Po marcovom úspešnom výjazde s fialovým vysávačom cez Srbsko, Bulharsko a Rumunsko som mal v pláne zdolať aj dva najznámejšie rumunské priesmyky – Transfăgărășan a Transalpinu. Pôvodne to mala byť odmena za prejdenú STK alebo posledný výlet s prepadnutou technickou kontrolou. U 26 ročnej kórejskej krabice je to vždy lotéria. Nakoniec z časových, rýchlostných a najmä posádkových dôvodov (do Tica na trasy dlhšie ako 500 metrov patrí fakt len vodič a spolujazdec) sme sa rozhodli prevetrať o pár tried vyšší a dve desaťročia mladší japonský kombík.
Spoiler: Tico týžden po výlete úspešne absolvovalo STK a EK. Ako sa vraví … s odretými ušami.
ŠTVRTOK
Staré dobré Tico som okolo šiestej zaparkoval na tradičnom mieste pri vrakuňskom Lidli. S Vladom sme urobili nákup proviantu á la tínedžerky v piatok večer pred diskotékou – namixované fejkové aperoly a veľké balenie croissantov . Ale ako skúsení muži dávno po 30-ke vieme, že hydratovať sa naozaj musí a doplnili sme aj pakel minerálok. Po tomto náročnom nákupe sme objavili príjemnú piváreň skrytú medzi rodinnými domami, kde sa našťastie miestne sídliskové indivíduá už nevyskytovali. V Lidli stačili.
Po jednom šoférskom pive sme sa stretli s hlavným kormantistom Lukášom, nahádzali veci do mazdičky, pozapájali všetky gadgety a vyrazili smerom do Maďarska. Cesta touto krajinou je zvyčajne nudným a nutným zlom, no v tento večer nám počasie pripravilo poriadnu dávku zábavy. Dážď začal kropiť niekde pred Budapešťou a búrkový front sa s nami ťahal až po rumunské hranice, kde sme ho konečne predbehli.
Na hranici sme sa dlho nezdržali, colník jedným okom pozrel na občianske a zavelil FULL GAS! O jednej ráno miestneho času sme konečne dorazili na prvé ubytovanie na kraji Pecice, mestečka neďaleko Aradu. Riadna blýskavica pokračovala ešte zopár hodín.
PIATOK
Ráno sme sa dlho nezdržali a mierne rozbití sa znovu vrátili na diaľnicu. Raňajky sme mali v pláne vybaviť na niektorej z diaľničných púmp, no bolo nám dopriate na asi tak piatej čerpačke, 200 kilometrov od začiatku cesty. Na prvej solídnej priamo v Pecici prebiehala uzávierka a pred dverami čakalo na zaplatenie asi tucet zákazníkov. Z ďalších diaľničných čerpačiek sa vykľuli buď len unimobunky alebo jednoducho boli v tom čase vo výstavbe. Vďakabohu nás zachránili croissanty z Lidlu, ktoré boli tak zakonzervované alkoholom, že by sme možno aj nafúkali.
Okrem cca 15 km úseku medzi Fagetom a Cosevitou nás luxusná diaľnica dopravila až za regionálne centrum Sibiu. Po polhodine hlavným ťahom sme odbočili do dedinky Cârțișoara, ktorá je takým neoficiálnym začiatkom cesty 7C smerujúcej na legendárny priesmyk Transfăgărășan. Pomaly sme začali naberať nadmorskú výšku a cesta sa krútiť ako špageta. Vedel som, že táto lokalita je preslávená prítomnosťou medveďov pri ceste, no prvé stretnutie ma zaskočilo. Tieto šelmy som doteraz videl maximálne znudené za plotom v zoo a teraz znudene ležali kúsok od auta. Vidieť, že sú na turistov zvyknuté a pozornosť im nevadí. No vystúpiť by som sa neodvážil.
Prvé naozaj pekné výhľady sa objavili za spodnou stanicou lanovky, kúsok od pamätníka Poarta Întâlnirii. Lanovka s dĺžkou 3700 metrov spája jazero Balea s rovnomenným vodopádom.
Tie ikonické pohľady z Top Gearu sa naskytli o trochu ďalej, pod poslednou sériou serpentín smerujúcich do nadmorskej výšky 2042 metrov nad morom. Ak my sa u nás sťažujeme na ťažký terén pri stavbe ciest, tak potom neviem akú zložitú a náročnú úlohu mali stavitelia v 70. rokoch. Keď rumunský diktátor Ceaucescu v auguste 1968 zistil, že byť kamošom so ZSSR nie je najlepší nápad, rozhodol sa vybudovať túto 151km dlhú strategickú cestu spájajúcu juh a sever krajiny. Niežeby podobné cesty už predtým neexistovali, no tie by v prípade „demilitarizácie a denacifikácie“ mohli byť ľahko zablokované bratskou armádou. Výstavba si vyžiadala mnoho životov a aj keď bola oficiálne otvorená v roku 1974, dokončovacie práce trvali až do 80. rokov.
Na vrchole sa počasie mierne pokazilo a rýchlo sme zaparkovali medzi tuctom poršátiek na platenom parkovisku. Síce sa dá parkovať auto aj zdarma popri ceste, no riskovať nejaký škrabanec medzi stánkami s rôznou vetešou by nebol dobrý nápad. Kým pršalo, zohriali sme sa polievkou v jednej z viacerých chát v okolí jazera Balea (DM). Krátku túru na sedlo Șaua Caprei položené o 300 metrov vyššie sme museli skrečovať. Škoda, mal by byť odtiaľ veľmi pekný výhľad na jazero Balea a cestu z jednej strany a Lac Capra z opačnej.
Našťastie sa na pár minút počasie umúdrilo a Vlado mohol vytiahnuť dron a polietať si nad touto spektakulárnou krajinou.
Nakoniec sa rozpršalo tak, že sme to museli definitívne zabaliť a najdlhším tunelom v krajine sme sa presunuli na južné svahy Transfăgărășanu, popretkávané mnohými bystrinami a vodopádmi. V hmle a mrholení pôsobili naozaj mysticky (aj keď samozrejme slnečné počasie by sme tiež prijali).
Plní dojmov sme upratali zážitky na káve v zaujímavej reštaurácii v korunách stromov. Tento koncept stravovania/ubytovania tu vyzerá byť populárny, po ceste sme zazreli viacero podobných zariadení.
Stretnutia s medveďmi pokračovali aj na juhu, kde sme stretli veselú rodinku, ktorej členovia nemali problém prísť pozdraviť priamo k okienku.
Popri brehu umelého jazera Vidraru, vybudovaného v 60. rokoch, sme sa presunuli na južný koniec tejto vodnej plochy.
Tu cesta 7C prechádza korunou 167 metrov vysokej priehrady, ktorá slúži ako vodná elektráreň s výkonom 220 MW. V dobe spustenia do prevádzky bola deviatou najvyššou na svete. Medzitým sa pochopiteľne prepadla v rebríčku o desiatky pozícií nižšie, no hlavu dokáže stále zatočiť poriadne. Nad touto najväčšou elektrárňou (z trinástich na 11 nádržiach) na rieke Argeș sa týči krásne metalická socha Prométea, ako vystrihnutá z filmu Metropolis. Žiaľ, kvôli prítomnosti medveďov v okolí bol vstup k nej zakázaný. Ani ten dron sme nemohli vypustiť, milý policajt sa zrazu zjavil zo zrkadlových dverí a zarazil nám túto zábavku na kritickej infraštruktúre. Prešli sme sa aspoň po hrádzi a ďalej vedľajším tunelom na druhú stranu. Po ceste naspäť sme ešte kúpili zvlhnuté praclíky a pobrali sa kade ľahšie.
Niekde v okolí zrúcaniny ozajstného Draculovho hradu Poenari sme sa rozlúčili s poslednými medveďmi, ktoré ochotne zapózovali.
V mestečku Curtea de Argeș sme oficiálne opustili cestu 7C a Transfăgărășan.
Onedlho sme zaparkovali na kraji Râmnicu Vâlcea, hlavného mesta župy Vâlcea. Keď som tu bookoval ubytko, myslel som si, že to je nejaká Sereď, no vykľulo sa z toho stotisícové mesto. Človek sa učí každým dňom. V príjemnom penzióne nás potešili dvomi izbami (sa nečudujem, že chrápanie je legitímnym dôvodom na rozvod) a po krátkom oddychu nás bolt odviezol do centra. Za odmenu sme sa v reštaurácii Sarea-n bucate dobre dožrali mäsových dobrôt. Škoda len toho rumunského piva. Za celý čas buď čapovali len nejaké generické Tuborgy a keď už bolo rumunské, tak len vo fľaške.
Kalórie sme spálili prechádzkou nočným centrom, ktoré veľmi neohúrilo a večer zavŕšili pivom v bare v centrálnom mestskom parku.
Samozrejme nechýbala ani návšteva miestnej železničnej stanice.
Po návrate na penzión sme začuli neďaleko hrať hudbu v jednej z mnohých eventových sál, ktorých je po krajine neúrekom. S Vladom sme sa pokúsili „crashnúť“ túto akciu, no keď sme pozreli na svoje ošatenie, radšej sme sa stiahli do bezpečnej vzdialenosti. Do budúcna už vieme, že si treba na takéto výlety brať pre istotu aj košeľu a biele tenisky, ktoré sú z nejakého dôvodu veľmi populárne medzi baviacou sa omladinou.
SOBOTA
Ráno sme dali šancu raňajkám na penzióne za extra príplatok, no mohli sme radšej dať mekáč po ceste :). Po ceste sa počasie tvárilo pozitívne, no po pár minútach nás vrátila do reality nepekná búračka na vlhkej ceste. Rannú kávu sme absolvovali spolu s partiou majiteľov jaguárov v štýlovo zafajčenej kaviarni v dedinke Novaci. Kým my sme popíjali tekutý kofeín, oni len stále odbiehali niečo kontrolovať pod kapoty svojich britských tátošov. Asi hľadali posledné stopy impéria, ktoré odišlo s kráľovnou Alžbetou II. len dva dni dozadu.
U Azerbajdžancov na SOCARe sme doplnili palivo (ak by som vedel, čo sa stane o tri dni…) a zbehol som obzrieť historický pamätník tzv. „kráľovskej cesty“ ako sa DN67C Transalpina prezýva. No okrem nového parčíku s pár kamennými lavičkami som našiel len mramorovými doskami obitý starý monument bez žiadneho textu.
Pravdepodobne je stále „work in progress“ ako cesta samotná, ktorá bola vybudovaná na príkaz kráľa Karola II. (nie je to otec Karola III. a ani dedko Karola IV. :)) v 30. rokoch minulého storočia. Po II. svetovej vojne sa na cestu akoby zabudlo a až do roku 2008 sa o ňu štát poriadne nestaral. Samozrejme, museli sa nájsť až odvážni politici, ktorí prešustrovali pár stoviek miliónov eur, ktoré mohli byť využité na oveľa dôležitejšie cestné projekty v krajine. No my ako hlúpa západná turista im a rumunským daňovým poplatníkom ďakujeme, keďže nám ten pekný asfalt na najvyššie položenej ceste v krajine úplne stačí k šťastiu.
Žiaľ ten luxusný povrch sme si veľmi neužili. Po dotankovaní sme so stúpajúcou nadmorskou výškou vstúpili do pásma nízkej oblačnosti a pomalej poľskej dodávky. Slimačím tempom sme prešli cez kolotočárske lyžiarske stredisko Rânca, ktoré mi trošku pripomenulo štýlom gruzínske Gudauri ležiace na podobne zaujímavej ceste. Jednoducho keď vidím tucty štvorkoliek pripravených na požičanie a poničenie panenskej prírody, tak aj mi ľúto príde, že cestu dali dokopy.
V hustej hmle sme si fakt „užili“ tesné serpentíny a prejazd priesmykom Urdele vo výške 2145 metrov nad morom. Ale ako sa vraví, počasie na horách býva nevyspytateľné a o pár stoviek metrov ďalej sme klesli pod oblaky a ukázala sa nám v plnej kráse veľmi fotogenická cesta so žltými pruhmi.
Samozrejme, nemohol chýbať ani čínsky lietajúci špión.
Nasledujúcou zastávkou sa stala vyhliadka so „slumom“ bufetov a predajcov suvenírov pod kopcom Cărbunele.
Aj tu sa dron realizoval
Krásnou horskou krajinou sme sa presunuli päť kilometrov na sever, kde sa nachádza populárny salaš Stâna Ștefanu.
Samozrejme aj ten pôsobí oblepený reklamnými plachtami viac cirkusantsky ako autenticky. No jeho poloha ho vopred predurčila na úspech a hemžilo sa to tu hladnými okoloidúcimi.
Cesta obkolesená ihličnanmi sa nádherne kľukatí a aj ovečky si prišli na svoje.
Tu sme sa rozhodli, že dnes už nemá zmysel ťahať do Turdy na soľnú jaskyňu a opustili sme Transalpinu smerom na Petrosani. Kvalita asfaltu cesty 7A citeľne poklesla, no ospravedlnili to príjemné scenérie úzkych roklín cez ktoré tento ťah viedol.
Z Petrosani to už bolo kúsok do Hunedoary, pred ktorou nás privítali veľmi divoké cigánske baraky. Na niektorých miestach by kľudne mohli natáčať tibetské kulisy.
Mestečko Hunedoara je známe rozľahlým Korvínovým hradom. Zaparkovali sme ako neskúsení turisti hneď na platenom parkovisku pod obrovským silom, ktoré mňa zaujalo skoro tak isto ako mnohokrát prestavaný obrovský hrad opradený legendami. Samozrejme, že ani tá o Drakulovi nesmie chýbať.
Po dlhej ceste sa nikomu z nás nežiadala návšteva interiéru tohto goticko-renesančného veľdiela, ktoré pôsobí až rozprávkovo. Nie je to náhoda, posledná rekonštrukcia po dlhom období úpadku hradu bola silne ovplyvnená tzv. melancholickými predstavami vtedajších architektov o tom ako mohol pôsobivý gotický hrad vyzerať.
Obzreli sme hrad aj z menej impresívnej strany od luxusného hotela Werk, kde sa práve konala svadba a pózovali načančané družičky. Okrem nich sme tu objavili aj mnoho voľných parkovacích miest zdarma, hneď vedľa druhého vstupu do areálu, takže sme mohli ušetriť zopár lei.
V ľudoprázdnom centre Hunedoary som úspešne vytiahol rumunskú menu bez poplatku v bankomate CEC. Tu sa zjavilo aj obskúrne čínske elektroauto, do ktorého pravdepodobne investoval európske peniaze miestny mestský úrad.
V aute sme po celú dobu mali viacero nabíjačiek aj powerbánk, no na poslednú dronovačku zostalo len pár minút v batérii.
Po veľmi dobrom neskorom obede/skorej večeri v príjemne zašitom podniku, ktorý zázrakom nebol obsadený svadobčanmi, sme sa vydali do posledného cieľa dňa – prihraničnej metropole Arad.
V penzióne Panorama (bez panorámy) na kraji mesta nás už netrpezlivo vyčkávala milá pani a onedlho sme Boltom odfrčali do centra mesta. Roky dozadu mi toto mesto prezentoval známy ako s prepáčením „cigánsku dieru v tieni Temešváru“, no tento predsudok sa vyparil v okamihu ako nás taxík vyhodil pred nádhernou budovou aradskej radnice.
Staré dobré československé T4-ky sa nedajú neodfotiť.
Od radnice sme sa presunuli po preplnenom Bulvári revolúcie k nemenej impozantnej neoklasicistickej budove divadla pomenovanom po rodákovi Ioanovi Slavicim. Okolo kostola sv. Antona Paduánskeho sme sa vrátili kúsok naspäť a zasadli do posh pivárne, ktorej okolie bolo vysvietené tak ako keby Rumuni mali elektrinu zdarma 🙂
Po splnenej pivnej misii sme zablúdili do susedného parku Copiilor, kde sa práve konal jazzový festival. Niežeby som bol fanúšikom žánru, no pri splne nad riekou Mureš to malo niečo do seba. Netreba to ale preháňať a umelecký zážitok sme na koniec večera vyvážili dobrým konzumom v nonstop mekáči. Jing a jang.
NEDEĽA
O pol ôsmej sme chvíľu hľadali nejaké otvorené potraviny a po úspešnom nákupe proviantu a podarunkov sme sa vydali na diaľničný prechod do Maďarska. Mazda zastavila necelý kilometer pred hraničnými búdkami v kolóne. Sťahovanie národov. Našťastie sme sa nejak pretlačili úplne vpravo, kde otvorili rad pre nákladné vozidlá aj pre osobáky a po polhodine čakania sme znovu počuli od starého známeho policajta – FULL GAS!
Na prvej MOL-ke sme vybavili raňajky a po troch hodinách sme boli znovu na Slovensku. Tie diaľnice fakt dokážu skrátiť cestu tak, že do Rumunska je to z Bratislavy bližšie ako do Tatier. A ani tých necelých dvetisíc kilometrov za ledva tri dni nejak nebolelo.
Pravdupovediac, v minulosti som Rumunsko navštívil viackrát , no nejak extra ma táto krajina za srdce nechytila. Teraz viem už prečo – jednoducho táto krajina je niečo ako Slovensko – zbytočne som sa trepal do miest, keď to najlepšie sa skrýva v prírode a na vidieku. Ale takému Aradu dám rád šancu znovu aj na dlhšie… predsa je to bližšie ako Košice 🙂
Parádny fotočlánok. Kedy si bol na Transfagarasane? Pýtam sa kvôli tomu počasiu. Ja som tam bol v septembri a z oboch strán paráda – jasno https://www.vialands.sk/najkrajsia-cesta-na-svete-je-transfagarasan-v-rumunsku/21
diky 🙂 boli sme tam 2022 v prvej polovici septembra. No urcite by som sa rad vrartil, pocasie nebolo najhorsie no mohlo byt aj lepsie. Ale tak pri tej nadmorskej vyske to clovek neovplyvni.