K lietaniu sa neviažu len „problémy prvého sveta“ spojené s čakaním na letiskách, premeriavaním batožiny a tesnými rozostupmi medzi sedačkami. Žiaľ, z času na čas sa odohrajú aj naozajstné tragédie, kedy do cieľa lietadlo už nedoletí. Najtragickejšia letecká katastrofa sa na našom území odohrala podvečer 24. novembra 1966.
Nešťastný Iľjušin (zdroj idnes.cz)
Išlo o pravidelný let LZ101 bulharsko-sovietskej spoločnosti TABSO zo Sofie do Berlína. Na trase bolo plánované medzipristátie v Budapešti a Prahe. Lietadlo IL-18B však pre nepriaznivé počasie pristálo už v Bratislave. Cestujúci sa v hlavnom meste vtedajšej SSR ocitli už napoludnie a strávili na letisku neďaleko Ivanky pri Dunaji celé poobedie, kým sa počasie neumúdrilo.
Okolo pol piatej večer, bulharský stroj v plnej rýchlosti narazil do svahu Malých Karpát, na mieste zvanom zvláštnym menom – Sakrakopec. Nehodu, ktorá sa stala len dve minúty po vzlete z dráhy 31, neprežilo všetkých 82 pasažierov a členov posádky.
Príčiny havárie sú doteraz zahalené tajomstvom. Lietadlo bolo „fungl“ nové a bulharská posádka veľmi skúsená. Bulhari obvinili československú letovú kontrolu zo zanedbania povinností a na oplátku naša strana poukázala na slabú jazykovú vybavenosť posádky. Do toho sa ešte pridal spor o odškodné a v Bulharsku aj konšpiračná teória o atentáte. Aby toho nebolo málo, bulharský sudca Najvyššieho súdu Nedju Gančev, ktorý nehodu vyšetroval, spáchal v závere vyšetrovania samovraždu. Krátko predtým svojím priateľom povedal slová: „Nemôžem urobiť to, na čom trvajú, aby som urobil.“
Viac o nehode v tomto výbornom článku na idnes.cz
Akákoľvek bola príčina tragédie, 82 stratených životov tu dnes pripomína 82 vysadených briez a malé pietne miesto pár minút od Bieleho kríža, populárneho cieľa obyvateľov hlavného mesta. V mrazivé nedeľné ráno, dva dni pred 54. výročím havárie sme sa sem vydali v trojici aj my s Vladom a Romanom.
Niečo pred ôsmou ráno sme započali pohodovú prechádzku z parkoviska na konci ulice Potočná v Rači. K Bielemu krížu odtiaľto vedie luxusná asfaltka, no ak chcete mať lepší pocit z prírody, turistický chodník označený modrou značkou vedie tesne popri ceste.
O tomto čase tu bolo len zopár ranných vtáčat-turistov a srniek. Po hodine sme zdolali Biely kríž, kde chaty a stravovacie zariadenia ešte zívali prázdnotou.
Viac to žilo na zvieracej farme, ktorá sa tiahla popri zelenej značke smerujúcej nižšie k nášmu cieľu, vzdialeného asi kilometer a pol nižšie v lese.
K miestu havárie nás naviedli smerové tabule, ktoré tu boli osadené pred desiatimi rokmi, kedy sa spolku Istropolitan podarilo tomuto miestu prinavrátiť dôležitosť a pietu. Dovtedy o presnom mieste tragédie na Sakrakopci vedel málokto a havária pomaly upadala do zabudnutia.
Dnes sa tu nachádza pôvodný drevený pravoslávny kríž, kovový kríž s úlomkami z lietadla a tabuľa s menným zoznamom obetí.
Po prípitku (ako Roman dobre poznamenal, nabudúce treba doniesť bulharskú Plisku) a spomienke na obete sme sa vybrali obzrieť neďaleký meteorologický radar. Cestou dolu z Bieleho kríža sme už míňali v protismere desiatky turistov. O pol dvanástej som už sedel v (našťastie) zmeškanom osobnom vlaku smerom do Trnavy. Skoré ranné vstávanie malo svoj význam a ak hľadáte inšpiráciu na prechádzku v tieto krátke studené dni, Sakrakopec a jeho pohnutá minulosť si určite zaslúžia vašu návštevu.
Zopár dobových fotografií z miesta nehody (zdroj TASR)
82 životov, tragédia.