Koniec leta v poľských Tatrách

V polovici júla sme úspešne navštívili všetky cípy Slovenska a po ceste sme rýchlo nakukli aj na poľskú stranu Tatier. Z expresnej návštevy severných susedov som mal okrem plnej nádrže lacnej nafty aj zmiešané pocity. Na jednej strane krásne a (pre mňa) „neokukané“ panorámy Tatier, no na druhej neuveriteľná masa ľudí a tragická premávka v centre diania – Zakopanom.

Zvedavosť mi nakoniec nedala a odignoroval som varovania poľských kolegov. Začiatkom posledného prázdninového týždňa som zarezervoval 6 nocí vo „ville“ na okraji „poľského Aspenu“ s príchodom o tri dni. Ako alternatívu som mal v rukáve Beliansku dolinu na slovenskej strane Tatier, no Dankove poukazy som úspešne vydojil na predchádzajúcich domácich výletoch. Ak mám byť úprimný, plnú cenu za ubytovanie sa mi na Slovensku nechcelo vôbec platiť, najmä keď som zbadal tú „širokú“ ponuku a ceny na našej strane hranice.

ŠTVRTOK

Už som si zvykol, že s malou Agátou sa nikdy nevymotáme skôr ako o jedenástej a tak to bolo aj v tento deň. S naprataným autom po strop sme sa ako Griswoldovci vydali na cestu. Kde sú tie časy, keď sme sa dokázali zbaliť na gruzínske hory a pláže do príručnej batožiny:) Po hodinke jazdy sme tradične zadelili kofeín v mekáči v Beladiciach a cez Čertovicu prekonali Nízke Tatry. Nádherné počasie nás sprevádzalo aj do Tatier vysokých, kde sme strávili príjemné chvíle v Tatranskej Lomnici s tetou a malým Dejanom, ktorý je po niekoľkých ozdravných letných pobytoch v regióne varený-pečený.

Po tejto milej prestávke sme prekročili hranicu v Lysej Poľane a o šiestej večer zaparkovali vo dvore nášho ubytka, strategicky umiestneného ako názov napovedá, pod legendárnym skokanským mostíkom. Kým u nás nemáme ani jeden funkčný, Poliaci stavajú hneď vedľa ďalší. Kým sme sa vybalili a dali ako tak dokopy, vonku sa zotmelo a len sme rýchlo prebehli okolie plné stánkov a atrakcií. Medzi záplavou odporných modro-žltých bankomatov Euronet som našiel aj klasický a vytiahol zlotky do zásoby. Prvotný prieskum sme ukončili na začiatku známej pešej zóny Krupowki, ktorá o tomto čase praskala vo švíkoch. A to sme ešte nevedeli, čo nás bude čakať na druhý deň.

PIATOK

Agáta v noci mierne vystrájala, poučenie do budúcna – nedovoľte rodinným príslušníkom kŕmiť nemluvňa kôrkami z pizze a sladkými kornútkami, inak máte o bezsennú noc postarané. Nevyšiel môj plán si privstať a vydať sa s predstihom na Morské oko, najnavštevovanejšie miesto v poľských Tatrách. Po ceste smerom k cieľu som si pri pohľade na červeno-čierny traffic v Google Maps uvedomil, že odchod o hodinu alebo dve skôr by nakoniec nemal žiadny zmysel. Na predposlednom kruháči pred cieľom už poľský policajt otáčal autá, ktoré smerovali k Lysej Poľane. Našťastie nás zachránili slovenské značky a pampolicajtovi som potvrdil, že smerujeme na Slowacju a nie na Morskie oko.

Jednu prekážku sme prekonali, no hlavný problém nastal hneď pri poslednom kruhovom objazde. Odbočka na Morské Oko bola odstavená, parkovisko ktoré som mal v zálohe úplne plné, bez rezervácie vopred nedostupné. Nezostalo mi nič iné len odbočiť naozaj smerom na Slovensko, tu som zaparkoval pred prvým „sklepom“, kde sa tlačil tucet rovnakých nešťastníkov. Okamžite nabehol statný Poliak walesovského typu – mierne obézny, nos ako kartofel a hustý plnofúz. Pokyn bol jasný – parkovanie za 50 zlotiek a normálne som najprv zostal v pomykove, či som naozaj na Slovensku. Nič iné nám nezostalo, všetky parkoviská a voľné priestory boli obsadené výpalníkmi v reflexných vestách, 50 PLN bez potvrdenia som odovzdal, no keby som chcel, dalo sa platiť aj kartou 🙂 Poznámka do wikipédie – Lysá Poľana je síce de iure slovenská, no prebehla tu tichá anexia.

Kočíkom sme prešli po moste nad hraničnou riečkou Bialka naspäť do Poľska, kde na nás zaraz kývali biznismani v maršrutkách. Najprv som ponuku na odvoz k bráne do národného parku za 3 zloté na osobu odmietol, veď kam dám kočík. Pre Zbigniewa žiadny problém, kufor bol instatne otvorený, ledva som doň stihol natrepať vozítko a zaraz sme frčali po ceste olemovanej stovkami zaparkovaných áut k preplnenému parkovisku pred vstupom do Tatier.

Po povinnom kafíčku sme zakúpili za 6 zlotých na osobu lístky do Tatrzańskeho Parku Narodowého a začali 8 kilometrov dlhú procesiu k najväčšiemu tatranskému plesu. Po krásnej asfaltke v ešte krajšom počasí sa s nami vydali na púť tisícky ľudí. Trasa to veľmi nenáročná nie je, tak to tu miestami skôr z outfitov vyzeralo ako na prímorskej promenáde/ detskom kútiku v shopping centre. Niet sa čomu čudovať, túra k Morskému oku je skôr dlhšia prechádzka s veľmi miernym prevýšením a vedie krásnou krajinou poľských Tatier s výhľadom aj na slovenské štíty. Komu sa lení, môže si väčšiu časť cesty skrátiť na konských povozoch, plebs si musí dávať dobrý pozor na teplé nášľapné míny. A komu sa nelení, tak sa dá na niektorých úsekoch opustiť asfaltka a spestriť prechádzku na strmšom turistickom chodníku. Po ceste sa dá zastaviť nielen pri toitoikách, ale aj napr. pri „vodohrmotoch“ Mickiewicza a nájde sa tu zopár prameňov s pitnou vodou a v druhej tretine sa dá občerstviť. Po troch hodinách sme dorazili do cieľa, k jazeru s rozlohou 35 ha, hĺbkou 51 m a dĺžkou 800 metrov.

Pri krásnom tatranskom plese sa rozpútala tá pravá corona párty. Breh situovaný najbližšie k horskej chate bol preplnený ako pláž s tučniakmi v Patagónii. Dievčatá som nechal oddychovať s výhľadom a ja som zbehol dolu k vode. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som tu našiel voľné miesto, všetky dobré fleky boli obsadené rôznymi indivíduami. Odtiaľto sa dá pokračovať vyššie po strmom chodníčku na pleso Czarny Staw pod Rysami a ak máte chuť, silu a odvahu, tak aj ďalej na Rysy. Tento výstup je oveľa náročnejší ako z južnej strany, preto väčšina Poliakov zdoláva najvyšší vrch domoviny zo slovenskej strany.

Po obligátnej fotoseanse a zaslúženom pive sme sa vydali naspäť. Znovu nás čakalo 8 kilometrov, tentokrát v miernom klesaní. Zaujímavé, že ešte aj po štvrtej hodine sme stretávali zástupy turistov idúcich smerom k plesu. Slnko medzi horami rýchlejšie zapadá a mám pocit, že si farby jazera veľmi nevychutnali. Po dvoch hodinách sme sa ocitli znovu pri hlavnom vstupe a odtiaľto sme to zvládli popri ceste do Lysej Poľany. Áut evidentne ubudlo a podvečer nebol problém zaparkovať ani na hlavnom parkovisku.
Cesta do Zakopaného trvala namiesto doobednej hodiny iba polovicu, v Biedronke sme nakúpili zásoby na nasledujúce dni a večer sme pri ukrajinskom červenom úspešne odškrtli prvú horskú prechádzku.

SOBOTA

Na sobotu som si naplánoval takticky ranný sólo výstup tak, aby bábätko medzitým absolvovalo doobedný spánok. Izbu som (vrámci možností) potichu opustil o pol siedmej ráno s cieľom zdolať fotogenickú dolinu Gasienicowu. Už o tomto čase sa plnili parkoviská vzdialené 2 kilometre od začiatku trasy. Tá začína kúsok od dolnej stanice lanovky na Kasprowy Wierch. O pol ôsmej ráno rada na lístky trvala tri (!) hodiny. Holt, víkend, koniec školských prázdnin a pozitívna predpoveď počasia spolu so zatvorenými hranicami robia svoje. V potravinách som si kúpil kávu s donutom a postavil sa do ďalšieho radu na vstup do NP. Onedlho som bol znovu o 6 zlotiek ľahší a nastal čas rozhodnutia – žltá alebo modrá. Obidva turistické chodníčky vedú na sedlo medzi Malou a Wielkou Kralowou Kopou a podľa značiek cesta zaberie identicky hodinu 55 minút. V noci fúkalo ako divoké, radšej som sa vybral po žltej, ktorá najprv ležérne stúpa dolinou Jaworzynky. Až v poslednej tretine začalo strmé stúpanie po skalných schodoch s miestami veľmi nepríjemným nárazovým vetrom. Cestu sme šľapali viacerí podobným tempom, čo ma potešilo, keďže som so svojou kondičkou japonského centenariána držal tempo s ľahšou a mladšou váhovou kategóriou.

Zo sedla to je prechádzka k fotogenickej doline Gasienicowej plnej rozkvitnutých fialových kyprín. Údolie bolo voľakedy plné oviec, no v 60. rokoch boli pozemky štátom vykúpené a salaše zlikvidované. Zostalo po nich našťastie zopár fotogenických chalúpok a obďaleč sa nachádza aj schronisko – horská chata. Na tú som čas nemal a pokračoval som po kamennej ceste ďalších 30 minút na Czarny Staw Gąsienicowy, teda Čierne pleso.

Narozdiel od Morského oka sa tu zástupy turistov nekonali (aj keď ich stále bolo požehnane) a nabral som sily pri tmavých vodách tejto interesantnej vodnej plochy v náručí skalných obrov. Podobne ani tu túra nemusí skončiť a dá sa ďalej pokračovať vyššie do hôr.

Kamene mne a mojej podrážke pomaly začali prekážať, naozaj nechápem ako sem niektorí vybehli v tenkých teniskách … asi nemajú metrák ako ja. Cestou naspäť sa trikrát otočil záchranársky vrtuľník. Čo som našiel neskôr info, tak 26-ročný nešťastník spadol z 50 metrovej výšky cestou na vrchol Zawratu. Silný vietor a ťažký terén komplikoval záchranné práce a ako som zdiaľky pozeral na smiglowiec bojujúci so vzdušnými prúdmi, nebolo mi všetko jedno. Klobúk dole pred pilotom a záchranármi.

V akcii

Pred obedom konečne prestalo fúkať a po modrej značke som sa vybral dolu. Dlhý úsek viedol po hrebeni a výhľady na dolinu Jaworzynky a dominantnú horu Giewont (najnavštevovanejšiu), boli zaslúženou odmenou. Posledná časť zostupu viedla v lese a o jednej som bol na na konci 18 kilometrovej túry. Rad na lanovku sa predĺžil o ďalšie hodiny a radšej som naskočil na maršrutku, ktorá podstatne skrátila cestu na ubytko.

Za hodinu som sa dal dokopy, hodil sprchu, spráskal obed, z auta vytiahol kočík a vydali sme sa svorne do centra. Tu sme sa zvítali s Vladom a Sisou, ktorí trávili víkend na Štrbskom plese, kde sa toho mimo horskej turistiky a čľapkania sa v predraženom spa veľa robiť nedá. Naopak Krupowki nespĺňali žiadne podmienky sociálneho dištancu. Množstvom ľudí to tu malo bližšie k jarmoku alebo vianočným trhom a nie k obyčajnému sobotnému popoludniu. Všade milión stánkárov, ktorí predávali to isté – rovnaké syry, sirupy, nejaké kožušiny a drevené serepetičky. Mám podozrenie, že niekde v doline za Zakopaným je obrovská továreň na tieto produkty a každé ráno kamióny zásobujú trhovníkov týmto exkluzívnym tovarom. Rovnako som doteraz nepochopil obsesiu miestnych podnikateľov s výstavami papagájov. Myšie mesto s tisíckou hlodavcov radšej ani nekomentujem.

Pri podchode k stanici funikuláru na vrch Gubalowka nám cigánsky ansámbel hral do rytmu pri kúpe lístkov v automate na tento dopravný prostriedok. V centre mesta je zopár takýchto biletomatov, kde si rýchlo zakúpite lístky na Gubalowku alebo Kasprowy Wierch, bez zbytočného čakania pred pokladňou.

Cygańscy królowie

Na kopci sa nachádza nielen najvyššie položená „pláž“ v Poľsku ale aj zopár podnikov a hlavne impozantný výhľad na poľskú stranu Tatier. Decentne sme posedeli pri pivečku, slnko riadne pripekalo a zaraz kúpilo aj druhé.

Naspäť v centre sme najprv pri Lidli skontrolovali, či tento „free parking“ je v poriadku (mesto ma v sezóne neuveriteľný problém s parkovaním a podľa počtu súkromných parkovísk na lukratívnych pozemkoch to vyzerá tak, že je to lepší biznis ako napr. ubytovanie) a zavítali sme na Rówień Krupowu – parádny 24 hektárový „central“ park. Počas celého roku ponúka mnoho možností vyžitia, od cyklotrás v lete po bežkárske stopy a klzisko v zime. Samozrejme nemôže chýbať veľký nápis Zakopane s Tatrami v pozadí.

So zapadajúcim slnkom nás dostihol večerný hlad. O tomto čase boli podniky v centre beznádejne preplnené a pred niektorými sa dokonca tvorili rady nedočkavých stravníkov. Objavili sme sa nakoniec pred gýčovo-luxusnou reštauráciu Górski Diament, pár desiatok metrov od pešej zóny. Tu sme si najprv mysleli, že všetky ceduľky na stoloch znamenali rezervačky, no vykľul sa z nich len oznam o vykonanej dezinfekcii. Riadne sme sa nadlábli a najmä chrenová polievka nemala konkurenciu.

Po tomto príjemnom popoludní sme sa rozlúčili a cestou na ubytko som zistil, že mi vo vrecku chýbajú kľúče od auta. Všetko sme prehľadali, kočík (bez Agáty) obrátili hore nohami, no výsledok bol negatívny. Nič sa nedalo robiť, dievčatá som odprevadil na izbu a ja som ešte hodinu strávil mapovaním posledných 4 hodín života. Samozrejme bezvýsledne. Boli len dve možnosti – buď mi vypadli z vrecka alebo si handsfree kartu v koženom RFID púzdre niekto zmýlil v dave s peňaženkou a potiahol.

NEDEĽA

Stratené kľúče nám automaticky urobili doobedný program. Vydal som sa ich hľadať na funikulár a Gubalowku, ktoré boli večer zatvorené. Dievčatá skontrolovali medzitým Lidl, no výsledok totožný a mne zostal len trpký výhľad na Tatry ako slabá útecha. Nedalo sa nič robiť, oznámil som túto smutnú správu sestre a otcovi a tí išli hľadať k nám domov náhradnú kartu. Medzitým som zorganizoval Mira, ktorý mal cestu domov na východ a dohodol som „menšiu“ zachádzku do Trnavy a Zakopaného.

Našťastie sme v aute nemali nič dôležité a bolo zaparkované mimo dohľadu širokej verejnosti na dvore penziónu. Počasie vyzeralo fajn a rozhodol som sa, že otestujeme lanovku na Kasprowy Wierch. Lístky som preventívne kúpil online na predposlednú jazdu dňa.

Pred štvrtou sme už nedočkavo čakali na zastávke pri Ronde na maršrutku smerom do Kuznic. Tá s miernym meškaním nakoniec dorazila, ale na tejto trase premávajú neustále, vždy sa niečo objaví. O pol piatej rovnako s prijateľným oneskorením dorazila aj kabína lanovky, jedinej svojho druhu v Poľsku. Po podozrivo krátkej jazde sme dorazili do stanice. Až tu som si uvedomil, že Myślenickie Turnie je len prestupná zastávka. Ďalšia kabína nás vyviezla do skoro dvojkilometrovej výšky na hornú stanicu, ktorá je spolu s meteorologickým observatóriom najvyššou položenou budovou v krajine.

Hore nás čakali nádherné výhľady na poľskú aj slovenskú stranu Tatier. Hrebeň tvorí hranicu oboch štátov a z jednej strany sme obdivovali Dolinu Gasienicowu s plesami a z druhej dominantný slovenský Kriváň a odľahlú Tichú dolinu. Opäť tu riadne fúkalo, čo ale niektorým „turistom“ podľa oblečenia zjavne nevadilo. Asi na tik toku nepísali, že teplota dokáže s nadmorskou výškou klesnúť o dvadsať stupňov.

Timelapse s Tichou dolinou

Poľská strana

Počasie nám vyšlo do poslednej chvíle, z diaľky sa už blížili hrozivé mraky a postupne sa zdvihol naozaj silný vietor. Radšej sme naskočili na spiatočnú lanovku, neradno zostať zaseknutí s bábom na vrcholoch Tatier. Dolu nás promptne nabrala maršrutka a pri Ronde Moni objavila poľský národný poklad – bar mleczny.

Tu sme sa riadne navečerali a tesne popríchode na izbu, dorazil aj Miro s náhradnou kartou. Fedex hadr. Auto som úspešne odomkol a naštartoval, misia splnená. V stánkoch pod skokanským sa Miro ešte posilnil riadnym mega hot dogom a pokračoval v ceste na vostok.

PONDELOK

Ráno ma dostihli desiatky tisíc krokov z predchádzajúcich dní a doobeda sme sa len povaľovali na izbe. Medzitým som v Krakowe na nasledujúci deň vybavil kľúčovú službu na vytvorenie duplikátu a na čerstvý vzduch sme sa dostali až poobede. Hlavné jedlo dňa sme znovu absolvovali v bare mlecznom na kruháči a prešli sme sa opäť smerom na Kuznice. Popri príjemnej ceste v ústrety národnému parku sa nachádza malá „bacowka“, teda pastierska búda. Podľa informačnej tabule sa na území TPN nachádza niekoľko salašov, kde ovce tradične spásajú stovky hektárov pasienkov. V našom prípade sa tu motalo len zopár kráv a biznis bača, ktorý predával domáce produkty. No areál so zurčiacim potokom Bystra a malou haťou je naozaj príjemný, ako stvorený na piknik.

Poľsko je krajina kostolov a po ceste sme nevynechali návštevu jedného sympatického, zasväteného dokonca môjmu menovcovi z Padovy. Síce patrón zvierat je kolega František z Assisi, no v Zakopanom nie je nič nezvyčajné stretnúť v centre skupinku srniek pasúcich sa pár metrov od rušnej cesty.

V posledný augustový pondelkový večer bolo v okolí skokanského mostíka pomenej návštevníkov a fungovalo len zopár stánkov, kde sme ešte rýchlo dokúpili povinné magnetky. Sranda, ako deň predtým mesto praskalo vo švíkoch a po víkende ako keby uťal. Večeru sme absolvovali v parádnej pivovarnej reštaurácii Watra s domácim pivom, ktorého („marcoweho“) som sa nevedel nabažiť a tatarák bol rovnako famózny. Po príchode na izbu som sa vybral odložiť kočík do auta. Otvoril som kufor a nemohol som uveriť vlastným očiam – stratená karta v RFID blokovacom púzdre sa na mňa škerila zo dna batožinového priestoru. Záhada bola týmto vyriešená – keď som v sobotu poobede vyberal kočík, z nešťastných kraťás mi potichučky karta vypadla dovnútra, ja som s pocitom že ju mám vo vrecku zabuchol kufor a auto sa zamklo tak ako normálne – po vzdialení sa na určitú vzdialenosť alebo pri strate signálu spôsobenom RFID púzdrom:) Na kartu som v tej chvíli úplne zabudol a spomenul som si až o štyri hodiny neskôr.

Díky moc sv. Anton, patrón nielen chudobných, sociálnych pracovníkov, manželov, žien, detí, pekárov, baníkov, cestovateľov alebo pastierov svíň, no v tomto prípade hlavne stratených veci 🙂

UTOROK

Predpoveď počasia na predposledný deň nevyzerala najprívetivejšie. Do Krakowa sme už nemuseli ísť a rovnako padla aj indoorová alternatíva – soľná baňa Wieliczka, ktorú nakoniec ani neviem či by sme s Agátkou dali. Nastal čas plánu B – legendárne mesto trhovisko – Nowy Targ. Celú cestu bolo pod mrakom, no dážď nie a nie sa spustiť. Na mape som objavil malé letisko a blízku prírodnú rezerváciu Bór na Czerwonem. Onedlho sme zaparkovali pred vstupom do jedného z najstarších chránených území v Poľsku – hustom borovicovom lese s rašeliniskom. O tomto čase sme mali celý lesopark plný chodníčkov a malou rozhľadňou iba pre seba. Áno, žiadny Yellowstone to nebol, ale na kočíkovú prechádzku tak akurát.

Na susednom ranči sme vybavili solídny obed a vybrali sa na neďaleké letisko, kde sídli tatranský aeroklub. Pri pozorovaní malých lietadiel a vetroňov sa tu dá zrelaxovať v jednej z viacerých prevádzok a keďže Poliaci myslia na všetko, je tu k dispozícii aj detské ihrisko s náučnými tabuľami.

Počasie stále držalo a vybrali sme sa ďalej na východ. V Debne sme omrkli drevený UNESCO kostolík sv. Archanjela Michala s unikátnym xylofónom z 15. storočia, o ktorom som sa samozrejme dozvedel až keď som bol vonku:) Kostolík je impozantne umiestnený v peknom areáli, no viac sa mi páčia tie východoslovenské cerkvy, ktoré sa týčia v bohom zabudnutom kraji a nie v strede rušnej dediny.

Najvýchodnejším cieľom utorkovej cesty sa stal hrad Dunajec nad Čorštýnskym jazerom. Teda stal by sa, keby sme prišli o 20 minút skôr. Posledný vstup do zámku bol o 16:20 a my sme už našli len zatvorené kasy a rovnako zmätených návštevníkov. Podobná situácia bola aj na brehu jazera, kde už v ponurej posezónnej atmosfére odpočívali tri výletné lode. Dve z nich premávajú na druhý breh k zrúcanine Čorštýnskeho hradu a väčšia slúži na okružné plavby po jazere.

O nič lepšie to nebolo ani smerom k priehrade, kde drvivá väčšina stánkov zívala prázdnotou. Neklamný znak konca sezóny. S pekným výhľadom na oba hrady sme sa rozlúčili s Dunajcom a poľským Spišom, ktorý tvorí len 14 obcí. Počasie nakoniec vydržalo a rozpršalo sa až po ceste do Zakopaného.

STREDA

V posledné ráno nám nezostalo nič iné, len opäť tetris štýlom naplniť rudý šíp a o desiatej sme vyrazili cez Oravu domov. Až som neveril, keď sme prekročili hranice – pekné drevenice a čulý ruch vystriedali klasicky nudné brizolitové omietky a relatívny kľud. Konečne som mohol šliapnuť na plyn, skončila nekonečná aglomerácia poľského podtatranského regiónu.

Rodinná dovolenka v poľských Tatrách sa až na malé veľké faux pas so stratenými kľúčmi vydarila na jednotku. Áno, Zakopané je v tomto období jeden veľký preplnený jarmok a Morské Oko bolo najväčšia covid párty v regióne, no všetko tu je po ruke. Obrovský výber ubytovania, obchody, občerstvenie, nespočetné množstvo atrakcií, nočný život a turistické chodníky začínajú za každým rohom. Síce na nich nebudete sami a pravdepodobne na poľskej strane nezažijete tak dramatické výhľady ako na slovenskej, no pomer cena výkon je skvelý, hlavne si treba vedieť privstať. A ako bonus tu majú všade žurek.

Tatranské disco polo

Komentáre