Kyjev na otočku

Pár týždňov dozadu sa objavila rýchla akcia na letenky s Ryanair. Kyjev z Bratislavy na otočku za 10 euro. Prečo nie, tento rok som tam bol pomaly každý mesiac a patrilo by sa otestovať nový Kyiv Boryspil Express (ktorý sa na druhý deň po spustení pokazil). Po pár klikoch som bol o dvacku chudobnejší, no bohatší o letenky s odletom 5 dní po návrate z Dubaja (ako inak cez Kyjev) a pár dní pred víkendom v Gdaňsku. Psychiatria, no čo sa dá robiť, keď manželka dostane chuť na boršč.

V prvú decembrovú nedeľu poobede sme sa po dvoch dňoch doma konečne objavili na čerstvom vzduchu. Odlet bol naplánovaný až na pol siedmu, tak sme ešte stihli kúpiť návlečky v trnavskom JYSK-u a v bratislavskom Lidli vybavili klasický týždňový nákup. Kufor auta tieto dni ľahko nahradil chladničku. Pred piatou sme zaparkovali pri Kozmose a s decentným poklusom naskočili na 61-ku. Je chvályhodné, že vo vozidle sú k dispozícii funkčné USB porty, no pri zápachu časti osadenstva smerujúceho do nocľahární na periférii sa ťažko aj káblu nabíja.

Na letisko sme dorazili s poctivým 90 minútovým náskokom. Kontrolu sme vybavili za pár minút, Monička mi dala požehnanie a vybral som sa sólo do salóniku. Tu sa obšmietal len mladý ukrajinský pár, no po obsluhe ani slychu . Po 2 minútach čakania pri pultíku som si nalial Ararat (10-ročný, veľké plus pre lounge), spravil espresso a načapoval sódu. Keď sa ani po 15 minútach nikto neukázal, s croissantom v ústach som skontroloval pre istotu aj služobnú miestnosť, či sa nebodaj niečo neprihodilo. Neprihodilo. Po 20 minútach cateringu som opustil lounge. Najedený, napitý a neoskenovaný som si všimol trkotať známe tváre zo salóniku na kávičke. Pekná samoobsluha. (Ak by si tento odsek náhodou niekto zodpovedný čítal, tak The events depicted in this trip report are fictitious. Any similarity to any person living or dead is merely coincidental.)

Polhodinu pred odletom sme už tradične podupkávali v prehriatom chlieviku čakajúc na nástup. Našťastie sme do lietadla nastúpili bez asistencie busu a do Kyjeva sme odleteli skoro načas, nebyť odmrazovacej procedúry. Dĺžka letu do hlavného mesta Ukrajiny je tak akurát, najmä ak sedíte v exitoch. Vytiahol som kindle, prečítal pár desiatok strán detektívky a už sme klesali na dráhu v Boryspole. Tu nás privítalo sympatických -13 stupňov a čerstvá snehová nádielka. Rýchlo sme prebehli do terminálu a zaraz sme už mali ukrajinskú pečiatku v pase.

Toľko radosti pri novej železničnej zastávke

V príletovej hale som kúpil lístky na vlak, paypass terminály sa tu veľmi nepretrhnú, všetci pasažieri stáli v rade na kasu. Ľahší o 160 hrivien (80 UAH/osoba) sme vyšli von a prešli prístreškom k novému nástupišťu. Tu sa dajú tiež zakúpiť lístky. Malý poľský „railbus“ v bielomodrožltej kombinácii nás už očakával . Úprimne, čakal som niečo väčšie ako jednu mašinu pre 120 ľudí, no je nová, čistá, pekná a Kyjev týmto pádom predbehol metropoly ako Praha alebo Budapešť. V týchto mestách je koľajové spojenie s letiskom hudbou budúcnosti, aj keď možno Orbánovi pomôže Chuck Norris. Pri nástupe si treba dávať pozor, medzera medzi platformou a vlakom je nebezpečne široká. Vo vnútri je to medzi sedačkami tesnejšie, až intímnejšie, ale tú polhodinu na hlavnú stanicu v centre sa to dá zvládnuť.

Bezkontaktne to ide najrýchlejšie

Polárny expres

Mind the gap

My sme sa temnou nočnou krajinou nepreviezli až na konečnú, ale vystúpili po 20 minutách na stanici Darnyca, najväčšej na Ukrajine. Toto obrovské nádražie po desiatej večer zívalo prázdnotou a síce je to depo ukrajinských „rýchlovlakov“ Hyundai, obšmietalo sa tu len pár ľudí. Uber nás o pár minút vyzdvihol a o pol jedenástej sme už smerovali výťahom na 22. poschodie hotela Tourist. Dlho sme sa nezdržali a ďalším Uberom odfrčali zasneženými ulicami do centra. Na Dodge Caliber nás viezol sympatický Dominikánec Silvio, ktorý tu žije už niekoľko rokov. Stihol sa oženiť a znovu si nájsť frajerku, zarába si forexom a nemá rád Arabov v latino kluboch. Zaujímavý osud.

Biznis búdka v Turiste

V nonstop reštaurácii Mafia na Kreščatyku sme sa stretli so známymi z Galanty, ktorí tento víkend takisto zavítali do Kyjeva. Po 4 dňoch pánskej jazdy už bol na niektorých členoch z dvojice bezútešný pohľad. Vydržali a statočne sme spráskali polnočné suši a pizzu prekrývanú koňakom s pivom. Na riadne vymrznutom Majdane sme sa okolo druhej hodiny rannej rozlúčili a v priestoroch miestnosti s bankomatom v teple vyčkali na odvoz. Ten sa mi podarilo privolať až na druhý krát, prvý vodič niekoľko minút len tak stál asi 300 metrov opodiaľ. Musel som ho zrušiť, lebo nereagoval ani na správy. Ako som neskôr zistil, Uber po žiadosti automaticky vracia poplatok za zrušenie.

Reunion s Galantou v Mafii. Symbolické.

Ráno nás už tradične zobudili hrkotajúce súpravy metra a zle zastreté závesy. Vonku to napriek predpovedi počasia nevyzeralo najlepšie. Po sprche sme zbalili tých pár vecí čo sme mali a zišli dolu  na checkout. Pôvodne som chcel využiť hotelovú úschovňu, ale pri hmotnosti malého ruksaku to nemalo veľký zmysel a len by nás to zbytočne viazalo pri odchode na letisko. Po raňajkovom boršči a kyjevskej kotletke v Puzatej Chate sme sa zocelení cez celé mesto previezli až na stanicu Dorohožyči.

Zimná edícia

Tu sa rozprestiera veľký lesopark s tragickou históriou – Babi Yar. V niekdajšej rokline na kraji Kyjeva sa voľakedy rozprestierali vojenské tábory a cintoríny. Navždy sa toto miesto zapísalo do histórie počas nemeckej okupácie Kyjeva – počas dvoch septembrových dní roku 1941 tu nacisti popravili vyše 33 000 Židov. V nasledujúcich mesiacoch tu zahynulo okolo stotisíc obyvateľov Kyjeva, nielen židovského pôvodu, ale aj komunistov, odbojárov, Rómov, či psychiatrických pacientov neďalekého ústavu. Zachránilo sa len 29 šťastlivcov. Ani koniec vojny nepriniesol tomuto miestu pokoj. Začiatkom 60. rokov sa pri zarovnávaní rokliny pretrhla priehrada plná bahna a zaliala široké okolie. V priebehu pár minút zahynulo (oficiálne) 146 ľudí. Počítali komunisti a dnes sa tento počet odhaduje až na desaťnásobok.

Smutné pamätníky v parku Babin Yar

Rómovia si tu tiež „užili“ Divoký Východ

Obrovský sovietsky monument nesmie chýbať

Tajomné sídlo ukrajinskej televízie

Kúsok zo skoro 400 metrovej televíznej veže

Dnes je to pekný park plný sánkujúcich sa detí a smutných pamätníkov, ktorým dominuje obrovská sovietska skulptúra (postavená za komunizmu, aby sa nepovedalo, venovaná padlým Sovietom a nie židovskej komunite). To všetko leží v tieni 385 metrov vysokej televíznej veže, ktorú možno aj vidieť, ak nie je všade naokolo hmla. V malej kaviarni na stanici metra sme sa zohriali pri výborných čajoch, síce otrasne naservírovaných, ale chuťovo skvelých.

Voľby sa blížia a s nimi aj táto ukrajinská cougar

Znovu sme sa cez celé mesto zviezli zelenou linkou na stanicu Lybidská. Ocean Plaza s kontrolami pri vstupe poslúžilo verejnému záujmu a aspoň môžem úprimne pochváliť čistotu toaliet, keď už nič iné.  Budova Štátnej technickej knižnice a legendárne UFO sú už obohnané plotom a pevne verím, že celý objekt zrekonštruujú tak, aby nezanikla výnimočná architektúra. Vraj sa tu plánuje múzeum vedy, som zvedavý.

Architektonická všehochuť

Po krátkej prechádzke zasneženými ulicami sme vystúpili až k rozľahlému cintorínu Bajkove. Na vyše 70 hektároch tejto národnej pamiatky sú pochované (nielen) významné osobnosti Ukrajiny. My sme sem prišli obzrieť skvost socialistickej moderny – mestské krematórium, ktoré sa na kraji cintorína vypína ako mimozemský objekt. Alebo nepodarená kópia opery zo Sydney. Zub času po vyše 40 rokoch zanechal viditeľné stopy, no budova je stále impozantná a dvojica obrovských brán je ako vystrihnutá z fantasy filmu. Neviem presne, kde sa odohráva proces kremácie, ale pár desiatok metrov opodiaľ sa zo zeme valili kúdole dymu. Dúfam, že to len uhlím zohrievali vodu na saunu, alebo niečo také. Návšteva cintorínu je sama o sebe zážitkom. Miestni preferujú fotografie na náhrobkoch a nechýbajú ani výjavy ako zosnulý pod palmou. Už len náhrobný kameň v tvare iPhonu chýbal.

Strážcovia podsvetia

Pastelová legenda

Dystopické krematórium

Brána do neznáma

Zakúrili

Vamos a la playa?

Po pár kilometroch nachodených na čerstvom vzduchu nám poriadne vyhladlo a boty začali na snehu vlhnúť. Pre veľký úspech som znovu až na druhýkrát odchytil Uber. Vodiči pravdepodobne ignorujú aktuálnu polohu čakajúceho zákazníka, orientujú sa len podľa adresy. Inšpirovaný úspešnou októbrovou návštevou som znovu zvolil zastrčenú gruzínsku reštauráciu Alaverdy, schovanú vo dvore kúsok od Poštovej ploščy. Podobne ako minule, aj tentokrát sme tu boli jediní zákazníci. To nič nemení na fakte, že objednané jedlo bolo výborné a chinkali sa mi ešte teraz grgajú. Červené víno musíme aj doma piť z hlinených nádob 🙂

Na domáce gruzínske víno ako stvorené

Vtáci II: Podil

Večerná stanica funikuláru – exteriér

Interiér s pani

Cez pekne vysvietenú stanicu funikuláru sme sa odviezli hore kopcom do centra. Tu nás privítali zlatisté kupoly kláštora sv. Michala a elegantne nasvietené budovy v okolí. Večerný zasnežený Kyjev má niečo do seba. Cestou dolu na Majdan nám šlo skoro o život. Kvapkajúce cencúľe nas ohrozovali zhora a dolu sa na chodníku tvorili zákerné zľadovatelé plochy. Jeden starší pán sa pred nami riadne vysypal, no našťastie sa zdvihol bez väčšej ujmy. Klzkých povrchov je v meste až podozrivo veľa. Po úspešnom zostupe sme si pripili v Opitej čerešni. Posledný drink som mal na pláne v Panorama clube v hoteli Dnipro, nanešťastie sa tam práve konala súkromná akcia.

Kláštor sv. Michala a Múr pamäti

Zamrznuté kurzy

Buďmo

Cez mrazivý Majdan sme zamierili na čaj do Puzatej Chaty, kde sme sa stretli Ondřejom a Kajou. Ondřeja sme spoznali na hosteli v juhokórejskom Soule pred tromi rokmi a naposledy som mu zakýval 2 roky dozadu na eskalátoroch na Malostranskej. Svet je malý a tento sympatický pár si rovnako naplánoval víkend na Ukrajine. V teple sme pokecali a pomaly sa odobrali na letisko. Prebehli sme ligotavým Kreščatykom a v Bille na Bessarabskom rínku nakúpili podarúnky, proviant a pre kamoša vykúpili Davidoffky. Večerná dopravná špička dosahovala vrchol a Google Maps ukazovali vyše hodinu jazdy upchatým centrom na letisko. Zo stanice Palác športu sme operatívne naskočili do preplneného metra a zviezli sa pár zastávok na ľavú stranu Dnepra. Pri stanici Slavutič nás už vyzdvihol Uber a o 20 minút sme boli na KBP.

UMY MA!

Mrazivý Majdan

Posledný krát v roku 2018

Spolucestujúci na pár hodín

Rýchlo sme vybavili proces kontrola, pasovka, duty free a ešte sme stihli pozdraviť tretiu skupinu známych, ktorí tu strávili predĺžený víkend. Na palube rovnakého Boeingu nás privítala totožná skupina slovenských letušiek, ktorá asi ťahala 24-ku:) Povinné odmrazovanie zapríčinilo 20 minútovú sekeru, ale i tak sme do Bratislavy prileteli načas. Trochu ma vyľakalo pristátie v hustej hmle. Zblblo mi GPS-ko, ktoré stále ukazovalo kilometer pred dráhou 800 metrov nadmorskej výšky. Čakal som go-around, no zrazu sa objavili svetlá a boli sme na zemi. Na ploche nás už čakal môj obľúbený autobus, odviezol nás 30 metrov a znovu bol Schengen zachránený. Ako správni travelhackeri sme na pasovke boli prví (všetci sa nahrnuli do ALL PASSPORTS okienka a nám zostali dve EU prepážky voľné). Policajt u mňa testoval novú čítačku na pasy spojenú s mobilom. Hral sa s tým pomaly minútu, vyzerá to na rýchlu technológiu našich ľudí.

Kórejské reunion na KBP

Colník ma s duty free taškou odchytil, no keď som mu povedal, že mám dva litre alkoholu na dve hlavy, len nakukol do igelity a poďakoval. Až doma som zistil, že jedna z fliaš nemala sedem deci, ale liter. S takýmto prístupom budem asi onedlho pašovať Afgáncov cez východnú hranicu. V termináli sme sa  rozlúčili s pražskými cestovateľmi, ktorí tu zakempovali na nasledujúce tri hodiny. Nás už vonku čakal vodič Taxify, zahasil cigaretu, hodil nás ku Kozmosu a o pár minút sme sa už viezli upršanou diaľnicou naspäť domov do Trnavy.

Jednodňových rýchlovýletov som už absolvoval viacero. Či už Berlín, Dublin, Londýn alebo  opakovane Bergamo za čias, keď ho Ryanair točil dvakrát denne. Musím uznať, že Kyjev vyhráva. Keby som tu bol prvýkrát, bolo by mi ľúto, že som nestihol vidieť všetko čo som chcel. Lenže tie hlavné atrakcie už mám dávno odfajknuté a môžem objavovať menej známe kúty tohto veľkomesta. Pritom sa tu dá parádne najesť a napiť, bez toho, aby som ohrozil rodinný rozpočet.

Hudobný podmaz nočných jázd 

Komentáre

0 comments on “Kyjev na otočkuPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.