Necelý mesiac po návšteve baltických metropol Helsínk a Rigy nadišiel čas sa znovu vrátiť do Lotyšska. Tentokrát na päť dní v rámci rodinnej „dovolenky pri mori“. Minuloročná kúpačka v litovskej Nide a predkoronový Kaliningrad ma presvedčili, že Baltik naozaj môže byť veľmi dobrou alternatívou čoraz viac spotenejšieho Jadranu a Stredomoria. S lacnými letenkami airBaltic a Ryanair je tento región z našich končín prekvapivo dobre dostupný a v posledný júlový štvrtok nastal čas zaveliť na odchod účastníkom zájazdu.
ŠTVRTOK
Po mesiaci opäť smer Balt
Odviezť osemčlennú skupinu v päťmiestnom aute by sa teoreticky dalo, no na životnú úroveň Bangladéšu alebo Vladka Weissa ml. sme sa (zatiaľ) nedostali. O pol šiestej ráno z Trnavy vyštartoval francúzsky koč v zložení ja, Moni, Agátka, sestra Lucia a jej drobec Vivi. Po hodine a pol som ich vyložil pred viedenským terminálom a ja som spokojne odfrčal odparkovať mašinu na Mazur. V lete sa jednoducho lieta o dušu a takto preplnené parkovisko som ešte nezažil. Zaparkoval som po dobrých desiatich minútach niekde v rade 27, asi tak 500 metrov od zastávky autobusu. Nečudo, že parkovací biznis je pre letiská lepší ako ten letecký.
Po rýchlom checkine v termináli 3 som sa presunul na jednotku, absolvoval rovnako expresnú kontrolu, v duty free vyzdvihol navoňané paničky a vybavil s nimi raňajky v lounge. Ten našťastie nepraskal vo švíkoch ako naposledy a posilnení sme sa pred C-gates stretli zo zvyškom posádky (tato Matúš, Aďa a Ľubo), ktorá dorazila na Schwechat starou dobrou Setričkou spod Mosta SNP.
airBaltic bagáž veľmi nerieši a aj v najnižšej tarife je zahrnutý štandardný rozmer + lowcost batôžtek. Nie je teda žiadny problém sa zbaliť a keby sme nebrali plážové vybavenie (vďakabohu za Decathlon), podpalubná batožina by nebola potrebná. No pri cene 28 eur za 23kg na jeden smer to rovnako nebolo likvidačné.
Let samotný bol zaplnený do posledného miesta, no v moderných A220-kach sa človek necíti veľmi stiesnene. Baby dostali od letušiek štýlový zošit s nálepkami z destinácií aerolinky a o zábavu mali postarané. Necelé dve hodiny tak rýchlo ubehli a niečo po dvanástej miestneho času sme pristáli v Rige.
Kým sme sa vymotali, tak sa aj roztrhala oblačnosť a 8-miestny taxík nás za 30 eur bez paragónu zobral na naše ubytko cez riadne upchaté tepny metropoly Lotyšska. Hotel Viktorija sídliaci v peknej budove štýle art nouveau zažil aj lepšie časy a na rozdiel od hotela Hanza spred mesiaca to bol viditeľný downgrade. Jednoznačné mínus bola absencia klimatizácie (kto by to bol povedal na „studený“ Baltik) a okná, ktoré si pamätali ešte Chruščova sa buď nedali otvoriť alebo zosilňovali hluk premávky z rušnej križovatky. Našťastie potešili dva veľké rodinné apartmány s dvoma separé izbami, kde sa Vivi s Agi mohli vyjašiť.
Po krátkej aklimatizácii sme vybehli do neďalekej pobočky skvelej siete táckarní Lido, kde sme sa za rozumný peniaz naobedovali. Pobaltie vie byť riadne drahé, no našťastie takéto ustanovizne pomáhajú držať rodinný rozpočet na uzde.
Nie je nič horšie ako nevyspaté dieťa a po dobrom poobednom spánku sme opustili brány hotela okolo piatej. Slnko svietilo stále vysoko a v susednom supermarkete Mego som zakúpil lístky na MHD v príjemnej cene 10 eur na 5 dní. Trolejbusom sme sa zviezli na hlavnú stanicu a odtiaľ prešli cez historické centrum plné ľudí až do obľúbenej Pijanej Višne. Tam sme sa pri poháriku višňovky znovu zišli v plnom počte a tento ukrajinský mok mi vnukol myšlienku absolvovať hodinovú okružnú plavbu po rieke Daugava (alebo aj Západná Dvina).
Po Rige a na rieke
Pomaly sme sa teda prešli k prístavisku viacerých takýchto sovietskych výletných lodiek, kde nás odchytili nadháňači a tľapli sme si na 10 eurách na dospeláka. Oficiálna cena je 15, no aj tak tam svietila zľava 30 percent na 12 eur.
Okolo ôsmej sme nabrali posledných omeškancov a výletná loď typu Moskva (našťastie nie krížnik) vyrobená v roku 1984 vyštartovala na hodinu trvajúcu okružnú plavbu okolo riečneho ostrova Zakusala s dominantnou televíznou vežou. Počasie a svetelné podmienky sme si lepšie priať nemohli a pohľady na podvečernú Rigu a najmä nádhernú vežu boli priam očarujúce. Do toho hrali synťákové prerábky George Michaela, no čo viac si priať. Relatívne lacná cena lístka bola vykúpená fakt drahým barom, no chlapci nemali byť proaktívny 😀 Ale stále si myslím, že za tie výhľady to stálo, ja ako starý milovník vysokých falických objektov z čias ZSSR som bol priam až dojatý.
O deviatej sme opustili palubu a električkou sa posunuli bližšie k hotelu. Tu sme v Hesburgeri vybavili „kvalitnú“ večeru a po desiatej a dvoch deci Borjomi (pre istotu) ukončili prvý deň v Rige.
PIATOK
Jurmala
Biedne okenice, silné lotyšské motorky a staré nemecké prémie boli zárukou slabšieho spánku a k správnemu štartu do dňa nepomohol ani pobaltský zvyk všetko otvárať o desiatej. Okolo deviatej sme si pri hľadaní raňajok urobili kolečko po okolí, dokonca začalo popŕchať a nakoniec sme aj tak zasadli v kaviarni siete Cofyz priamo oproti ubytku. Moderná doba si vyberá svoju daň a z nejakého dôvodu bol nákup predraženej kávy a croissantov cez zbytočnú appku lacnejší ako priamo pri pokladni. A to som myslel, že QR kódy namiesto papierového menu sú zločinom proti ľudskosti.
Po raňajkách sme zbalili plážové veci a vydali sa trolejbusom na hlavnú stanicu. Tu sme za ľudové 2e na osobu (deti cestujú zdarma, no treba aj im bilety) vybavili lístky na vlak do lotyšského dovolenkového raja Jūrmala. Širokorozchodná legenda z rižskej vagónky nás po polhodine doviezla na stanicu Dzintari.
Tá susedí s veľkým, pekne upraveným parkom a po dvoch rokoch sme zdolali mierne zbytočnú rozhľadňu. Tá je síce architektonicky bravúrne zvládnutá, no výhľady na okolité ihličnany a kúsoček mora veľmi neohúri.
Predpoveď počasia nesklamala a naozaj po 12-tej slnko vykuklo a široká piesočná pláž s veľmi plytkým brehom sa ukázala v plnej kráse. Našli sme vhodný plácek, rozložili Decathlon výbavičku a nabehli do vody, ktorá bola tak akurát. Nie je to ten čaj, ktorý z nejakého dôvodu kúpači vyhľadávajú, ale príjemne osviežujúca voda, ktorá v kombinácii s cca 25 stupňami na vzduchu (aspoň v mojom prípade) vytvorila dokonalú plážovú kombináciu a úľavu od slovenských letných 30+. Dokonca som prižmúril oči nad jemným pieskom, ktorý neznášam, no čo by človek pre deti neurobil.
Po dvoch hodinách nás na pár minút vyhnala z pláže do blízkeho baru krátka búrka. Pauza prišla vhod a hneď sme vybavili obed. Letným radovánkam sme sa venovali až do siedmej. Ako sa vraví, v najlepšom treba skončiť, aj keď o tomto čase to bol paradoxne najvhodnejší čas na kúpanie.
Naspäť do Rigy nás pre zmenu zviezla nová súprava priamo z Ostravy, ktorá poskytuje pohodlie na neporovnateľne vyššej úrovni. Na stanici sme hodinu pred záverečnou nabehli do pobočky Lida. Polievky sa žiaľ už nekonali, no šašliky boli excelentné. Cestu na hotel sme si chceli skrátiť MHD-čkou, ale riadne sme zlyhali.
Na Google Maps som vyčítal, že k nám premáva 23-ka. Hneď sme na ňu naskočili, lenže tá sa vydala opačným smerom. Rýchlo sme vystúpili na prvej zastávke a potom mi to doplo. 23-ka nie je len trolejbus, ale aj autobus, no každý premáva na inej trase. Logické, že? Takže v Rige si dávajte pozor, či má ten „autobus“ troleje alebo nie, inak môžete zostať nepríjemne prekvapený. To platí napr. aj pri čísle linky 22. Keď je to autobus, tak to ide na letisko, ak trolejbus, tak možno zmeškáte let. Našťastie, električka sa dá len ťažko pomýliť a tá nás úspešne doviezla bližšie k hotelu.
SOBOTA
Výhľady na Rigu a rybičky v tržnici
V sobotu ráno sme raňajky vybavili pre istotu zo supermarketu a rodinne sa vydali na vyhliadku na 17. poschodí stalinistickej budovy Akadémie vied. Koncom júna bola 360 stupňová terasa z technických príčin zatvorená, no tentokrát sme mali šťastie. Počasie prialo a výhľady na slnkom zaliatu Rigu potešili dospelých. Deti sa medzitým bili o nálepky Labkovej patroly.
Z Akadémie vied sme to strihli cez pulzujúci trh, kde sme zadelili povinný kvas a vstúpili do bývalého zeppelin hangáru s rybím trhom. Aj pri tretej návšteve som musel uznať, že toto miesto je naozajstným „must see“ a keby som bol Rižan, tak žijem len na rybách. A navštevujem tradičný bufet s buterbrodmi, kde sme samozrejme zaparkovali.
Kúpačka v Saulkrasti
Po rýchlom presune stanica-hotel-stanica, sme s plážovým vybavením naskočili na vlak. Na Facebooku som dostal tip na pláže severne od Rigy, v okolí mestečka Saulkrasti. Týmto smerom premáva vlak každú hodinu a táto časť pobrežia vyzerá byť medzi miestnymi rovnako populárna. Mnoho z nich vystúpilo po necelej polhodine na stanici Vecāķi, prvej „prímorskej“ na tejto trase, kde je takýchto zastávok po konečnú v Skulte takmer tucet.
Z malej stanice v Saulkrasti je to na pláž ešte dobrých 15 minút pešibusom, no znovu sa ide cez pekne upravené okolie a široký pás borovicového lesa. Dokonca ešte aj miestny cintorín pôsobí, ako keby tu rástol odjkaživa. Holt, severania vedia a cit pre harmóniu s prírodou nezničilo ani vyše 40 rokov okupácie Kremľom.
Pláž ocenená dokonca Modrou vlajkou nás prekvapila väčším počtom kúpačov, no potom som si uvedomil, že veď je víkend a v takej Jurmale musí byť ešte väčšia plnka. Pobrežie je tu trochu užšie ako na juhu, no nemali sme problém nájsť vhodné miesto na rozloženie diek a prístreškov. Potešila blízkosť info centra s lacnými magnetkami (41 centov say whaat), WC-kami a pitnou vodou. Rovnako supermarket vhodne umiestnili hneď za cestou, narozdiel od Dzintari, kde najbližší Narvesen bol vzdialený 15 minút chôdze. V týchto miestach bola voda pocitovo mierne chladnejšia, kedže hladina bola hlbšia, no babám to vôbec neprekážalo. Stačí piesok, kýblik a či sú na Seychelách alebo pri Váhu v Komoči, deckám to je jedno.
Neodolal som „sólo expedícii“ a po pláži som sa vydal asi kilometer na sever, na miesta kde sa vlieva potok Ķīšupe do mora. Hustota kúpačov viditeľne klesla a aj breh bol zrazu omnoho plytší. Priamo pri „delte“ to vyzeralo fakt super a ísť znovu do Saulkrasti, tak zakempím v týchto miestach, kde sa sladká voda mieša s tou málo slanou baltickou.
Naspäť som sa rozhodol ísť na bosého mnícha chodníčkami priamo cez borovicový les. Prežil som bez ujmy a len som sa utvrdil, že kombinácia more a ihličnany sú vrchol evolúcie. Kým som bol preč, tak sa Moni dala do reči s prvým a posledným Slovákom, ktorý sa tu za 5 dní vyskytol. Vykľul sa z neho vojak, ktorý slúži na neďalekej základni Ādaži v rámci mnohonárodnostného programu NATO Forward Presence (krásny slovenský preklad znie „Predsunutá prítomnosť“). Kým som prišiel, už ho nebolo a pokračovalo sa v kúpaní.
Tak ako v piatok, aj sobotnú pláž sme opustili v najlepšom a o siedmej vyrazili na hodinovú jazdu do Rigy. Znovu sme rýchlo zaparkovali do Lida, kde som tentokrát otestoval výborný plov a po celom dni sme sa už tešili do postele.
NEDEĽA
Čakanie na dážď
Predpoveď počasia na posledné dva dni sa netvárila veľmi pozitívne, no nedeľné dopoludnie vyzeralo ešte sľubne. Vykúpaní sme boli dostatočne a vydali sme sa teda tradične od stanice cez park Bastejkalns do centra. Tento príjemný kus zelene pretína vodný kanál, na ktorom sa plavia výletné loďky a kraľuje mu veľký vodotrysk v blízkosti dôstojnej klasicistickej budovy opery a baletu.
Pri Pamätníku slobody z 30. rokov, ktorý zázrakom prežil sovietsku okupáciu, sme obzreli výmenu stráží a pokračovali do starej Rigy. Tu sme „nečakane“ zasadli na obed vo vhodne umiestnenej pobočke starého dobrého Lida. Čapovaný kvas, soljanka, skvelé palaciny s mäsom… čo viac si priať.
Ešte sme sa pomotali na Radničnom námestí pri Dome čiernych hláv a pri rieke sa stretli s Ľubom a Aďou, ktorí medzitým navštívili malé Múzeum holokaustu.
Na rybičkové chlebíčky sa vždy nájde v žalúdku miesto a znovu sme sa zjavili na rybom trhu, kde sme okoštovali miestnu produkciu, či už morskú alebo destilovanú. O druhej sa spustil lejak a boltami sme sa museli zviezť na izbu. Dievčatá si tu dali zaslúženého šlofíka a okolo štvrtej dážď ustal.
Letisko Spilve
Mesiac dozadu som z logistických dôvodov musel odmietnuť nečakanú ponuku prehliadky interiéru terminálu pôvodného rižského letiska v štvrti Spilve. Po dlhom pátraní som sa nakontaktoval na sprievodcu Janisa, ktorý čírou náhodou zorganizoval prehliadku letiska na tento nedeľný podvečer. To som samozrejme nemohol odmietnuť, Matúša som pár metrov od hotela odtrhol od piva v sympatickom bare Vigante a vydali sme sa na toto letisko na severozápade mesta.
Pred stalinistickým terminálom z 50. rokov nás čakal Janis a onedlho sa pridalo ešte zopár podobne postihnutých. Letisko samotné začalo fungovať už pred vyše 100 rokmi, no cez II. svetovú vojnu bola infraštruktúra zničená a po začlenení Lotyšska do ZSSR tu Sovieti vybudovali nový terminál v tradičnom štýle sovietskeho neoklasicizmu. Podobných terminálov inšpirovaných antikou vyrástlo po celom Sovietskom zväze viacero, napr. v neďalekom Vilniuse, Charkove, Ľvove alebo Tbilisi.
Letisko Spilve fungovalo až do polovice 70. rokov, kedy bola otvorená súčasná vzdušná brána do Rigy. Veľkým problémom Spilve bola a je pristávacia dráha, postavená na piesočnatom podloží. Tá mala voľakedy 1650 metrov, no trochu sa „drolila“ a dnes sa využíva maximálne jeden kilometer. Tak akurát pre športové letectvo a parašutistov.
zdroj: myairfields.com
Nabažení exteriéru sme sa konečne presunuli do pekne zachovaného interiéru. Budova mala od rozpadu ZSSR viacero majiteľov a dnes je pod správou umeleckého zoskupenia SeBo Art, ktoré tu organizuje výstavy a priestory samotné sa dajú prenajať na súkromné akcie. Peňazí nazvyš nemajú, no aspoň je 70 ročný, opulentný interiér zakonzervovaný.
Reprezentatívne priestory naozaj pripomínajú skôr múzeum alebo galériu a v ničom nepripomínajú súčasné chladné terminály/shopping centrá, kde sa premelú desaťtisíce ľudí denne. Na prvý pohľad je zrejmé, že tu sa kvalitnými materiálmi nešetrilo a výzdobe sa venovali najlepší majstri svojho remesla.
Janis nás upozornil na dominantnú maľbu, ktorá vítala pasažierov a zobrazuje sprievod v Rige. Je zaujímavá tým, že sú na nej objekty, ktoré v čase zrodu ešte neexistovali – veža zničeného kostola sv. Petra bola dokončená až o 20 rokov neskôr a rovnako aj Akadémia vied až začiatkom 60. rokov. Podľa legendy pôvodne sprievod viedol sám generalissimo Stalin, no po jeho smrti a následnej destalinizácii bol obraz rýchlo premaľovaný a namiesto rapavého diktátora velí sprievodu žena v kroji. To že na jej mieste stál pôvodne Stalin prezrádza výška postavy, čižmy namiesto ženských topánok a Stalinov klasický pozdrav zdvihnutou pravicou.
Jedno je ale isté, lietať z tohto letiska musela byť v tých rokoch radosť. Žiadne kontroly, dobrá gruzínska reštaurácia v ktorej si hrou na klavíri privyrábal svetoznámy pianista Raimonds Pauls, letiskový hotel a terminál pri ktorom priamo parkovali mocné Tupolevy a Iljušiny.
Po hodinovej prehliadke sa definitívne rozpršalo, pri čakaní na Bolt sme s Janisom ešte pokecali a vydali sa znovu na hotel. Tu sme s Matúšom celý večer strávili s Agi a Vivi, nech majú aj matky pokoj a čas na drink v blízkom bare UniCon.
PONDELOK
Orkán Kirsti a návrat domov
Celú noc a doobedie pršalo ako z krhly a do toho fúkal nepríjemný vietor. Nič sa nedalo robiť, checkout sme mali o dvanástej a pobyt na hoteli sme využili do poslednej chvíle. Rýchlo sme naskákali do Boltov a zviezli sa cez rieku do shoppingu Olimpia. Už po ceste som si všimol veľa polámaných stromov a konárov. Po chvíli googlenia som zistil, že sa cez Pobaltie prehnal orkán Kirsti a nevediac sme prežili najsilnejšiu búrku za posledných 80 rokov. Za tieto dva dni napršalo toľko ako inokedy za mesiac a pol a vietor aj v Rige dosahoval v nárazoch takmer 100km/h. Našťastie nám táto kataklizma príliš pobyt neskomplikovala.
Nákupné centrum Olimpia sme nevybrali náhodou, nachádza sa tu totiž veľká detská herňa Adventica. Tu sme strávili dobré tri hodiny, dievčence sa riadne vyjašili a našlo sa tu zopár atrakcií aj pre dospelých. Ach, prečo Microsoft zabil Kinect? :(. Vo foodcourte sme vybavili obed a fakt by som nečakal, že v shoppingu zadelím skvelý stredoázijský laghman.
Niečo po tretej sme zdvihli kotvy a kým sme prišli boltami na letisko, po orkáne nebolo ani chýru, ani slychu a dokonca po dvoch dňoch aj slnko vykuklo. Všimli sme si čulý stavebný ruch v okolí letiska – začína výstavba nového terminálu s kapacitou 12 miliónov pasažierov ročne a priamym napojením na novú trať Rail Baltica. No nemal som pocit, žeby súčasný, viackrát rozširovaný a modernizovaný terminál nestíhal. Kufra som sa zbavil do dvoch minút a po piatich som bol aj za rýchlou kontrolou. Moje paničky som zobral do solídneho salónika (majú tu čapované pivo a nanuky!), kde je síce oficiálne vstup zdarma len pre deti do dvoch rokov, no na recepcii s Moni problém nemali.
Nanešťastie let meškal takmer hodinu, no pri tomto neobvyklom počasí sme boli radi, že sme nedopadli ako mnoho cestujúcich, ktorým Kirsti v nedeľu porušila odlety a divertovala prílety.
Po miestami mierne turbulentnom, no relatívne rýchlom lete v trvaní len niečo cez hodinu a pol, pristál náš Airbus v lotyšských farbách na vyprahnutom Schwechate. Fakt mi tie teploty atakujúce 30 stupňov o ôsmej večer nechýbali.
Na zastávke busu som sa rozlúčil s Matúšom, Aďou a Ľubom, ktorí pokračovali z kapacitných dôvodov Regiojetom a ja som nastúpil do preplneného Mazur busu. Niektorým sa dokonca ani neušlo miesto a museli si teda počkať 20 minút na ďalší spoj. Žiaľ, pomestili by sme sa všetci, keby sa na parkovisko netrepali celé rodiny s kuframi, stačilo by keby šiel po auto len jeden člen posádky a ostatných by vyzdvihol na termináli. A keď si do tejto tlačenky predstavíte spotené pazuchy po hodinách v lietadle… no fakt je lietanie v lete častokrát za trest. Autíčko zaparkované takmer pri dráhe som našiel bez ujmy, pred terminálom vyzdvihol štyri pasažierky a konečne sme sa mohli vydať na posledný úsek do Trnavy.
Vraví sa, že dovolenka s malými deťmi je v podstate to, že nekričíte na nich doma, ale na pekných miestach v zahraničí. A Pobaltie veľmi pekné miesto definitívne je. Osobne nie som extra fanúšik letného čľapkania pri mori, lebo buď je neznesiteľné horko, alebo je pri mori veľa ľudí, prípadne pláž ma iný problém. No po dlhom čase som nemohol povedať krivého slova (piesok taktne zamlčím). Vonku príjemných 25-26 stupňov, voda o pár stupňov chladnejšia, vánok, životný priestor, dlhé dni…presne počasie podľa môjho gusta. Mnoho ľudí má voči letnej dovolenke na severe predsudky, boja sa zimy a studenej vody, no keď si predstavím, že by som sa mal variť v strede prázdnin niekde v Egypte alebo nebodaj ako niektorí nešťastníci v čoraz populárnejšom Bahrajne, tak ďakujem, neprosím. Áno, môže sa stať, že počasie nevyjde a dokonca nevedomky zažijete búrku storočia, no pri troche plánovania sa tu dá zabaviť aj v nepriaznivých poveternostných podmienkach. Za mňa palec hore a keď príde airBaltic s dobrými cenami leteniek napr. do Liepaje alebo litovskej Palangy, tak sa znovu rád vyčvachtám v rodinnom kruhu vo vodách Baltiku. A keď nie, tak z Bratislavy do Kaunasu to lieta a odtiaľ to k pobrežiu až tak ďaleko nie je 🙂
0 komentárov k “Riga a rodinná kúpačka pri Baltiku /FOTOBLOG/”Pridajte vlastný →