Krúžkovanie na Východe

Opäť raz v jedno upršané a chladné augustové ráno sme sa s Monči vybrali na východ. Ako to už býva zvykom každé leto, miesto vyvaľovačky pri Stredozemnom mori, zvolili sme krajiny ex-ZSSR, tentokrát po piatich rokoch Moldavsko, Podnestersko a tradičnú letnú Odessu.

Nenechal som nič na náhodu a v poloprázdnom buse smerom na bratislavské Nivy nás čakali dve miestenky, veď čo keby sa zrazu objavila skupina ázijských turistov a obsadila všetky miesta. Stále zabúdam, že vlaky zadarmo zriedili počet cestujúcich busom a tak autobusár sa len posmešne pýtal, že či sme to my, tí s miestenkami na trasu 52 km.

Lístok cez net a miestenka z Trnavy do Bratislavy, to sa tak ľahko nevidí 🙂

Raňajky v Subwayi a hor sa so Slovak Lines za euro na Schwechat. Cena super, autobusy nové, wifi funguje, len jedna vec chýba – a to miesto na nohy. Radšej keby oželeli obrazovky v sedačkách a pridali 5cm.

Na viedenskom letisku kávička a smer Kyjev. Malý Embraer v ukrajinských farbách sa v daždi tak rozbehol, že pri prudkom stúpaní sa rozleteli dvere do kokpitu. Neváhal som, cvakol som pár fotiek, ktoré som, ale žiaľ musel vymazať na príkaz prísnej letušky ako možné ohrozenie bezpečnosti. Skôr si myslím, že by to neurobilo dobré meno aerolinke :).

O hodinku a pol nás v Kyjeve privítalo bezoblačných 30 stupňov. Hlavné kyjevské letisko je vzdialené asi 30km od centra. Na prestup sme mali až 5 hodín, tak som kúpil miestnu SIM kartu a za 4 euro pridal 4GB dát (O2 a spol., berte si príklad) a pomocou miestnej appky UKLON sme si zavolali taxík do neďalekého mestečka Boryspiľ. Appka síce taxík objednala, ale okrem ŠPZky a modelu neukazuje nič. Nakoniec sa ale dovalil 80s Pontiac Trans Sport na poľských značkách a úspešne nás doviezol do centra Boryspiľu.

Tam sme na 2 hodinky vykvasili s kvasom, borščom a pelmeňami v tradičnom “kafíčku” Rafinad (2 euro na osobu :)), omrkli si miestny park a zázrakom sme zistili, že lokálna maršrutka č.2 naozaj premáva na letisko. Tú sme pred trištvrte rokom márne hľadali cestou na Filipíny, ale už vieme kde sa skrýva.

Po siedmej večer sme už opäť sedeli v ukrajinskom Boeingu smerujúceho do moldavského Kišineva. V biznis triede sedel sám veľký postsovietsky biznisbrav roztiahnutý cez celú trojsedačku, tak sme ho opatrne obišli a nerušene si užívali krátky let. O necelú polhodinku sme preleteli nad Dnesterom, ktorý odrážal posledné lúče slnka a o chvíľu sme už vystupovali na malom, ale hlavnom letisku. To prechádza rekonštrukciou, takže to vyzerá ako keby ho práve zbombardovali, ale našťastie sme len vybrali lokálnu menu a bežali na maršrutku do centra. Vodič nemal pochopenie pre naše veľké papierové bankovky, ale stačila mu aj eurová minca. Aj tak sme zaplatili 3x viac ako bolo treba 😀

Vitajte v Moldavsku

Nočný Kišinev sa po piatich rokoch veľmi nezmenil, stále kopec kasín a herní, ale tentokrát namiesto pofidérneho hostelu som vybral ikonický hotel Cosmos, ktorý ma oslovil svojim retro vzhľadom už počas prvej návštevy. V lobby nás už čakala okrem milej recepčnej aj postaršia prostitútka, takže prvý dojem na jednotku. Rýchlo sme sa vybalili a o desiatej večer sme vyrazili na prieskum mesta. Cestou do centra všetko rozkopané a skoro všetko zatvorené. Jedine McDonald’s ako obyčajne prekvital miestnou omladinou. Rezignovane sme teda vošli do najbližšej otvorenej prevádzky, z ktorej sa vykľula parádna pizzerka ponúkajúca aj miestu stravu. Zdravo sme sa natlačili o polnoci a zabavili sa na mladom čašníkovi, ktorý bol prvý deň v práci a poplietol všetko čo mohol. Lacným taxíkom sme sa odviezli naspäť na hotel, kde už čakali dve štetky aj s pasákom a spokojne sme zaspali.

Ráno sme sa zobudili opäť do slnečného dňa a vychutnali si bufetové raňajky v postsovietskom štýle – t.j. teta v zástere dohliada na to, čo si nakladáš a koľko zješ a či dobre obsluhuješ kávovar.
Hotel Cosmos má 20 poschodí, ale narozdiel od časov najväčšej slávy, keď občania ZSSR do zahraničia veľmi necestovali (a nie, žeby nechceli), tak dnes sú vrchné poschodia prázdne, ale nie uzatvorené. Tak sme zobrali výťah na 18 poschodie, že si obzrieme mesto z výšky, ale okrem nebezpečne pôsobiacich schodísk a opustenej diskotéky tam veľa toho nebolo.

Cosmos v plnej kráse

Doobedie sme strávili prieskumom veľmi peknej železničnej stanice, ktorá skôr vyzerá ako prímorský palác, ale veľký ruch tam nie je, pár vlakov denne po krajine a do Ruska. Skôr to žije naokolo, kde sa rozprestiera jeden veľký blšák, ktorý ponúka všetko – od starých nabíjačiek po sovietske odznaky.

Zastavili sme sa aj v “modernom” nákupnom centre, ktoré skôr pôsobí viac ako naleštená vertikálna tržnica skrížená s mestom duchov. Na strešnom bare sme zadelili predražený milkshake z prášku a odobrali sa kade ľahšie. Cestou dolu sme ale objavili parádne “motylárium”, kde sme strávili skoro hodinu naháňaním exotických motýľov s miestnymi deťmi 😀 Toto sa mi páči na cestovaní v týchto krajinách, keď už nikde nič nie je, tak zrazu sa objaví takáto bizarnosť za pár centov a hneď je deň veselší.

Chytila jsem na pasece…

Taxík na autobusovú stanicu bol taký aký očakávate od Moldavska – rozbitá dácia, svetlo nefungovalo a otáčky ani na voľnobehu neklesli pod 3000 rpm. Vodič správne agresívny, pomalé autá a ani chodci nemali šancu. Ešteže sme sa po piatich minútach dostali kúsok od cieľa do riadnej zápchy a posledných 200 metrov sme si bezpečne odšľapali.

Maršrutka do Tiraspolu obligátne rozpálená a varili sme sa vo vlastnej šťave až po podnesterské hranice. Tam sme sa úspešne registrovali na 24 hodinový pobyt aj s partiou vysokoškolákov z Nemecka a Francúzom (ktorý ironicky poznamenal, že niet romantickejšieho hlavného mesta ako toho podnesterského…ani nevedel akú má pravdu :)) a vymenili si kontakty.  V Tiraspole, hlavnom meste neuznanej Podnesterskej moldavskej republiky, nás už pred vchodom do AirBnb bytu/hostelu čakal Dimitri, ktorý nás ubytoval spolu so šiestimi Maďarmi. To ma naozaj prekvapilo, lebo už mám precestovaného toho celkom dosť, ale stretnúť niekde Maďara na cestách mimo bývalého Uhorska je niečo ako zbadať kominára. Už len sa chytiť za gombík pre šťastie.

Dali sme sa nejak dokopy a išli sme objavovať krásy Podnesterska. Jediný bankomat, ktorý podporoval zahraničné karty nefungoval a tak asi prvýkrát som bol rád, že máme aj nejakú hotovosť pri sebe, ktorá sa neskôr aj fakt zišla.

V Tiraspole to okolo rieky Dnester fakt žije, plná promenáda a ľudia vo vode, letná idyla ako má byť. To teplo, slnko a leto spolu s prítomnosťou Lenina pred podnesterským parlamentom asi urobili svoje a tak na schodoch miestneho múzea a pod prísnym pohľadom Vladimira Iľjiča som pokľakol a požiadal Monči o trvalé spečatenie nášho vzťahu.

Da!

Nemala inú možnosť ako povedať “ÁNO” a tak sme už večer oslavovali zásnuby 8 ročným koňakom KVINT a parádnym šašlikom v reštaurácii Vlna, ktorú nám odporučli Dimitri. Posilnení sme pokračovali na podnesterskej párty lodi. Tá za zvukov ruskej techno hudby a divokých LED svietidiel pretína tmavé vody rieky Dnester a zabáva všetky generácie Podnestercov, ktoré si donesú na palubu vlastné občerstvenie, príp. aj kalkulačky ako naše nové kamošky – mamu Valentinu s dcérou Natašou.

Treba všetko dobre zrátať…

… a potom party hard like it’s 1979!

Všetci sme tancovali lakťami

Cestou z lode sme začuli na ulici aj česko-slovenčinu a tak sme sa spoznali s backpackermi, ktorí práve prišli do Podnesterska a smerovali k pláži, kde sa rozhodli stanovať s povolením na pobyt v krajine, ktorý expiroval o pár minút. Aj takto sa dá cestovať 🙂

Okolo jedenástej večer nás na byte už čakala maďarská pomsta – 6 chlapov striedavo obsadilo kúpeľňu a WC na vyše hodiny, tak sme to radšej vzdali a zaspali sme umytí len vlhčenými vreckovkami. Ráno sa situácia znovu zopakovala, od pol siedmej do ôsmej obsadené a žiaľ potom to tam najmä na WC vyzeralo ako po bitke pri Moháči.

Ako ustala ranná búrka (spomenuli sme si na kempujúcich, ktorých tá prietrž mračien asi zmyla do Dnestru…), tak aj Maďari opustili byt a my sme sa s Dimitrim vybrali na imigračný úrad, kde nám za pár minút predĺžili pobyt o ďalších 24 hodín.

Po úspešnej byrokracii sme sa vybrali maršrutkou z opustenej pláže smerom do neďalekej dedinky Chițcani/Kitskani, kde sa nachádza jedna z mála “tradičných” turistických atrakcií regiónu a to kláštorný komplex. Žiadne vstupné, žiadni turisti, voľný pohyb po peknom areáli, kde žijú len mnísi. Malý obchod so suvenírmi s náboženskou tematikou a jednou tetou. Tej som sa spýtal, že ako sa dá dostať na vysokú zvonicu, ktorá dominuje komplexu. Teta mi podala kľúče, že tam sú dvere, otvor si a choďte. Bez problémov.
Schodisko zažilo už aj lepšie časy, ale výhľad z veže na zamračenú krajinu stál za to.

Kláštor a podnesterský vidiek

Po rozlúčke spojenej s  nákupom obrážtekov pre babky sme si prešli dedinu, ktorá pôsobí akoby sa zastavila v 50. rokoch – poľné cesty, pekné domčeky, políčka, spiace psy a pasúce sa kozy naokolo.

Kláštorná zvonica 

V Tiraspole nás oslovil mladý týpek, ktorý perfektnou angličtinou (najprv som myslel, že to je jeden z 8ich cudzincov čo oficiálne žijú v krajine) vyzvedal čo tu porábame. Nezaprel obchodného ducha a tak nám predal za tvrdú menu pár vlastnoručne robených pohľadníc a k tomu rýchlo zbehol do národnej banky, kde pracoval a pár euro zamenil za miestne plastové mince, ktoré nemajú veľkú hodnotu, ale poslúžia ako super suvenír. Trošku bol nervózny, lebo celá táto valutová transakcia sa diala na ulici, postávajúc kúsok od svojho šéfa – nového guvernéra národnej banky. Včera ním ešte nebol, ale v piatok ráno sa ním zrazu stal. Zaujímavé čachre-machre.

Dostihy a ruble

V populárnej moldavskej sieti Andy’s Pizza sme sa stretli na obede s partiou z maršrutky a oslávili naše zásnuby. Francúz nečakane dobre veštil na čo sem ideme:)
Po riadnom obede sme všetci zobrali trolejbus a vydali sa do 11km vzdialeného mesta Bendery, kde sa nachádza veľká pevnosť. Je veľmi zaujímavé, že medzi mestami premáva trolejbus – na Slovensku sa trolejbusy využívajú najmä v kopcovitom teréne, ktorý elektromotory lepšie zvládajú, ale tu len samá rovina, kde by sa skôr asi hodila rýchla električka.

V Bendery sme zobrali ešte ďalší trolejbus a pomaly sme sa dostali až k pevnosti. No najprv treba prejsť okolo zdevastovanej fabriky ku kasám (zdravotný preukaz nezafungoval a tak sme zaplatili plné vstupné, narozdiel od študentov zo západu :D)  a okolo ruských kasární až priamo k samotnej pevnosti. Tam opäť nikoho nikde, znudený policajt a predavač suvenírov, inak celá pevnosť, kde vraj podľa busty pôsobil aj barón Prášil (Munchausen), len pre nás. V pozadí okrem nastupujúcich ruských vojakov na buzerplaci sme zbadali aj pekný chrám, tak sme sa k nemu vybrali. Aby sme sa opäť nemuseli vracať cez celý areál ku vchodu, tak som rozhodol, že sa prejdeme okolo kasární. Cesta tam viedla, tak prečo nie. Okolo nás prešlo pár ruských vojakov, ale nejak si nás nevšímali. Západná časť partie už bola trochu nervózna a keď nás zastavili na vrátnici podnesterskí vojaci, ktorých som sa spýtal, že či nás vypustia von, tak jeden z nemeckých spolu-cestovateľov pri odpovedi “ Конечно/Kanyeshna” (v preklade “jasné”) si myslel, že to bude pre neho “konečná” a skoro zutekal.

Prázdna pevnosť

Pomedzi ruské kasárne

Brána sa otvorila a my sme úspešne prežili prechod ruskou základňou. Spiatočnú cestu do Tiraspolu nám v trolejbuse spríjemnil opilec/feťák, ktorý kýchal celú cestu a ešte aj plieskal po zadku mladú revízorku s tričkom s nápisom TWERK IT. Neviem, či sama rozumela čo to znamená, ale asociál asi hej. Ten nakoniec v Tiraspole z vozidla doslovne vypadol.

Po oddychu na byte sme sa opäť stretli na večeru s partiou. Tí ale prišli celí zdesení, že bankomaty nefungujú a už nemajú skoro žiadny cash. Tak východná Európa opäť zadotovala Západ a koňaky so šašlikmi išli jedna radosť. Jeden z Nemcov priviedol aj mladú Ukrajinku, ktorú stretol v meste, a tak sme mali o zábavu postarané. Býva v Odesse, ale starkých má v Tiraspole, tak o prázdninový program (keď nerobí práve v Moskve) má postarané. Bola s ňou sranda, len jediné čo nevedela pochopiť bolo to, prečo sme vôbec v Podnestersku:)

Ráno sme sa rozlúčili s Dimitriom, porobili si fotky v policajnej uniforme a zobrali taxík na železničnú stanicu. Tam nás už čakali rozbití spolucestujúci, ktorí ťahali až do rána. Rýchlo sme vymenili peniaze a išli si 20 minút pred odchodom kúpiť lístky do Odessy. Teta za okienkom zostala v pomykove, 6 zahraničných pasov už asi dlho nevidela pokope, tak nám lístky pri jej rýchlosti písania ani nestihla predať. Dokonca mi aj zapatrošila imigračnú kartičku, ale našťastie sme vlak stihli a po dohode so sprievodcom sme lístky akože kúpili na “palube”.

Red Heat 2: Back to USSR

Vlak Kišinev-Tiraspol-Odessa bol až po ukrajinské hranice poloprázdny. Aj keď vagón už musel mať vyše 50 rokov, bol celkom pekne zrenovovaný a hlavne veľmi priestranný. Široký rozchod urobí svoje – len tie drevené lavice nie sú na dlhšie jazdy.

Smer Odessa

Pri hodinovom čakaní na hranici som si ešte z okna všimol jednu z najvyšších stavieb na kontinente a to 330 metrový komín podnesterskej elektrárne Kuchurgan.

Pýcha energetiky

Do Odessy sme dorazili okolo obeda, rozlúčili sa so spolucestujúcimi a ponorili sa do víru veľkomesta – najmä oproti Tiraspolu to tu žilo, všade plno ľudí, čulý ruch a konečne fungujúce bankomaty.

Mrázik na dovolenke

Ako ubytovanie som zvolil hotelík neďaleko hlavnej stanice a ZOO. Cesta k hotelu sa vlnila okolo obrovskej tržnice Privoz a po okolí sa pohybovali medzi hrkotajúcimi električkami a trhovníkmi žiaľ aj desiatky sociálnych prípadov, bezdomovcov a feťákov, ktorí sa povaľovali naokolo. Takúto Odessu som teda ešte nezažil.

Okolo Privozu 

Na hoteli sme si vydýchli, nabrali sily a opäť sa zoznámili s miestnou hudobnou produkciou, favoritom na sobotu sa stal tento videoklip:

Električkou č.28 sme sa za 2 hrivny (7 centov) dopravili až na konečnú k Parku Tarasa Shevchenka, kde sa nachádza pri pláži Lanzheron aj známe delfinárium Nemo. Neodolali sme a vychutnali sme si naozaj parádnu (aj keď zo začiatku vďaka priebojným matkám-medvediciam a ich ustráchaným deťom, trošku dezorganizovanú) show s delfínmi a tuleňmi. Áno, Seaworld v Orlande to nie je, ale počas finálneho vystúpenia, keď miestne Jessicy Alby doslovne lietali s čiernomorskými Flippermi, tak sme len čumeli s otvorenými ústami.

 

*video kvôli hudbe v pozadí asi nepôjde každému

Po hodinovej show sme sa prešli po pláži, dali si pivko v hip beach bare, kde nám miestny opilec vysvetlil, že je bývalý VDV-ák (výsadkár) a názorne nám ukázal, že kazačok vie zatancovať aj na dôchodku. Pred návratom na hotel sme ešte prebehli nočný Privoz, zakúpili ovocie na večer a už len odfukovali na izbe.

Čiernomorská idyla

V nedeľu ráno som si všimol, že v okolí je strašne veľa uzbeckých reštaurácií, tak som neváhal a na raňajky naordinoval poriadne mastnú samsu ako správny základ dňa. Neodolali sme ani miestnej ZOO a navštívili aj túto inštitúciu. Ako som predpokladal, nedostatok financií robí svoje a je to tam trošku smutné. Najlepšie je ale mačkám, ktoré sú všadeprítomné a  tak drzé, že jednu skoro zožral pelikán. Páčilo sa mi, že všade sú vypustené bociany a normálne sa pohybujú medzi návštevníkmi.  Ale pre tých, ktorí neuznávajú šelmy v klietkach, návštevu veľmi neodporúčam.

Pelikan.ua

Kamoš

Električkou č.18 sme sa dohrkotali až na pláž, ktorú som pred 5 rokmi prvýkrát navštívil – Zlatý breh. Tam sme sa usadili a konečne si užívali aj trochu priezračného mora. Ľudí kopec, ale pláž celkom čistá (určite je na tom lepšie ako pláže bližšie k centru ako napr. Otrada) a voda ako z Karibiku, len trošku teplejšia mohla byť.

Ukrajinský Karibik

Navečerali sme sa v hipsterskom Kompote neďaleko hlavnej stanice – podnik síce pekný, jedlo super, ceny už vyššie, ale už to nie je ono. Tieto prevádzky chcú byť tak odlišné, že sú až rovnaké – neviem či som na Ukrajine, alebo niekde v podobnom koncepte v Berlíne, príp. Krakowe.

Opäť sme sa dohodli na večeru s partiou z Podnesterska a tak sme sa po nečakanej prechádzke (električka nejak nechcela ísť) stretli v podniku, kde sme boli takto pred rokom – Tyulka. Vodka Odessa, pivo a kompóty tiekli potokom a rôzne dobrotky sa len sypali, ale excesívne množstvo pochutín (a asi aj diskusií s PhD. mládežou) urobili svoje a tak sme radšej zlomení zobrali taxík na hotel.

V pondelok ráno sme sa ledva zobudili a úplne na nule (ani jedna hrivna nezostala) som sa rozhodol hľadať bankomat. Murphyho zákon opäť zaúradoval a tak mi v horúčavách a bez vody trvalo asi pol hodinu a cca 2 kilometre, kým som našiel jeden pokazený a potom konečne funkčný bankomat (ešte aj s poplatkom za výber…). Na pláne sme mali návštevu rezortu Zatoka, ale vidina dlhej cesty elektropojezdom v horúčavách zmenila náš plán. Rýchlym googlením som zistil, že okrem autobusov a električiek premáva vlak aj na severnú pláž Luzanivka. Tak sme nejak prežili polhodinku vo vláčiku a po pár minútach chôdze po poľnej cestičke sme sa objavili pri mori. Narozdiel od mestských pláží, táto hneď pôsobila oveľa voľnejšie a viac pripomínala letoviská napr. v severnom Taliansku.

Veľkopansky sme investovali 4 eurá a asi prvý raz v živote si rezervovali lehátka so slnečníkmi a prístup k sprche. Voľba to bola excelentná, keďže pár dní dozadu sa oblasťou prehnali silné búrky a voda tak bola skraja trošku zelená 🙂 Ale pár metrov ďalej už opäť bolo vidieť na dno a aj teplota bola fajn. Celé poobedie sme strávili rekonvalescenciou, pitím minerálok, kvasov a pojedaním kukurice. O zábavu sa nám postarala veľká ukrajinská rodina, ktorej všetci traja členovia do seba ládovali energeťáky. Ako keby už nemali nábeh na cukrovku a infarkt vrodený.

Cestu naspäť sme mali naplánovanú taktiež vlakom, lenže na opustenej stanici Sortuvalna to vyzeralo skôr ako na začiatku hororu (počas II. svetovej vojny to aj hororové miesto bolo – odtiaľto do koncentrákov odviezli okolo sto tisíc odesských Židov). Opustená stanica, otvorený jeden stánok so základným občerstvením, jedna mačka a len temný hrkot posúvajúcich sa nákladných vagónov. Čakali sme polhodinu, skonzultovali dva grafikony, ale vlak nešiel. Tak sme zobrali vysokorýchlostnú maršrutku a do mesta sme sa dovalili po ceste. Bol som rád, že som z nej vystúpil vcelku, ukrajinská jazda ako sa patrí.

Odessa-Sortuvalna

Opäť sme sa objavili pri ZOO, kde okrem bezdomovcov behali po korune malého stromu a klimatizačnej jednotke aj malé opičky a naháňal ich papagáj. Tento zaujímavý marketingový ťah svoj účel splnil a objavili sme sa na expozícii exotického vtáctva a primátov. Žiaľ, znovu len malé klietky so zmätenými zvieratkami v priestoroch trochu väčších ako dvojizbový byt. Smutné.

Ale vedľa v Preobraženskom parku už na nás čakal asi najlepší šašlik v meste. Opäť uzbecká reštaurácia, jahňacina, teľacina za super ceny, pivečko a výborné šaláty. Niet čudo, že sme voľný stôl ledva našli.

V noci sme sa veľmi nevyspali, okno sa nedalo dobre zatvoriť a svetielka nabíjajúceho sa powerbanku asi prilákali hojný počet komárov. Ráno sme sa teda celkom unavení pobalili a trolejbusom sa vydali na letisko.
Odesské letisko je moje obľúbené, kúsok od centra a vzhľadom pôsobí ako autobusová stanica. Vedľa už ale vyrastá nový moderný terminál štandardného globálneho architektonického slohu, takže treba sa poponáhľať, onedlho skončí jedna éra ukrajinského letectva.

Checkin prebehol rýchlo a vydali sme sa hľadať kávu. Osobne nemienim dať  za trošku hnedej vody 2 eurá, najmä na Ukrajine, tak sme vyšli z terminálu pohľadať nejaký tradičný “magazin”, ale nič také sme nenašli. Objavili sme ale peknú reštauráciu-drevenicu oproti terminálu, žiaľ ešte bola zatvorená. Tak nakoniec sme rezignovali na automatovú kávu, ale nebolo to najhoršie.

Na lete do Kyjeva sme premiérovo leteli nováčikom na tejto trase – Bravo Airways. Škoda, že nenasadili už celkom exotický stroj MD-83, ale ani stará 737 nebola najhoršia. Miesta pomenej, ale občerstvenie zdarma je už tiež raritou. Na vedľajšom, ale centrálne umiestnenom letisku Žuljany, sme pristáli pred jedenástou ráno a tak do hotelového checkinu sme ešte mali pár hodín.

Týmto letiskom som prechádzal už viackrát, ale vždy v taký čas, že som nemal šancu navštíviť štátne letecké múzeum, ktoré sa nachádza vedľa dráhy. Odkráčali sme asi 20 minút k hlavnej bráne, kde sme smutne zistili, že v pondelok a utorok je výstava zatvorená. No ale medzi lietadlami sme si všimli nejakých ľudí. Tak sme sa posilnený kvasom vrátili o pár stoviek metrov k hlavnej budove a spýtali sa na vrátnici, či je otvorené. A hľa, pondelok a utorok je zatvorená len hlavná brána, vrátnik nás previedol budovou, tam sme zakúpili lístky a vypustil nás na obrovskú plochu plnú lietadiel. Opäť sme boli v celom múzeu skoro sami a tak sme pobehali  a pofotili všetky možné lietajúce stroje – od prvého prúdového dopravného lietadla Tu-104, cez najväčší vrtuľník Mi-26 až po strategické prúdové a vrtuľové bombardéry Tu-22 a Tu-95. Do toho pristávajúce a vzlietajúce lietadlá z neďalekého letiska a krásne obláčiky – no idyla pre fanúšika letectva.

TU-22M3 v plnej kráse

Moni-29 a Mi-26

Popleteným Uberom sme sa dopravili do hotela (vodič vďaka čudnej navigácii v jeho Uber appke prešiel 2x dlhšiu trasu ako bolo treba, ale neskôr Uber po sťažnosti vrátil časť peňazí). Odtiaľ sme zobrali zaujímavú metroelektričku smerom na hlavnú stanicu a ďalej metrom na Majdan (v kyjevskom metre sa už dá platiť aj bezkontaktne platobnou kartou…môžme len ticho závidieť).

Plán na večer bol jednoduchý, zobrať jeden z mikrobusov do Mezhyhirye a navštíviť nechválne známe sídlo bývalého prezidenta Janukovyča. Za 150 hrivien sa tak aj stalo a o pol hodinu sme už boli na mieste. Nechal som sa zlákať na prehliadku areálu bicyklami, keďže naokolo pekné cyklochodníčky, ale trošku som zazmätkoval, lebo sa krátil čas a chcel som si lepšie pozrieť gýčový interiér vily. Tak sme vrátili po polhodinke bicykle a šli do vily peši. A tam sme zistili, že je otvorená len na privátne prehliadky, na ktoré sa treba objednať telefonicky. No biznis ako sa patrí. Tak sme sa teda len pomotali po veľmi peknom areáli, kde je asi všetko, čo východoeurópsky pán krajiny potrebuje – golfové ihrisko, umelé vodopády, pod kopulou boxerský ring, sauny, kúpele a najmä privátny zverinec. Viktor J. kradol globálne, ale jedol lokálne, takže popíjal iba mlieko z vlastného kravína, pojedal domáce vajcia (aj pštrosie),v skleníkoch pestoval vlastné rajčiny a pýšil sa vlastným stádom vysokej zvery a divých svíň.

Tím Mazel Tov

Nemal to tu Viktor zlé

Po hodine a pol trošku sklamaní sme sa vrátili naspäť do Kyjeva, prešli sa na moje obľúbené miestečko pri Oblúku priateľstva s príjemným výhľadom na Dneper. Celkom unavení sme sa nechali zlákať reklamou v metre a tak sme na večeru nečakane skončili na Kreščatyku na sushi v známej sieti s príznačným názvom Mafia. Podnik aj jedlo fajn a cena za ktorú by som v Bratislave v centre pomaly ani 2 hot dogy nekúpil.  Cesta naspäť v noci sa trošku skomplikovala, úsek metrom prebehol bez problémov, ale stanica metra sa nachádzala na veľkej križovatke s mostom, tak som najprv trochu v tme zmätkoval, že ktorým smerom má maršrutka ísť. Ale trafili sme dobre.

Západ na východe

Ráno budík príjemných 4:45 a hor sa taxíkom na letisko. Prázdnymi ulicami to trvalo pár minút a tak sme si hodnú chvíľu na Žuljanoch posedeli. Duty free je na Ukrajine také aké má byť, litrová vodka za 4 euro, ale tentokrát sme to neprehnali a priniesli trošku drahšie pol litrovky vodky a koňaku až za 4,5 eura 😀

Let do Budapešti prebehol v polospánku, v hlavnom meste Maďarska nás privítala poriadna búrka, ale to už sme boli na ceste na autobusku Nepligét. Tam už nepršalo, ale žiaľ skončil Sziget a tak sa do dvoch busov Student Agency chaoticky tlačili desiatky zlomených a smrdutých účastníkov tohto týždeň trvajúceho festivalu. Cestu sme prežili, dokonca sa aj vyjasnilo a aj sme prišli do Bratislavy s malým predstihom (aj keď sme z Budapešti mali hneď meškanie 15 minút). Operatívne sme preskočili na bus do Trnavy a o jednej poobede sme už boli pekne doma. Kyjev Žuljany-Trnava len 7 hodín :))

Sziget smeruje domov

Východ raz a zas nesklamal a opäť sa mi potvrdilo, že budúcnosť cestovania je týmto smerom. Kišinev OK, ale nič špeciálne, Tiraspol veľmi zaujímavý (ale na 2 dni akurát a potom tak na oslavy výročia :D) a Odessa je v lete raj – primerane pekné pláže, super ceny, veľa atrakcií a historické čaro k tomu. A samozrejme Monči sa oficiálne zaviazala, že ma bude verne nasledovať rovnakým smerom 🙂

P.S.: Obľúbený moskovský videoklip na záver