménsko-azerbajdžanskú hranicu, aby sa o pár stoviek metrov znovu vrátila do Arménska. To samozrejme nebolo problémom za čias ZSSR alebo keď toto územie patrilo pod správu Arcachu. Lenže po prehre Arménska a zabraní regiónu si Azeri začali nárokovať na svoje územie, postavili checkpointy, začali vyberať mýto od iránskych kamionistov a šikanovať miestnych. Viacero arménskych dedín zostalo odrezaných od zvyšku krajiny. V súčasnosti sa stavajú nové trasy, prípadne upravujú staré úzke lesné cesty tak, aby mohli slúžiť obyvateľom dotknutých usadlostí. „Vďaka“ tomu sa inak z málo frekventovanej, no krkolomnej cesty okolo kláštora Tatev stal rušný ťah.

• 

• 

S Mirom sme sa stretli pri kláštore a po krátkom osviežení spomienok sme absolvovali skvelý obed v reštaurácii spojenej s info centrom. Fazuľová polievka a mäsom plnená dolma v zemiaku bolo presne to, čo sme potrebovali. Dotankovali sme na križovatke za hlavným ťahom a zrazu Lada ožila. Nie je benzín ako benzín.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na jar 2018 bol Tatev najjužnejšie miesto kam sme sa dostali, no v prvý piatok roku 2022 sme mali výborný medzičas a rozhodli sme sa potiahnuť ďalej. Hornatá scenéria neprestávala fascinovať a teplota vonku pomaly začala šplhať skoro k 20 stupňom. Aby tých letísk nebolo málo, zastavili sme sa pri modernom termináli letiska v Kapane, ktoré bolo len nedávno kompletne zrekonštruované. S veľkou nádejou sa očakávalo spustenie letov medzi hlavným mestom provincie a Jerevanom, ktoré sa malo udiať 20. januára 2022. Lenže na poslednú chvíľu letecká spoločnosť NovaAir s jediným Turboletom z projektu vycúvala. Ako dôvod uviedla nepriaznivú situáciu spôsobenú covidom, no na druhú stranu sa šepká, že nikto by nemohol garantovať bezpečnosť cestujúcich. Dôvod je jednoduchý – pristávacia dráha leží necelých 100 metrov od hranice s Azerbajdžanom. V tesnej blízkosti letiska a na druhej strane hranice síce pôsobia ruské mierové sily, ale stačí jeden prepnutý „martýr“ s puškou a katastrofa by bola hneď na svete.

• 

• 

• 

• 

• 

V tesnom závese za smradľavou dodávkou sme sa vymotali cez nekonečne dlhý Kapan a znovu začali stúpať do nebies. Z výšky sme si obzreli v doline učupený Kajaran, domov najväčšej povrchovej bane v krajine. Túto obrovskú dieru na meď a molybdén sme nemali možnosť zazrieť, dobre ju schovali za kopcom na kraji mesta.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Pomaly sme sa vyškriabali pravdepodobne na najvyššie položenú cestu (s asfaltom v normálnom stave) v krajine. Vo výške 2535 metrov nad morom sme zastavili na vrchole priesmyku Meghri. Tu sme si užili nádherné vysokohorské scenérie, Vlado poriadne prehnal dron a ja som si s Nivou na zablatenej ceste otestoval všetky možné uzávierky a redukcie. Ako by Miro povedal – tonkoviny.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Cestou na juh sa okolitá krajina ako šibnutím čarovného prútika radikálne zmenila. Zasnežené hrebene vystriedali ostré vrcholky obkolesujúce polopúštnu arménsko-iránsku hranicu. V Meghri, hneď za nečakane modernou nemocnicou, sme sa so zapadajúcim slnkom napojili na pohraničnú cestu. Tú z jednej strany lemuje ostnatý plot so strážnymi vežami zo sovietskych čias a z druhej pozostatky železničnej trate. Cesta a koľajnice 30 rokov dozadu spájali Nachičevan s Azerbajdžanom (a de facto juh Arménska s Jerevanom). Kým cesta je pre bežného smrteľníka otvorená aspoň od mestečka Meghri po jediný hraničný prechod s Iránom v Agaraku, koľaje boli dávno vytrhané. Železnicu a časy kedy sa priamym nočným vlakom dalo dopraviť do Jerevanu, pripomínajú iba krátke galérie a tunely cez ktoré voľakedy viedla trať. Tento bohom zabudnutý región je vzdialený od hlavného mesta 7 hodín jazdy a okrem práce v armáde alebo v jednej z povrchových baní, ktoré podobne ako v Alaverdi znečisťujú životné prostredie, nie je tu veľa čo robiť. Do začiatku 90. rokov tu nebol ani hraničný prechod. Až v roku 1992 keď sa začalo Arménsko a Azerbajdžan vzájomne blokovať, tak najprv bol postavený dočasný drevený most cez rieku Araks, ktorý dal základ neskoršiemu plnohodnotnému hraničnému prechodu. Aspoň že od roku 2016 Arménci nepotrebujú víza do Iránu a naopak, a tak si miestni radšej zbehnú na druhú stranu hranice na lacnejšie nákupy. Trošku rozdiel oproti trhom v poľskej Jablonke 🙂

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Pred hraničným prechodom sme sa otočili a vybrali sa naspäť na východ, smerom na Azerbajdžan. Ďaleko sme sa nedostali, kilometer za kruháčom v Meghri sa objavil checkpoint a radšej sme to stočili na solídnu alternatívnu cestu do mesta s peknými výhľadmi na pohraničie. Slnko pomaly zapadlo a nás čakala cesta naspať do Kapanu, kde sme operatívne bookli ubytko. Na zjazde z priesmyku Meghri sme minuli čerstvú nehodu – ľad v zákrute urobil svoje a žigulák v šmyku šuchol oprotiidúci mercedes. Našťastie sa nikomu nič nestalo a odniesli si to len plechy. Na týchto cestách, kde zvodidlá častokrát absentujú, to mohlo dopadnúť oveľa horšie.

• 

• 

• 

Po dotankovaní v Kajarane nás čakali posledné nekonečné kilometre do hotelu Dian v Kapane. Tento hotel na periférii mesta v priemyselnej štvrti zapôsobil ako oáza v zaprášenom chladnom kraji plnom trúbiacich šrotov na kolesách. Čakala nás veľmi pekná vyhriata izba, čistučká kúpeľňa s teplou vodou a príjemný personál na recepcii (dokonca aj s rúškom, čo sme nezažili ani v Jerevane). Zhodili sme veci, dali sa dokopy a poprosili sme recepčného aby nám zavolal taxi. Ten sa dostavil o pár minút a zviezol nás do centra vysvieteného Kapanu. Po kratšej prechádzke sme sa rozhodli zapadnúť do kebabu, kde sme sa riadne dožrali mäsa všetkého druhu. Uličkami sme sa dokotúľali naspäť na izbu, kde nás čakalo víno z Areni z plastovej fľaše a zaslúžená sprcha. Na tento deň stačilo.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

SOBOTA

(Vraj skvelé) hotelové raňajky podávané o deviatej sme museli oželieť, pred nami sme mali stovky kilometrov cez celú krajinu naspať do hlavného mesta. Cesta do Tateva je mierne zákerná – krásny nový asfalt znenazdajky vystriedajú riadne výtlky a rolety, takže Niva mala čo robiť. No našťastie takýchto podpásoviek veľa nie je. Ťažšie to majú v niektorých úzkych miestach vodiči kamiónov, jeden z nich sa v dedinke Verin Khotanan dokonca zasekol o strom – a na tom najhoršom možnom mieste v zákrute.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Pred východom slnka sme sa zastavili na vyhliadkovej plošine nad kláštorom Tatev. Z tohto miesta je pravdepodobne najkrajší pohľad nielen na tento svätostánok ale aj na Vorotanskú roklinu. Narozdiel od vyhliadky bol teplý prameň pri Čertovom moste (najnižšie miesto cesty v 500 metrov hlbokej rokline) veľkým sklamaním – voda dávno ochladla a pribudli riasy a odpadky.

• 

• 

• 

• 

Znovu sme sa vyškriabali z rokliny a zastavili sme až na vrchole priesmyku Vorotan, kde sa nám znovu ukázal starý dobrý Ararat.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Blížil sa čas obeda a energia z raňajkových horaliek pomaly prestávala účinkovať. Za Vaykom sme zbadali motorest s netradičným názvom Food House. Interiér pôsobil moderne, wifi tu frčala, no ponuka a kvalita jedál bola na slabšej úrovni. Čo sa dalo robiť, stlačili sme suché pečivá, zaliali kávou z džezvy a odfrčali kade ľahšie.

• 

• 

• 

• 

Vo štvrtok sme nestihli najväčšiu atrakciu regiónu Areni – kláštor Noravank. Ešte na jeseň som si hovoril, že to tu musí byť pekné aj pod snehom. Nečakal som, že sa o tom osobne presvedčím len o tri mesiace neskôr. Po zasneženej ceste sme sa dopravili na parkovisko pred týmto nádherne zasadeným chrámom medzi červenkastými skalami kaňonu Zangezur.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Z Noravanku sme sa vrátili na hlavný ťah a vydali sa na sever, smerom na jazero Sevan. Aká by to bola cesta v Arménsku bez poriadneho priesmyku. Ten Selimský vo výške 2410 m. n. m. sme zdolali pri poslednej návšteve, no krátky jesenný deň nám nedovolil sa dlhšie zdržať pri starodávnom orientálnom „motoreste“ Orbeliani. Tentokrát sme mali dostatok času preskúmať nielen tento historický objekt zo 14. storočia, no najmä grandiózne výhľady na zasnežené pohoria tiahnuce sa desiatky kilometrov všetkými smermi. Onedlho sa k nám pridala partia miestnych chlapov, ktorí vyskákali zo žiguláku a spravili si piknik s vodkou na stolíku s najlepším výhľadom v kraji. Kdo umí, ten umí.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Z vrcholu priesmyku sa cesta len mierne zvažuje po náhornej plošine k Sevanskému jazeru. Úsek v Martuni je stále tragický, no hlavná cesta vedúca popri jazere to svojou kvalitou a panorámami vynahradila. Na jazero sme sa nevedeli vynadívať a minuli sme aj najnovšiu atrakciu na ľavej strane cesty – 44 metrov vysoký kríž v Yeranose.

• 

Keď sa ma niekto pýtal na tipy čo navštíviť v Arménsku, tak vždy som všetkými desiatimi odporúčal návštevu kláštora Hayravank, zasadeného medzi skalami pokrytými žltým machom. Aj v túto sobotu som sa tešil na repete, no čakalo ma veľké sklamanie. V tento deň sa tu konala svadba a všade sa motalo mnoho ľudí z mnohých aút. To by ani nevadilo, keby kláštor „neupgradovali“ betónovou vyhliadkou a na nevkusných stĺpoch nedotiahli elektrinu popri novej asfaltovej ceste. V tomto prípade progres urobil viac škody než úžitku a z mystického chrámu nad modrým jazerom sa stal generický point of interest.

• 

• 

Naša arménska spojka Sergej nám na jeseň do nebies vychválil kebab z raka, ktorý podávajú v reštauráciách pri Sevane. Chvíľu nám síce trvalo, kým sme našli otvorený fancy podnik na sever od Sevanavanku, no až také terno to nebolo. Jeden šulec kebabu stál skoro polovicu účtu (7 až 8 krát drahší ako kebab z hovädzieho masa alebo kuraciny, keďže na kilogram kebabu padne za vlasť 10 kilov rakov) a kým ho pripravili, tak nás aj prešla chuť. Ani neviem, či som si ho odfotil 😀 Možno v lete, keď ho dostať všade, aj v malých stánkoch, chutí lepšie ale za mňa tentokrát raz a dosť.

• 

• 

• 

• 

• 

Na polostrove Sevan sa to podozrivo hmýrilo policajtmi a drahými autami. Doteraz som nebol schopný zistiť, aký papaláši tam mali pow-wow, no asi to musela byť elita. Na východnom brehu polostrova sa nachádza letné sídlo prezidenta, vieme asi odkiaľ fúkal vietor. Dokonca aj dron mal problém lietať, v okolí legendárneho Domu spisovateľov bol rušený GPS signál. Žiaľ nemohli sme Mira zobrať do útrob tejto sci-fi budovy, a tak som sa aspoň prešiel na pláž najväčšieho jazera na Kaukaze.

• 

• 

• 

• 

• 

Šľapať na Sevanavak nemalo pri týchto policajných manévroch zmysel a rozhodli sme sa pre skorší návrat do Jerevanu. Po ceste sme si vybehli na riadne sovietsku vyhliadku, ktorú z nejakého dôvodu umiestnili nie na breh jazera, ale kilometer opodiaľ. Najlepší výhľad je teda na šrotovisko pod vyhliadkou a mrzké paneláky mestečka Sevan.

• 

• 

• 

• 

Na kraj Jerevanu sme dorazili okolo šiestej večer. Poslednýkrát sme dotankovali, spratali si veci a o pol siedmej v centre odovzdali po 1001 kilometroch nášho ruského parťáka, ktorý tento naložený roadtrip zvládol bez straty kytičky. Spotreba, archaické prvky (napr. tie tragické páčky zo žiguláku), nepresné radenie, pazvuky a otravný hluk mi chýbať nebudú, no s týmto autom by som sa nebál ísť na kraj sveta. Daily car to nie je, ale ako taký expedičný základ to je mašina na jednotku.

• 

• 

• 

Yandexom sme sa zviezli cez centrum do overeného hotelu Shirak. Poviem vám, jerevanský ruch a premávka mi vôbec nechýbala. Ani tu sme sa dlho nezdržali a vybrali sme sa do nočného veľkomesta plného ľudí. Tu sa už s covidom zmierili. This is Sparta štýl. Najprv sme omrkli vianočnú výzdobu na Námestí republiky s obrovským stromčekom, okolo ktorého nonstop premávali autá. Predrali sme sa cez tzv. Severný prospekt alebo avenue, hlavnú pešiu zónu v meste a nakoniec sa usadili v pivárni Dargett. Tu sme chceli Mirovi dať okoštovať 1-2 silné pivká, no dopadlo to ako vždy a z jedného piva bolo posedenie do záverečnej.

• 

• 

• 

• 

• 

NEDEĽA

2/3 posádky zvládli arménske remeselné pivá bez ujmy a 100% účastníkov o ôsmej opustilo brány hotela. Ľudoprázdnym Jerevanom sme sa chceli vyviezť na vyhliadkovú plošinu nad Kaskádou, no Yandex taxi malo presne rovnaký problém ako ja na jeseň. Navigácia jednoducho odnavigovala do slepej ulice a bolo vybavené. Zviezli sme sa aspoň do polovice Kaskády, no východom slnka zaliaty Ararat sme nezmeškali. Celé pohorie a okolie bolo zahalené v smogu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Z Kaskády sme sa pomaly presunuli okolo Opery naspäť do hotela. Parkovanie v Jerevane je na mnohých miestach stále bezplatné a častokrát na takýchto flekoch stoja rôzne autá na predaj. Niektoré aj dlhšie ako by sa patrilo.

• 

• 

• 

• 

• 

Na hoteli sme konečne na štvrtý deň absolvovali regulérne raňajky, dokonca nechýbal ani šašlik. Po checkoute a zaplatení „štrafu“ sme sa buchli po vačku a zavolali si „business“ triedu Yandex taxi. Čo to znamená? Že odvoz na 10km vzdialené letisko nestojí 2 eurá ale 3,50 eur a príde pre vás napr. solídna Toyota Camry a nie vydojená Astra. Big bizňes.

Na letisku sme sa na checkin a kontrolu dokumentov dostali na naše prekvapenie takmer hneď. No kým Mirovi stačil covid pass, mňa s Vladom pracovník detailne spovedal a vyžadoval najmä to čo nebolo treba. Po chvíli ukázal stránku SLOVENSKÉHO ministerstva dopravy, kde je formulár potrebný na prílet na Slovensko. Tak som mu ukázal nejake SMSky z NCZI o očkovaní a Ag testoch v slovenčine a zrazu bol spokojný.

Na bezpečnostnej kontrole prešli fľašky s vodou bez problémov, no na pasovke slečinka skúmala môj pas dobrú minútu, ešte si niekam aj zavolala. Zrazu sa ma opýtala – vy ste sa narodili v Trnave? Áno… to je na Slovensku? Áno … Môžete ísť. Možno znie moje rodné mesto príliš turkicky:)

S Mirom sme sa nanominovali do prázdneho predimenzovaného salónika a tesne pred nástupom sme sa pri bráne stali svedkami tragickej udalosti. Jednému z pasažierov s hukotom nedovolili zobrať na palubu darčekový hlinený hrniec, a ten ho teatrálne začal rozbíjať pri smetnom koši, aby z neho nemal fakt nikto úžitok. Vzdialene mi to pripomenulo zábery, kedy Arménci opúšťajúci svoje domy ich radšej podpálili, ako by ich mali v Karabachu prenechať Azerom. Kaukaz je kraj, kde sa neodpúšťa.

S polhodinovou sekerou sa preplnený posledný let sezóny Wizzair do Viedne vydal na nekonečnú cestu na západ. Zo sedačky som sa za celý čas radšej ani nepohol a niečo po druhej poobede sme pristáli na uzimenom viedenskom letisku. Na pasovke sme sa ocitli ako prví a potom to už išlo ako po masle – SPAR, mekáčik, parking C, hranica, Petržalka. No najťažší úsek cesty ma len čakal – vonku sa začalo stmievať a nepríjemne snežiť. Vďakabohu tento nečas Tico zvládlo bravúrne aj keď po ceste som obchádzal zopár nehôd. Fyzika je fyzika a na zľadovatenej ceste je vo vysokej rýchlosti všetka elektronika bezradná.

• 

• 

• 

• 

Neviem či to bolo krásnym slnečným počasím alebo absenciou návštev cintorínov plných nových hrobov mladých vojakov, no tentokrát mi Arménsko prišlo o čosi radostnejšie. Áno, stále je to na väčšine územia chudoba-psota, no každý koho sme stretli bol usmievavý (aj keď sem-tam to trvalo), nápomocný a tešil sa našej návšteve. Možno tento môj pocit umocňujú posledné správy z krajiny, ktoré naznačujú razantné oteplenie vzťahov medzi Tureckom a Arménskom – ako napr. spustenie priamych letov Jerevan-Istanbul alebo obnovu zničených železničných tratí. Na druhú stranu je tu stále živý konflikt s Azerbajdžanom, kedy viac ako rok po 44 dňovej vojne stále zomierajú pri občasných prestrelkách vojaci na oboch stranách hranice. Koľajnice si ľahko vytrhajú aj sami, no na nové mosty treba spoluprácu oboch strán. Jednoducho Arménsko je moja srdcová záležitosť a aj keď doteraz neviem povedať po arménsky ahoj/ďakujem (barev dzez / shnorrhakalutsjun!), znovu sa teším na návštevu tejto nádhernej krajiny (až na tie vraky popri cestách a desiatky tisíc kilometrov drôtov vysokého napätia:))

Zostrih záberov z dronu: