Sakrakopec - po stopách tragédie letu LZ101 /FOTOBLOG/

K lietaniu sa neviažu len „problémy prvého sveta“ spojené s čakaním na letiskách, premeriavaním batožiny a tesnými rozostupmi medzi sedačkami. Žiaľ, z času na čas sa odohrajú aj naozajstné tragédie, kedy do cieľa lietadlo už nedoletí. Najtragickejšia letecká katastrofa sa na našom území odohrala podvečer 24. novembra 1966.

Išlo o pravidelný let LZ101 bulharsko-sovietskej spoločnosti TABSO zo Sofie do Berlína. Na trase bolo plánované medzipristátie v Budapešti a Prahe. Lietadlo IL-18B však pre nepriaznivé počasie pristálo už v Bratislave. Cestujúci sa v hlavnom meste vtedajšej SSR ocitli už napoludnie a strávili na letisku neďaleko Ivanky pri Dunaji celé poobedie, kým sa počasie neumúdrilo.

Okolo pol piatej večer, bulharský stroj v plnej rýchlosti narazil do svahu Malých Karpát, na mieste zvanom zvláštnym menom – Sakrakopec. Nehodu, ktorá sa stala len dve minúty po vzlete z dráhy 31, neprežilo všetkých 82 pasažierov a členov posádky.

Príčiny havárie sú doteraz zahalené tajomstvom. Lietadlo bolo „fungl“ nové a bulharská posádka veľmi skúsená. Bulhari obvinili československú letovú kontrolu zo zanedbania povinností a na oplátku naša strana poukázala na slabú jazykovú vybavenosť posádky. Do toho sa ešte pridal spor o odškodné a v Bulharsku aj konšpiračná teória o atentáte. Aby toho nebolo málo, bulharský sudca Najvyššieho súdu Nedju Gančev, ktorý nehodu vyšetroval, spáchal v závere vyšetrovania samovraždu. Krátko predtým svojím priateľom povedal slová: „Nemôžem urobiť to, na čom trvajú, aby som urobil.“

Viac o nehode v tomto výbornom článku na idnes.cz

Akákoľvek bola príčina tragédie, 82 stratených životov tu dnes pripomína 82 vysadených briez a malé pietne miesto pár minút od Bieleho kríža, populárneho cieľa obyvateľov hlavného mesta. V mrazivé nedeľné ráno, dva dni pred 54. výročím havárie sme sa sem vydali v trojici aj my s Vladom a Romanom.

Návrat do minulosti už na trnavskej stanici

Niečo pred ôsmou ráno sme započali pohodovú prechádzku z parkoviska na konci ulice Potočná v Rači. K Bielemu krížu odtiaľto vedie luxusná asfaltka, no ak chcete mať lepší pocit z prírody, turistický chodník označený modrou značkou vedie tesne popri ceste.

O tomto čase tu bolo len zopár ranných vtáčat-turistov a srniek. Po hodine sme zdolali Biely kríž, kde chaty a stravovacie zariadenia ešte zívali prázdnotou.

Viac to žilo na zvieracej farme, ktorá sa tiahla popri zelenej značke smerujúcej nižšie k nášmu cieľu, vzdialeného asi kilometer a pol nižšie v lese.

K miestu havárie nás naviedli smerové tabule, ktoré tu boli osadené pred desiatimi rokmi, kedy sa spolku Istropolitan podarilo tomuto miestu prinavrátiť dôležitosť a pietu. Dovtedy o presnom mieste tragédie na Sakrakopci vedel málokto a havária pomaly upadala do zabudnutia.

Dnes sa tu nachádza pôvodný drevený pravoslávny kríž, kovový kríž s úlomkami z lietadla a tabuľa s menným zoznamom obetí.

Po prípitku (ako Roman dobre poznamenal, nabudúce treba doniesť bulharskú Plisku) a spomienke na obete sme sa vybrali obzrieť neďaleký meteorologický radar. Cestou dolu z Bieleho kríža sme už míňali v protismere desiatky turistov. O pol dvanástej som už sedel v (našťastie) zmeškanom osobnom vlaku smerom do Trnavy. Skoré ranné vstávanie malo svoj význam a ak hľadáte inšpiráciu na prechádzku v tieto krátke studené dni, Sakrakopec a jeho pohnutá minulosť si určite zaslúžia vašu návštevu.