Septembrový víkend v Gruzínsku

Ešte vo februári sa dali za príjemných 60 euro zakúpiť letenky na september z Budapešti do gruzínskeho Kutaisi. Dlho sme s Lukášom neváhali a zakúpili na “5 dní”. V úvodzovkách preto, keďže podobne ako v prípade letných dovoleniek s cestovkou, odlet prvý deň tesne pred polnocou a prílet posledný deň skoro ráno. A medzitým zlomený tri dni 🙂

Po plodných 7 mesiacoch od nákupu letenky prišiel piatok (29/09), deň D. Aby sa nepovedalo, cesta z Trnavy do Bratislavy bola upršaná tak ako asi nikdy, na Nivách išli všade busy tam, kam som nešiel, tak aspoň som otestoval Uber. Na jednotku.
Pred desiatou večer sme dorazili na obľúbený parking na budapeštianskom letisku. Už pri dvoch ľuďoch to vyjde veľmi podobne ako vlak z Bratislavy.

Cesta s Wizzairom do Kutaisi prebehla štandardne, klasický lowcost – málo miesta za málo peňazí. Nadránom (alebo neskoro v noci) nás privítalo nové letisko v Kutaisi na ktorom sa architekti celkom vyhrali (a na mnohých objektoch po celom Gruzínsku ako sme neskôr zistili).

Pred letiskom už nás čakal náš kočiar do Tbilisi v podobe malého busu s ešte menej miestom na sedenie od Georgianbus. No čo vám poviem, 4 hodiny trmácaním po kľukatých cestách gruzínska veľa energie nepridali, ale príliš možností ako sa dostať do hlavného mesta s minimom času na rozhadzovanie nie je.

Po príchode do Tbilisi v ranných hodinách sme zistili, že aj tak sa všetko otvára až okolo desiatej a k tomu sa aj pekne rozpršalo. Ešte šťastie, že existujú predražené kaviarne pre expatov. Aspoň, že už aj naša hotelová izba bola pripravená, tak sme aspoň mohli zalomiť do obeda.

 

Počasie sa umúdrilo, začalo pripekať a vyšli sme na prieskum Tbilisi. Mesto má niečo vyše melóna obyvateľov, centrum je kompaktné a metro je skoro zadarmo. Metropolu rozdeľuje rieka  Mtkvari (Kura), ale jediné využitie brehov sú viacpruhové cesty vedúce tranzit cez mesto a neskutočný rachot. Žiadne romantické prechádzky a pikninky na brehu sa nekonajú. Tbilsii sa nachádza v kopcoch, takže o pekné výhľady nie je núdza, najlepšie je asi ísť lanovkou na pevnosť Narikala, tam si kúpiť pivo a len tak sedieť na hradbách a pozorovať miestnu vzorku turistov, ktorá je naozaj “pestrofarebná” – skoro žiadna angličtina, ale ruština, gruzínčina a jazyky krajín bývalého ZSSR.

Našim ďalším cieľom bol park  Mtatsminda vyššie nad Tbilsi kam vedie pozemná dráha (funicular) a kde sa nachádza asi najluxusnejšia reštaurácia v meste. Park je rozľahlý, dominuje mu impozantné ruské koleso, tak sme si dali rande tam, bez piva na kolese a s pivom pod kolesom checkovali svadobčanov, ktorí sa chystali na asi drahú svadbu (usudzujúc podľa lokality a výzdoby).

 

Večer sme opäť využili lanovku na pevnosť a miestne pivo, nočné Tbilisi vyzerá fakt super. Zničení po cca 40 hodinách bez poriadneho spánku sme zaľahli spánkom spravodlivých.

 

Ráno po klasickej búrke sme štýlom “tu sú kľúče, plná nádrž, tu to podpíš” prebrali z požičovne niekoľko ročné japonské Mitsubishi Pajero IO prerobené na pravostranné riadenie (dosť áut tu chodí s volantom napravo tak či tak) a divokou rannou premávkou sme sa vydali na sever smerom k ruským hraniciam.

Cieľom našej cesty bolo mestečko Stepantsminda (príp. známe aj ako Kazbegi) hlboko v horách, pár kilometrov od hranice. Cestou po gruzínskej vojenskej ceste ako sa tento hlavný ťah cez Kaukaz nazýva sme pochopili, o čom je táto krajina – parádné horské scenérie, údolia, vodné nádrže a staré ortodoxné kostolíky. Aj keď pevnosť Ananuri vyzerá lepšie na fotke ako v reále, cesta ďalej na sever všetko vynahradila. Kvalita vozovky prekvapujúco veľmi dobrá, okrem pár úsekov v rekonštrukcii nie je problém pre žiadne auto (a to sme pár divokých vozítok videli).

 

V horskom stredisku Gudauri sme nabrali aj stopárov,mladý ruský pár, ktorý už štvrtým dňom stopoval z Petrohradu. Zastavili sme sa aj na bizarnej vyhliadke spojenej s pamätníkom rusko-gruzínskeho priateľstva, obehli sme stovky kamiónov čakajúcich kilometre pred hraničným prechodom a konečne dorazili do cieľa.

 

Keďže už bolo dosť hodín, vybrali sme sa priamo s Pajerom na horu nad mestečkom, ktorej kraľoval kostol Sameba Gergeti. Cesta hore je fakt divoká, úzka rozbitá poľná cesta s riadnymi šutrami a jamami. To by ani pre Pajero nebol problélm, až na to, že je tam celkom hustá premávka rôznych štvorkoliek a tak treba sem tam cúvať, trúbiť a veľmi manévrovať. Vydržali sme to asi do polovice, na peknom miestečku to zaparkovali a radšej posledných pár sto metrov vyšľapali, čo ale dalo zabrať po silnom obede a redšiemu vzduchu, keďže už sme sa nachádzali vysoko nad 2km.
No ale hore nás už čakal parádny výhľad na túto časť krajiny. V pozadí v mrakoch 5km vysoký Kazbeg, pod nami dedina a doliny. Stálo to za rozbitie (asi) prednej nápravy Pajera, keďže volant odvtedy nejak ledabolo klesal na pravú stranu 🙂

 

Na večer sme sa prešli zo sympatického guesthousu na pivečko s asi najlepším výhľadom v okolí na kostol Sameba – z luxusnej lobby naozaj podareného hotela Rooms na opačnej strane Stepantsmidy. Večera sa konala v miestnej vývarovni, kde nám babka navarili miestnu špecialistu – chinkali a zapili sme to ukrajinskou vodkou.

 

V pondelok ráno rýchly presun na kávičku do hotela Rooms s výhľadom na Kazbeg a Gergeti kostol. Odtiaľ sme odfrčali na najzaujímavejšiu časť roadtripu – do údolia dediniek Sno a Juta.

 

Aj keď sa tieto dedinky nachádzajú len pár kilometrov od Stepantsmidy, cesta je dobrá len po Sno a odtiaľ už len poľná cesta na kraj sveta a Gruzínska k inguššským hraniciam. Nie je to až taký hardcore ako cesta ku Gergeti kostolu, ale za to o to dlhšia. Našťastie žiadne autá, iba riadne hory, divoké kone, hlboké údolia, vodopády a rieky. Málo čo sa mi tak páčilo v Gruzínsku ako táto lokalita. Po asi hodine terigania sme sa dostali až do dedinky Juta, odkiaľ už len peši dá ísť ďalej do hôr. Chceli sme sa naraňajkovať, teta nám oznámila, že je koniec sezóny a už sa nevarí, tak sme teda zadelili turka, poprechádzali sa na okolo a opäť nasadli do Pajera smerom na Tbilisi. Turistika ako sa patrí 😀

 

 

Presun do Tbilisi bol celkom rýchlý, pár klasických obiehaní cez plnú čiaru, v obci minimálne 80-ka, tak aby sme zapadli medzi domácich. Pondelňajšia dopravná špička v Tbilsii je iný level, pruhy sem tam, autá odvšadiaľ, tak s radosťou sa auto odovzdalo do požičovne a hlavne bez problémov. Mimo mesta je to naozaj super, najmä pri cene cca 75 centov za liter benzínu.

Keďže do odchodu busu smerom na letisko nám ostávalo ešte pár hodín, rozhodli sme sa, že si dáme chill v hosteli, ktorý sa nachádzal hneď oproti požičovne. Aj keď žiadnych hostí asi nemali, slečny chceli za 3-4 hodiny “útulku” 15 dolárov na osobu, teda plnú cenu. Nakoniec sme po poháriku koňaku súhlasili, že zaplatíme keď prídeme z večere, tak či tak sme nemali vytiahnutú žiadnu hotovosť. Lenže večera a pivká sa natiahli na pár hodín, tak sme sa na hostel vrátili pre veci tesne pred odchodom busu, slečne dali 10 euro za stráženie vecí a použitie WC, ani sa nestačila spamätať a už sme odtiaľ padali 🙂

 

Čo dodať k ceste na letisko… odchod 22:00, 4 hodiny zlomený v mikrobuse a ďalšie tri hodiny na dlážke na už preplnenom letisku v Kutaisi, ktoré obslúži všetky lety za 2 hodiny a potom celý deň už nič. Takže cca 500 ľudí na kope, stojacich, sediacich, spiacich.
Lietadlo cca hodinu ešte aj meškalo, odlet o 6 ráno v utorok, 3 hodiny v polokóme, ranný nákup v letiskovom SPAR (záchrana) a smer Bratislava. O desiatej už v Bratislave a smer robota, dovolenku si treba šetriť 😀

Za tri dni sme toho stihli v Gruzínsku celkom veľa, určite viacej ako v robote a teda naozaj nesklamalo a zaslúži si ďalšiu návštevu..ale už na viacej dní a bez presunu do Tbilisi s Georgianbus 😀