Revolučné Arménsko a Náhorný Karabach

Geografia bola vždy mojím najobľúbenejším predmetom a už odmalička som sa hrabal v mapách a všakovakých atlasoch. Do toho sa mi začiatkom 90. rokov do pamäti vryli zo správ názvy tajomných regiónov bývalého Sovietskeho zväzu ako Podnestersko, Abcházsko alebo Náhorný Karabach. Vtedy sa síce zmietali v občianskej vojne, ale dnes o nich počuť len zriedkavo a skoro nikým neuznané si žijú vlastným životom. Vďaka smiešne lacným letenkám ukrajinských aeroliniek som po Podnestersku mohol konečne navštíviť aj ďalšiu „problémovú“ oblasť. Tentokrát kaukazské Arménsko a bývalý Náhorný Karabach, ktorý sa dnes oficiálne nazýva Republika Artsakh.

Po absolvovaní štandardnej procedúry v poradí vlak, bus č.61, kontrola, pasovka, oddych v „ohrádke“, sme sa s Vladom v aprílovú stredu vzniesli do oblakov na krídlach Wizzairu. Na kyjevské letisko Žuljany sme prileteli načas. Zi Uber (dokonca označený nálepkami, to by bratislavskí taxikári asi skolabovali) na veľmi pekný hostel pri železničnej stanici a vybrali sa do centra. Obligátne sme doplnili kalórie v obľúbenej sieti Puzata Hata, ktorej blízka pobočka praskala vo švíkoch. Na stanici sme chvalabohu nezhodili vozíčkara z eskalátoru, ale zázrakom sa nám ho podarilo na jeho prosbu zniesť do vestibulu. Kto pozná kyjevskú stanicu, tak vie, že tie pohyblivé schody chyby neodpúšťajú. Opäť sa mi potvrdilo, že nie je nič ťažšie ako byť hendikepovaný v krajinách, kde voľakedy vládol proletariát.

Sodoma gomora

Metro, rovnako ako stanica podvečer pretekalo ľuďmi, ale potešila úspešná skúška Google Pay a platba na turnikete s mobilom v ruke. Na Chreščatyku sme si pripili višňovým likérom z dizajnovej siete Opitá Višňa, ktorá ma oslovila už pri minuloročnej návšteve Ľvova. Pri peknom západe slnka sme sa prešli cez pulzujúci Majdan a okolo vládnych budov k Marinskému parku, kde sa to hemžilo rôznymi elektrickými jednokolkami, segwaymi a hoverboardami. Večernú prehliadku sme zakončili obligátne pri Matke vlasti, ktorá sa týči nad mestom a riekou Dneper. Začalo sa ochladzovať a Uber nás zaviezol sa zahriať do tradičného podniku, kam beriem všetkých pri návšteve mesta – Palata no. 6. Vodka v skúmavkách, dobrý snack a ohňová show nesklamala a úspešne sme zakončili prvý (pol)deň výletu.

Podvečerný Majdan

Matka Vlasť je tradičným cieľom

Firestarter

Kúsok z predstavenia

Vo štvrtok ráno sme zbalili veci, uložili ich u recepčnej a začali deň borščom v Puzatej Hate. Metrom sme prefrčali do Hidroparku, kde takto skoro ráno nikto nebol a len pár zdatných napínalo svaly v Kačalke, alebo odháňalo túlavé psy. Radšej sme sa presunuli na sídlisko Voskresenka. Tu na adrese Raiduzhna 11A býva pán Čajka. Pán Čajka je na invalidnom dôchodku a už 17 rokov premieňa vchod obyčajného paneláku na kyjevský Versailles. Je to riadny bizár, ale máločo zaujímavejšie som za poslednú dobu videl. S pánom Voloďom sme si aj pokecali a bol veľmi rád, že aj turisti zo Slovenska prišli obdivovať jeho mravenčiu prácu.

Pán Čajka nelení…

…schodisko sa zelení

S legendou sídliska

Po tejto umeleckej vložke nám aj vyhladlo a pri stanici Darnitsa sme zasadli do našej obľúbenej siete a dobre sa napráskali. Metrom sme sa vrátili do centra, kde sme zavítali do galérie moderného umenia Pinčuk, založenej rovnomenným oligarchom. Až takémuto modernému umeniu sme na chuť neprišli, ale je to zadarmo a WC-ka majú pekné 😀 (protip: kto chce hľadať ukrajinskú nevestu, tak tam je asi najväčšia koncentrácia pekných báb na meter štvorcový)

Oproti galérii stojí pekný Bessarabský rínok, kde ale sa už pomaly usádzajú vegan gluten free hipsteri. Tí pomaly vytláčajú bábušky a  predavačov z Kaukazu a strednej Ázie svojimi predraženými kyslými kávičkami. Znechutený som si aspoň od Uzbeka zo Samarkandu kúpil oriešky a vydali sme sa znovu na preplnený Chreščatyk.  V hoteli Dnipro sme sa zastavili v „skybare“, teda reštaurácii s pekným výhľadom na Archu priateľstva a kongresové centrum. Koňak Karpaty aj obsluha bola výborná, len v tých turistických topánkach a vetrovke sme tam trošku nepasovali.

Na jedno pred odletom

Okolo chrámu sv. Michala sme prešli asi k najkrajšiemu svätostánku sv. Ondreja. Ten síce zvnútra rekonštruujú a je verejnosti neprístupný, ale to nebráni vo výbere vstupného. Za 20 hrivien je aspoň pekný výhľad na okolie z kopčeku, na ktorom kostol stojí.

Najkrajší

O piatej sme sa zápchami konečne dostavili na ubytko, vybrali bagáž a absolvovali večeru v natrieskanej Puzatej Hate. Na stojáka sme strelili Tavriju a zavolali si Uber. Skybus po novom už stojí 100 hrivien na osobu a Uber vypočítal 300. Google Mapy sa začali červenať a cez hustú premávku sme sa pomaly predierali von z centra. Cesta sa uvoľnila až skoro v polovici, ale na letisku sme sa objavili včas. Už aby začali pripravovať železničné spojenie letiska s centrom Kyjeva. 

Na bráne D10 sa na moju veľkú radosť objavila 767-čka ukrajinských aeroliniek. Nadšenie trvalo len krátko, cez gejt sme sa dostali len dolu k autobusu, ktorý nás viezol dobrých 10 minút na odľahlé stojisko. Let prebehol v poriadku a po 2 a pol hodinách sme pristáli „nudnou“ 737-čkou na jerevanskom letisku. Imigračku tam majú zorganizovanú na jednotku, ale policajt ma trošku podusil a dokonca chcel vidieť aj palubný lístok z letu Bratislava-Kyjev. Asi sa báli Sorošových agentov, lebo len pár dní pred naším príchodom v krajine vypukli protivládne demonštrácie.

До побачення!

Za pár euro som rýchle vybavil miestnu SIM kartu, vytiahol ďengy z bankomatu a s Yandex taxíkom (starým mercedesom s koberčekom na sedačkách) sa odviezli nočným mestom do nášho hostelu, skrytého vo vnútrobloku v centre. Operatívne sme ešte navštívili neďaleký supermarket, otestovali arménske tekuté zlato Ararat a okolo druhej ráno instantne zaspali.

Piatkové ráno sme začali fajn raňajkami a začali prieskum hlavného mesta. Kúsok od hostela sa nachádza niekoľko objektov z obdobia socializmu, ktoré som si vopred vytipoval. Dom šachu veľmi nezaujal, ale metro stanica Yeritasardakan je naozaj veľmi zaujímavá. Celá východná časť vnútorného okruhu je jeden veľký park a príjemné miesto na oddych.Všade sa pohybovalo veľa policajtov, ale tí väčšinou len z diaľky dohliadali na situáciu v uliciach. Metrom sme perfrčali na Námestie republiky, kde síce okrem otravných babiek nikto nebol. Architektúra budov pripomína viac španielske lokality ako bývalé sovietske mesto. Cez už plnú pešiu zónu sme prešli k Námestiu slobody, kde sa nachádza opera a najmä sa tu týči ikonická Kaskáda. Tú už od roku 1971 prerušovane stavajú a dá sa povedať, že je to také srdce mesta. Na začiatku sa nachádza pekný park s moderným umením a rôzne diela sú vystavené či už priamo na jednotlivých „poschodiach“ Kaskády, alebo v jej útrobách. Na vrchol sa dá vybehnúť po stovkách schodov alebo jednoduchšie vďaka eskalátoru, ktorý takisto obklopuje moderné umenie. To je subjektívne oveľa vyššej kvality ako v kyjevskom Pinčuku.

V 80. rokoch sa betónu nebáli

Prázdne Námestie republiky, aj keď nie na dlho

Kaskáda

Mujer Fumando un Cigarrillo od Fernanda Botera

Najvyššia časť Kaskády je stále nedokončená, ale z úplného vrcholu je veľmi pekný výhľad na celé mesto a hlavne monumentálny Ararat na tureckej strane hranice. My sme v piatok to šťastie nemali, počasie nedoprialo. Mierne sklamaní sme sa s yandexom premiestnili k múzeu a pamätníku genocídy Arménov. Začalo popŕchať a nevľúdne počasie iba znásobilo ponurosť tohto miesta, kde si malý kaukazský národ pripomína vyvraždenie 1,5 milióna predkov Turkami. Po návšteve depresívneho múzea sa len uistíte v tom, že ľudia sú nepoučiteľní.

Miesto piety všetkých Arménov

Znovu som s openstreetmapami exceloval a dolu ostrým zrázom som nás zaviedol do kaňonu rieky Hrazdan, kde sa nachádza aj detská železnica. Tá asi funguje iba v lete a rozbitým Mercedesom sme sa odviezli opäť do centra. Ako v Kyjeve je populárna Puzata Hata, tak v Jerevane je v obľube sieť Karas. Tu sme otestovali rôzne dobroty arménskej kuchyne, najviac sa pozdávala kyslá jogurtová polievka spas.

Vláčik dojazdil

Po oddychu na izbe sme obkukli legendárne kino Rossia, ktoré susedí s katedrálou sv. Gregora, najväčším chrámom Arménskej cirkvi. Vo vnútri to žilo prípravami, asi sa tu na druhý deň konala svadba. Kúsok od katedrály sa nachádza malé depresívne sídlisko s ošarpanými panelákmi a neudržiavanými rodinnými domami. Cez neho sme sa dostali na monumentálnu železničnú stanicu, ktorá ale v súčasnosti zíva prázdnotou. Premáva tu iba zopár spojov denne a každý druhý večer nočák do Tbilisi. Nečudo, že vagóny wapkovali priamo na nástupišti.

Kino Rossia

Babička kráča domov

Hlavná stanica

V podchode k dezorganizovanej autobusovej stanici prekypoval biznis a my sme sa rozhodli zavŕšiť prehliadku mesta ochutnávkou brandy priamo u zdroja – v továrni Ararat. Protestujúci pomaly začali blokovať cesty, ale k múzeu/továrni sme sa nakoniec predrali. Tam nás čakalo nemilé prekvapenie – prehliadku treba rezervovať vopred. Smutne sme kúpili aspoň fľašu a zajednali návštevu ku koncu nášho tripu.

Z úpätia kopca, na ktorom tróni továreň, sme pozorovali spomalenú premávku a rozhodli sa, že to brandy vypijeme symbolicky pri monumentálnej soche Matky Arménska. K nej sme sa po divokej a nervóznej jazde taxíkom v zdraví dopracovali. V Parku víťazstva nad mestom  sme sa pomotali v okolí sochy, kde je vystavená aj vojenská technika. Pri peknom výhľade z terasy nefunkčnej diskotéky sme si pripili na zdravie národa a vybrali sa dolu do kotla.

Matka Arménska

Vo večerných hodinách sa už na Námestí republiky a v okolitých uliciach protestovalo jedna radosť. Desiatky tisíc ľudí, arménske vlajky, vuvuzely, trúbiace autá, policajné autobusy plné orgánov, ale agresia žiadna. Aj keď ministerstvo zahraničných vecí SR odporúča slovenským občanom maximálnu opatrnosť, priebežne sledovať vývoj bezpečnostnej situácie a vyvarovať sa miestam so zvýšenou koncentráciou ľudí, neodolali sme a tiež sme sa nechali strhnúť davom. Žiaľ, žiadne petrošekely nám na účte necinkli, ale zážitok ohromný.

Protesty v plnom prúde na Námestí republiky

Zobudili sme sa do upršaného sobotného rána a na raňajky skonzumovali zaujímavú kombináciu – párky s kečupom a špagetami. Pohlreich by bol nadšený. Posilnení týmto mixom sme sa zbalili a prešli sa k autopožičovni, kde nás už čakala ruská spoločníčka na nasledujúce 4 dni – biela Lada Niva. Po nasadnutí do relatívne nového stroja som sa v spomienkach vrátil do detstva, kedy som sa s dedom vozil na jeho žiguláku zo 70. rokov – tie isté páčky smeroviek, ovládanie kúrenia, perforovaná koženka na streche a radiaca páka ako z autobusu.

Prvých pár kilometrov v daždi som chvíľu so sovietskou technikou bojoval, no poddala sa. Pršať neprestávalo a po konzultácii s telefónom som rozhodol upraviť plán cesty. Namiesto jazera Sevan sme sa vydali na sever krajiny, kde už pršať nemalo. Historické UNESCO centrum mestečka Ečmiadzin neďaleko Jerevanu sme obzreli len z okienka, najedli sa a pokračovali na sever k štvortisícovke Aragats. Na jej úpätí sa čupí dedinka Byurakan, kde sa nachádza veľké observatórium. Žiaľ, to je bez predchádzajúceho povolenia neprístupné a aspoň zvonku sme si pofotili kupoly hvezdární.

Postsovietsky štýl

O pár kilometrov vyššie sme sa dostali k ďalšej bráne. Tentokrát sme sa ocitli pri vstupe do nefungujúceho komplexu rádio-optického observatória. Chvíľku som presviedčal zlatého strážnika, že sme sa sem až z Jerevanu trmácali a nevedeli sme, že treba mať povolenie, najmä keď sa tu už nepracuje. Po chvíli podvolil, otvoril bránu, naskočil do Lady a my sme sa po pár zákrutách objavili v scenérii ako vystrihnutej z bondovky/sci-fi filmu. Medzi horami sa ukrýva obrovský rádio-teleskop s hĺbkou 54 metrov a v okolí sú rozosiate ďalšie satelity a meracie zariadenia. Rýchlo sme cvaklii pár fotiek a už nás strážnik hnal naspäť do auta. Fľaša piva a 5 eurová bankovka ho pri odchode veľmi potešili.

Kontakt

Skrz tucty retardérov sme sa vrátili naspäť na hlavnú cestu a vydali sa do druhého najväčšieho mesta v krajine – Gyumri, kde som medzitým zarezervoval ubytko. Na väčšine trasy prebiehala rekonštrukcia, cesta sa vliekla, no okolitá krajina to plne vynahradila. Rana pod pás prišla asi 30 kilometrov pred cieľom, keď niekoľko nákladných áut a desiatky protestujúcich asi na hodinu zablokovali premávku. Napätie sa stupňovalo, sem-tam sa niečo zomlelo, nahádzali sa skaly na cestu, padla nejaká facka, ale nakoniec príchod vojakov trošku ukľudnil emócie.

Číňan nechápe

Jedna z blokád

V Gyumri nás už čakal prázdny hotel, alebo skôr svadobná sála s reštauráciou a novomanželským apartmánom. Zhodili sme veci a vybrali si dať niečo pod zub. Na okraji mesta sme vstúpili do poloprázdnej prevádzky. Teta sa najprv tvárila nešťastne, až nepríjemne, ale po chvíli priniesla takú šavarmu, že sme sa jej nevedeli nabažiť. Ako som Vladovi pri čakaní povedal, buď to bude úplný humus, alebo babka zadelí prvú ligu. Našťastie to bolo to druhé. Kúsok od mesta sme navštívili náš prvý „arménsky kostolík„, teda taký, ktorý je zasadený v prírode. Nachádza sa pri dedinke Marmashen, vedie k nemu len poľná cesta a nebol tam nikto – iba my a Lada. Tak sa nám to páči.

Marmashen

Cestou späť sme si nemohli nevšimnúť desiatky ruín a nedostavaných domov v okolí Gyumri. To bolo v roku 1988 zasiahnuté silným zemetrasením, ktoré malo epicentrum pod neďalekým mestečkom Spitak. Dovtedy nikto nepredpokladal, že je táto oblasť seizmologickým rizikom. Okrem veľkých materiálnych škôd si táto katastrofa vyžiadala desiatky tísíc obetí a dá sa povedať, že sa mesto spamätáva do dnes. Žije tu síce vyše 100 tisíc ľudí, čo je ale len polovica z počtu pred rokom 1988. Chod krajiny sa sústreďuje v hlavnom meste, kde žije každý tretí obyvateľ. Zvyšok Arménska je viac-menej ľudoprázdny a (ako sme sa neskôr presvedčili najmä v mestách a dedinách) depresívny.

Okolie Gyumri nie je veľmi elegantné

V samotnom Gyumri toho veľa nie je, uzimení sme aspoň vybehli k soche Matke Arménska, z ktorej pekne vidieť na zaujímavú Čiernu pevnosť. Nežilo to ani v okolí železničnej stanice, ktorá je obsluhovaná len 2x denne spojom z Jerevanu a každý druhý deň nočnou linkou do/z Gruzínska. Vytiahli sme aspoň nejaké peniaze z bankomatu a na hoteli odstavili Ladu.

Matka Arménska v Gyumri

Yandex taxi funguje aj tu a za 50 centov sme sa vrátili do centra. Okrem protestujúcich v uliciach nikto nebol. Zapadli sme do peknej reštaurácie blízko centrálneho kruháču s Parkom mieru. Večer sme ukončili malou oslavou mojich narodenín v miestnom disko klube s Araratom na stole. Zaujímavé, že hrali najmä turecké odrhovačky.

Chlapci si idú svoje

Populárna je aj ruská produkcia

Činí sa aj diaspora

Animated GIF - Find & Share on GIPHY

Nedeľné ráno sme neprespali, absencia závesov a silné slnko nám to nedovolili. O ôsmej som zliezol dolu, kde som našiel prevádzkara hotela a poprosil som ho, či by nemohli byť raňajky skôr ako o pol desiatej. Odvetil, že budú o desiatej. Poznámka do budúcna – táto krajina nie je pre ranné vtáčatá. Nezostalo nám nič iné, len zbaliť veci a pobrať sa. Lenže dolu už nikto nebol a dvere zamknuté. Našťastie po desiatich minútach a urgencii cez Viber prišiel majiteľ a vypustil nás.

Raňajky sme vybavili tanom (miestna verzia ajranu) a pečivom z malého obchodíku na kraji mesta a za krásneho počasia sme sa vydali smerom na východ. Malebná hornatá krajina silne kontrastuje so smutnými dedinkami, ktoré sa postupne vyľudňujú. Peknými cestami sme sa doviezli do Dilijanu. V tomto kúpeľnom mestečku a dokonca finančnom centre (už niekoľko rokov tu operuje Centrálna banka) sme sa dlho nezdržali, opäť sa v uliciach objavili protestujúci. Parádnou cestou sme sa vyštverali ku kláštoru Haghartsin, malému biznismenovi dali 200 dramov za stráženie auta (aj keď potvrdenie nedával :D) a natiahli kosti v príjemnom prostredí bez pretlaku turistov.

Počasie a výhľady na jednotku

Riadny priesmyk medzi Dilijanom a Sevanom prekonala Lada bez problémov. Po vyše trojhodinovej ceste som spokojne dojedol varenú kukuricu na brehu nádherného jazera Sevan, rozkladajúce sa vo výške 1900 m.n.m. Tu sa pri kontajneroch naša cesta skrížila s Írom Johnom, ktorý ako správny študent filozofie cestuje svetom po 40-ke, prispieva do fotobánk a v domovine býva v karavane. Nemanželské dieťa má niekde v Nemecku, ale predtým ako pôjde na polroka do Španielska učiť angličtinu, tak na pár mesiacov si odskočil do Ruska a na Kaukaz. Takto sa bojuje proti korporátnemu fašizmu. Slovo dalo slovo a John sa na tri dni stal našim novým parťákom.

Sevan

Kláštor Sevanavank sa týči na polostrove (v minulosti ešte ostrove) nad jazerom. Patrí medzi najnavštevovanejšie miesta v krajine – pekná scenéria a relatívne dobrá dostupnosť z hlavného mesta z neho robia obľúbený cieľ turistov a ruských travelblogeriek. Jedna z nich nás dokonca aj mrzuto vypoklonkovala, keď sme sa motali v zábere.

#dnescestujem #ilovemylife #blogerka #AkoSiMaToOdfotil #PracSaTyPizdec

Kúsok od kláštoru sa nachádza na brehu jazera zaujímavý Dom spisovateľov. Vraj sa tu dá aj ubytovať, ale stav ubytovacej časti tomu nenasvedčoval. Aspoň sme si dali kafíčko vo vypratanej hlavnej sále s výborným výhľadom na pozoruhodné jazero Sevan. Rovnomenné mesto je úplným opakom. Ponuré a zaprášené, synonymum bezútešnosti. Možno v lete to tu ako-tak žije, ale pri hľadaní bankomatu sme sa skôr cítili ako v postapokalyptickom filme. Rýchlo sme túto esenciu depky opustili a južnou trasou sa vydali na východ. Príroda popri brehoch jazera je veľmi pekná, všade samé stromy, luhy, vtáctvo, ale pri bližšom pohľade si všimnete aj kopec odpadkov, najmä plastového charakteru a vrakov áut, autobusov a nákladiakov. Taká pekná krajina a toľko nezáujmu o životné prostredie.

Dom spisovateľov aka lowcostové sídlo Tonyho Starka

Na káve v interiéri

Svet úspešných

Pri brehoch jazera sme objavili asi najkrajší kláštor, ktorý sa týči neďaleko dedinky Hayravank. Stavba samotná, okolité kamene a hroby sú z časti pokryté zaujímavým žltým machom, ktorý pekne kontrastoval so zelenou trávou a temnou oblohou. Nemusím pripomínať, že sme tu boli úplne sami a nebyť Lady v dohľade, tak by to tu vyzeralo ako 1000 rokov dozadu.

Kus histórie

Nestáva sa často, že cintorín je hlavnou atrakciou regiónu, ale v dedinke Noratus to tak je. Nachádza sa tu najväčší cintorín s chačkarmi, niekdajši „rekord“ enkláva Nakhchivan nedrží. Osvietená azerbajdžanská vláda ho tam zničila. Ak som správne pochopil, tak chačkar je niečo medzi náhrobným kameňom, krížom a umeleckým dielom (zobrazujúcim historickú udalosť, príp. bežný života ľudí vtedajšej doby). V súčasnosti sa ich tu nachádza vyše 800 a tie najstaršie pochádzajú z 9. storočia. Aj tu sme boli jediní turisti a cintorínom nás sprevádzala babka/predavačka/sprievodkyňa a jej mentálne postihnutý kamarát. Tisícka ich potešila.

Medzi chačkarmi

Po celom dni nám vyhladlo a najbližšiu reštauráciu sme našli až v neďalekej diere Gavar, kde nám až policajti poradili správne miesto. Šašliky a šaláty v hotelovej reštike bez možnosti ubytovania boli skvelé, ale čas nás tlačil. Opustili sme toto bohom zabudnuté mestečko, ktoré po rozpade ZSSR stratilo priemysel a veľký počet obyvateľov. Pokračovali sme v ceste popri jazere s vidinou ubytka bližšie k hraniciam s Náhorným Karabachom.

No cesta sa skôr skončila ako by sme boli radi. Pri dedinke Lichk sme opäť narazili na blokádu cesty. Niekoľko áut sa ju rozhodlo obísť cez pole, ale zapadli. Keby nebolo našej štvorkolky, zapadli by sme aj my. Museli sme sa vrátiť na cestu a keď sme zistili, že situácia sa len zhoršila, otočili sme sa naspäť. Žiadne ubytovanie v blízkosti sme nenašli, kempy s chatkami pri jazere ešte neboli otvorené a znovu sme sa zjavili v Gavare.

Biznisplán nevyšiel

V centre sme zaparkovali pri mierne strašidelnej budove niekoľkoposchodového hotela, ktorý mal už najlepšie roky za sebou. Recepcia dávno opustená, ale vonku sa zrazu objavil riaditeľ hotela, veľký chlap. Prpomínal mi dvojča bývalého gruzínskeho prezidenta Saakashviliho. Ten nás hrkotajúcim výťahom vyviezol na štvrté poschodie, kde žije s rodinou, vyfajčuje na chodbe a ihneď ukázal „prezidentský“ apartmán. No my sme sa uspokojili aj so „štandardnou“ izbou, kde už pár mesiacov nikto nepobýval. Johnovi sa cena 8 euro nepozdávala a vydal sa hľadať iné ubytko. Nakoniec sa aj tak vrátil a s riaditeľom (ten ho vyspovedal či je kresťan) sa dohodol, že za 5 euro sa vyspí na gauči  v spoločenskej miestnosti. Určite si viete predstaviť, do ktorej izby chodil na WC-ko a osprchovať sa.

S riaditeľom hotela

Aspoň jeden výťah funguje

Nočný Gavar neponúka vôbec nič, všetko zatvorené okrem malých potravín. V hoteli bola zima a koňak v spoločenskej miestnosti s údeným syrom nám pomohol zaspať. V pondelok ráno sme sa znovu prebudili do krásneho, ale uzimeného dňa. Nadmorská výška skoro 2 kilometre robí svoje a Ladu sme najprv museli dobre vykúriť. To nebol problém, do konca výletu sme nevypátrali ako sa zapína prívod vonkajšieho vzduchu. Celý výlet sme odjazdili s pootvoreným oknom.

Najlepší a asi jediný hotel v Gavare

Blokáda cesty sa našťastie už nekonala, veď pred desiatou rannou krajina všeobecne ešte spí. Raňajky sme po neúspešnom hľadaní otvorenej reštiky znovu vybavili na kapote Lady v mestečku Martuni. V ďalšom smutnom sídle Vardenis sme dotankovali plnú nádrž a odrfčali k priesmyku Sotk. Krásnou novou cestou financovanou arménskou diasporou sme začali stúpať do výšky medzi zasnežené vrcholky. Minuli sme veľkú povrchovú zlatú baňu a zrazu sme tam boli. Na Google Maps sme prekročili hranicu „oficiálne“ do Azerbajdžanu, no pár kilometrov neskôr sme sa už registrovali na pohodovej hranici „neoficiálnej“ Republiky Artsakh – bývalého Náhorného Karabachu. Po chvíľke ťukania do počítača nám pohraničná stráž vrátila pasy a pribalila adresu Ministerstva zahraničných vecí v hlavnom meste Stepanakert. Až také ťažké to nebolo.

Nákup obživy

Raňajky v Martuni na Lade

Smer Náhorný Krabach!

A sme tu

Neuveriteľné scenérie

Ladafie

Krásna príroda a kvalitná cesta pokračovali ďalej, škoda, že sme si nepožičali Porche. Skôr som mal pocit, že sme vo Švajčiarsku ako na Kaukaze. Na mapách som objavil horúce pramene, ale cesta k nim už taká dobrá nebola. Stratili by sme minimálne dve hodiny a zaregistrovať sme sa museli čo najskôr. Možno nabudúce. Namiesto toho sme sa Nivou vyštverali ku kláštoru Dadivank. Krajšie zasadený chrám asi ťažko nájsť.  Touto dobou tu prebieha rekonštrukcia, ale to nič neubralo na príťažlivosti tohto miesta, kde sa na nás pozerali ako na zjavenie.

Dadivank

Rovnako aj o 70km ďalej, pri asi najnavštevovanejšom komplexe Gandzasar, by turistov na jednej ruke spočítal. Parkovisko je preventívne pripravené na návaly. Pod kláštorom sa nachádza cintorín, kde je pochovaných veľa obetí vojny zo začiatku 90. rokov, kedy Arménci bojovali o Karabach s Azerbajdžanom a prímerie je stále veľmi krehké.

Gandzasar

V bizarnom hoteli Eclectica sme sa občerstvili a na wifi poobzerali ubytká v Stepanakerte. Na telefóne sme nemali signál ani s arménskou SIM-kartou. K hotelu sa hlási aj malá smutná ZOO, kde v malých klietkach trápia medvede, vlkov a dokonca aj leva s levicou. Ďalšou zaujímavosťou dedinky Vank je múr s tisíckami ŠPZ-iek. Vraj sú to „skalpy“ z áut Azerov, ktorí museli utiecť z krajiny.

Múr ŠPZ-iek

Divoký kapitalizmus

S riadnym dažďom sme dorazili do hlavného mesta Stepanakert. Na naše prekvapenie vyzerá oveľa lepšie ako ktorékoľvek arménske mesto rovnakej veľkosti. Víza sme vybali na ministerstve za štvrťhodinku – vypísali sme formulár, odovzdali pasy, zaplatili 5 eur/3000AMD a obratom dostali nálepku s vízami. Úradník nám priamo povedal, že ak sa v budúcnosti chystáme do Azerbajdžanu, tak nálepku nenalepujme.

Na booking.com sa žiadne ubytovanie v tejto krajine z logických dôvodov nenachádza a tak sme si cez mapy vytipovali pár hotelov. Hneď v prvom Johna oblial smrteľný pot, keď zistil, že žiadnu trojku nemajú a bude musieť zainvestovať 15 euro. Našťastie recepčný zavolal do ďalšieho hotela, kde majú väčšie izby a odviezli sme sa naspäť do centra. V hoteli Tirun nás už čakala milá majiteľka Karine, ktorá nás ubytovala v peknej trojke za necelých 30 euro na noc.

Medzičas sme mali dobrý, znovu nasadli do Lady a vybrali sa mimo mesta. Kúsok severne sa na kopčeku týči symbol mesta a krajiny – monument My – naše hory, alebo známejšie ako Tatik-Papik. Po pár fotkách a kúpe vzácnych magnetiek sme prefrčali okolo nového terminálu letiska, na ktoré nič nelieta. Cieľ na večer bol jasný – hrad Tigranakert asi 30km na severovýchod od haleného mesta. K tomu vedie priama cesta, ale v polovici sa dá odbočiť do mesta Agdam. Toto pravdepodobne najväčšie mesto duchov na svete, alebo to čo z neho zostalo, sa nazýva aj Kaukazská Hirošima. Pred vojnou tam koncom 80. rokov žilo okolo 40 tisíc obyvateľov, najmä Azerov, ktorí museli utiecť do Azerbajdžanu. Skoro všetky budovy boli zničené a to čo zostalo bolo rozobraté. Teraz sa na veľkej ploche nachádzajú už len zvyšky tisíciek budov, no v niektorých z nich stále žijú ľudia a dokonca aj malé deti. Symbolom mesta sú dva minarety zničenej mešity, no na ceste k nej nás otočila nespokojná vojenská stráž. Nečudo, od frontu sme boli asi 2 kilometre. Aby toho nebolo málo, v tie dni sa začali na azerbajdžanskej strane nárazníkovej zóny zoskupovať tanky a vojsko a aj na cestách Krabachu sa presúvala vojenská technika. Ešteže som zahral blbečka, ktorý sa stratil pri hľadaní hradu a náhodou sa doviezol k jednej z najviac militarizovaných oblastí na svete spolu s DMZ v Kórei a Pamírom. Celkovo je návšteva tohto mesta veľmi sureálna, najmä ak sa do toho pridá nádherný západ slnka, ktorý mocne kontrastuje s každodennou realitou tohto regiónu.

Tatik Papik

Chlapci od Karabachu

Vitajte v Agdame

Kúsok z Kaukazskej Hirošimy

Ale život pokračuje ďalej

Presun vojenskej techniky tu nie je nič nezvyčajné

Azerom by sa aj chcelo bojovať

Na pevnosť sme dorazili až po siedmej večer. Na naše prekvapenie bola stále otvorená a neprekvapujúco sme tam boli znovu jediní návštevníci. Pevnosť je veľmi sympatická a nádvorie skôr pripomína južanskú „casu“. Otvorili nám aj malé múzeum, ale elektriny nebolo, tak sme len v prítmí prebehli profesionálne expozície.

Sympatická pevnosť

Cestou naspäť sme pri Askerate nečakane naďabili na blokádu cesty. Dnes sa ale oslavovalo – západným agentom zo Slovenska sa podarilo premôcť prezidenta/premiéra Serzha Sargsyana a ten v ten deň odstúpil. Zapol som redukciu prevodovky a v Lade sme strmom chodníčku demonštrantov obišli.

Večeru sme absolvovali vo veľmi peknom podniku na námestí pri prezidentskom paláci. Tu by človek vôbec nepovedal, že sa nachádza v zapadnutom, vojnou skúšanom kaukazkom meste, ale pomaly v michelinovskej reštaurácii na Západe. Skvelé víno, obsluha a jedlo na jednotku s hviezdičkou. A ceny veľmi prijateľné. Pred jedenástou sme už boli KO.

24. apríl je pre Arménov asi najdôležitejším no i najsmutnejším dňom pracovného pokoja. Pripomínajú si genocídu Turkami, tentokrát po 113 rokoch. Ako sme raňajkovali v hoteli a pozerali na zábery z Jerevanu, prišla za nami majiteľka Karine a začala nám rozprávať ako si Arméni vážia mier, ale keď treba bojovať, tak bojujú. Onedlho priniesla igelitku plnú rôznych článkov s jej fotkami, vojenskú knižku a medailu od ministra obrany Arménska. Z milej hostiteľky sa vykľula podplukovníčka, ktorej počas vojny začiatkom 90. rokov Azerbajdžanci zmrzačili a zabili otca. Neskôr turecký nájomný ostreľovač zabil jej brata a ďalších dobrovoľníkov. Keď vraha chytili, tak ho sama ako 18 ročná popravila 30 ranami z kalašnikova. Až zoči-voči takýmto ľuďom pochopíte, že vaše problémy sú irelevantné.

Karine

V tomto regióne si toho každý veľa zažil

S Karine sme sa rozlúčili a vybrali sa naspäť do Arménska, tentokrát južnou trasou smerom na Goris. Krátkou návštevou sme poctili neďaleké mesto Shusha, z ktorého počas vojny Azerbajdžanci ostreľovali neďaleký Stepanakert. Dnes sa mesto pomaly dáva dokopy a vojnu pripomína pár zničených budov a mešít. Nájdete tu aj peknú katedrálu Ghazanchetsots z 19. storočia, pri ktorej sa nachádza škola. V tento deň sa tu pohybovali tucty detí s kvetmi, ktoré si takto pripomínali udalosti spred storočia. Shusha je postavená relatívne vysoko v horách a kúsok od centra sa rozprestiera riadna tiesňava Hunot. Príroda v tejto časti sveta neprestáva prekvapovať.

Do mešity v Sushe už nikto nezavíta

Hunot

Sviatočný deň

Parádnym južným ťahom sme prefčali do dediny Lachin, kde sa pri miestnom chráme konala pietna spomienka. Miestni boli veľmi radi našej návšteve, keď zistili že sme zo Slovenska. Posledná zastávka v Republike Artsakh sa uskutočnila na križovatke pri dedinke Zabuk. Tu sa nachádza druhý hraničný prechod. Odovzdali sme pasy a registrácie, dali si kávičku a o chvíľku sme už znovu prekročili pomyselnú arménsko-azerbajdžanskú hranicu.

WC s výhľadom

Pohraničník

Kúsok za ňou sa nachádza sídlo s krkolomným názvom Khndzoresk. V Google Maps som tam mal zaznačené POI, takže poďme tam. Vraj nejaký most. Po poľnej ceste sme dohrkotali do cieľa. Pred nami sa objavila veľká roklina, visiaci most a stovky skál prevŕtané obydliami. Ešte začiatkom minulého storočia to bola najväčšia obec východného Arménska s vyše 8000 obyvateľmi v 1800 príbytkoch. Dedinčania si v 60. rokoch svoje domčeky rozobrali a presunuli sa o pár kilometrov vyššie. Jednoznačne sa z tohto miesta stalo prekvapenie výletu, zvyčajne som celkom pripravený, ale toto miesto ma dostalo. Most nie je nič pre akrofobikov, ale inej cesty niet. V údolí sa nachádza aj starý kostolík, ktorý je stále funkčný. Kúsok od vstupu na most je aj malé múzeum, o ktoré sa stará pánko, ktorý sám v jednom z obydlí vyrastal. Z diaľky by neučený povedal, že tam žili ľudia tisícky rokov dozadu a nie pred 50 rokmi.

Kamenné mesto

Pre odvážnych

Naša púť ďalej pokračovala do dedinky Halizdor. Tá je spodnou stanicou najdlhšej lanovky svojho typu na svete – Wings of Tatev. Kabínky vyše 300 metrov nad zemou na trase dlhej skoro 6 kilometrov skracujú inak 40 minútovú pozemnú cestu ku kláštoru Tatev na 12 minút. Asi netreba pripomínať, že výhľady sú neskutočné a za 8 euro spiatočne to je zážitok na veľmi dlhú dobu. Samotný kláštor je fajn, ale otravné babky trošku kazia atmosféru. No i tak to je prvé miesto, kde to veľmi jemne dýchalo masovým turizmom. Lanovka urobila svoje. Tu sme sa pri skvelej fazuľovej polievke rozlúčili s Johnom, ktorý sa rozhodol zostať v regióne a trošku si pobehať okolie. Osobne si myslím, že najviac ho presvedčilo lacné ubytko.

Pred nami skoro 6 kilometrov

A že na Slovensku je ťažký terén pri stavbe ciest

Kúsok z Tateva

Cestou naspäť sa nám prihovorila mladá/malá digitálna nomádka z Kolumbie žijúca v Berlíne, cestujúca po Kaukaze a smerujúca do Iránu. Tak sme ju hodili do najbližšieho mesta Goris. Odvážna holka. Tu sme znovu dotankovali plnú nádrž a vtedy som si uvedomil ako sa John na začiatku pri jazere Sevan dušoval, že sa nám zloží na auto a na benzín. Nakoniec za 400km zaplatil 8 euro 😀

Večer sa priblížil a nastal čas hľadania ubytka. Po pár klikoch som bookolmotel na hlavnej trase do Jerevanu. Znovu sme sa za krásneho večera vydali na cestu ľudoprázdnou krajinou. Na odpočívadle (ak sa stará pumpa a zahmyzený obchodík dá tak nazvať) sme našli nových kamošov. Dvoch opilcov, ktorí sa sami pozvali na pivo. Jeden z nich dokonca navštívil v mladosti Československo. V auguste 1968.

Kamoši od pumpy

Po krátkom hľadaní (Google Maps vs. poloha na booking.com) sme už po západe slnka zaparkovali Ladu pri našom moteli. Ako sme vstúpili do vnútra, hneď sme si uvedmomili, ktorá bije. V reštaurácii sa práve odohrávala oslava. Keď majiteľ a rodina zistili, že majú hostí, tak ani neviem ako a už som mal v sebe piatu domácu marhuľovú pálenku a vodku Oligarch. Dobre sme si zajedli, zatancovali si s miestnou Ornellou Muti s pokazenými zubami, ponadávali si na prezidentov okolitých krajín a  podumali pri arménskej hymne. Vďaka bohu sa táto partia onedlho rozpustila, inak by som ešte teraz triezvel niekde v tureckom väzení.

Ruka hore!

Ráno sme nikoho na ubytku nenašli a vydali sme sa navštíviť neďaleké kúpeľné mesto Jermuk. Tu sa fľaškuje aj rovnomenná minerálka, ktorá je minimálne tak dobrá ako preslávaná gruzínska Borjomi. Už sa budem opakovať, ale v Arménsku je minimálne každá druhá cesta v horách nádherná. Mesto samotné o ôsmej ráno samozrejme zívalo prázdnotou, ale zaujímavý vodopád fungoval. Klasicky sme na Lade zadelili raňajky a vrátili sa späť do motela. Osadenstvo asi stále spalo, tak sme zbalili švestky a na stole nechali fľašu Araratu s peniazmi za ubytovanie. Na WC-ku sme síce nemali dosku, ale rating dostal tento motel plný 🙂

Pri vodopáde

Pod mostom

Animated GIF - Find & Share on GIPHY

Slow mo

Po hodine cesty meniacou sa krajinou sa konečne objavil on – majestátny Ararat. Ostatné vrcholy v porovnaní s touto päťtisíckou vyzerajú ako somárske lúky. Nečudo, že celá krajina sa točí len okolo neho. Má to len malý háčik – tento obor sa nachádza v znepriatelenom Turecku. Celú cestu po M2-ke až k odbočke ku kláštoru Khor Virap som sa nevedel vynadívať.  Naposledy som tak obdivoval Kazbeg a dekádu dozadu Mt. Baker.

Tri Araraty – Malý, Veľký a tekutý

Khor Virap je asi najnavštevovanejším miestom v Arménsku. Nachádza sa neďaleko hlavného mesta a tureckej hranice. Pohľad na kláštorný komplex s Araratom v pozadí je svetoznámy. Vonku už celkom pripekalo a úprimne povedané, po toľkých kláštoroch nás už tento plný turistov až tak nezaujal.

Esencia Arménska

V samotnom Jerevane nás na nemilé prekvapenie opäť privítali blokády a zápchy. Premiér odstúpil, ale asi sa nechal inšpirovať Ficom, že jeho odchodom do úzadia sa aj tak nič nemení. A to sa Arménom nepáči. SBS-ku veľkého hotela sme požiadali o milosť a na pár minút sme v centre zaparkovali Nivu. Rýchlo sme sa v peknom hosteli ubytovali a frčali vrátiť auto. Oproti minulému týždňu demonštranti pritvrdili a ulice boli blokované čoraz častejšie. Do toho trúbenie áut so zakrytými značkami a divoké manévre na preplnených cestách. Nedali sme sa ani my a toľko dopravných predpisov som neporušil za celý život. Ale čo už sa dá robiť, radšej pomaly na červenú do protismeru ako skysnúť hodinu medzi demonštrantmi.

Pomaly nás tieto protesty prestávali baviť. Po polhodine predierania, cúvania a vytrubovania sme konečne dotankovali na prťavej pumpe a symbolicky upratali auto. S 1300km väčším nájazdom sme Nivu úspešne odovzdali, doplatili štvrť dňa za predĺžený prenájom a pár euro za vyčistenie. Hotovo, tak sa mi to páči. Ešte pár slov k Lade Niva. Neviem čo si o tejto káre mám myslieť. Do terénu je to výborná voľba, permanentný náhon všetkých štyroch kolies vždy podrží a voliteľnú uzávierku diferenciálu s redukciou prevodovky len tak v nablýskaných SUV-čkach nenájdete. Kde neprejde Lada, prejde už len traktor alebo tank. No na dlhšie presuny to je návrat do čias minulých. Podvozok odskakuje pri každej menšej nerovnosti a prejazd zákruta v trošku vyššej rýchlosti znamená decentný drift spojený s piskotom pneumatík. Zrýchlenie ľubovoľné, hluk a vibrácie povinné. Spiatočka sa zaradí na tretí-štvrtý krát. Spotreba 10-12 litrov na 100km pri 84 koňoch. Zhodnotím to takto: keď som o pár dní neskôr presadol do 13 ročnej rodinnej Thalie, tak som sa ocitol vo veľmi pohodlnom tichom aute s výborným zrýchlením. S ohľadom na stav hlavných ciest v Arménsku a najmä v Karabachu, na 99% stačí normálne auto.

Pomaly sa začal blížiť čas návštevy Araratu. No v posledný deň výletu doprava jednoducho skolabovala. Telefonicky sme informovali o našom meškaní a cez celé mesto plné demonštrantov sme sa prešli až k sídlu Araratu. Tu sme si ešte počkali na oneskorenú skupinu dôchodcov z nejakej severskej krajiny. Prehliadka závodu je fajn, ale zo začiatku sa nám zdala až príliš západne nudná. Onedlho sme zistili prečo – Ararat už patrí nejakú dobu Francúzom a radí sa medzi také globálne značky ako Absolut, Chivas, alebo Jameson. Smutné. Skúsenosť zaujímavá, ale lepšie investovať peniaze za prehliadku s koštovkou do fľaše z podnikovej predajne a vychutnať si ju niekde nad mestom s výhľadom na Ararat.

Sud mieru – jediné miesto v krajine, kde je možné legálne vidieť azerbajdžanskú vlajku

Naspäť na hosteli sme zaplatili za ubytovanie a len tak mimochodom sa spýtali na najbližšie kaderníctvo. O hodinku neskôr sme sa už pýšili čerstvo ostrihanými lebkami. V príjemný, skoro letný podvečer, sme sa znovu presunuli na Kaskádu a unikli nekončiacemu trúbeniu v uliciach Jerevanu. Rozlúčili sme sa s Araratom a vybrali sme sa biblicky na poslednú večeru. V prevádzke Karas kúsok od preplneného Námestia republiky sme síce našli voľné miesta, ale dezorganizovaná obsluha nám prvé jedlo priniesla po vyše pol hodine a druhý chod sme už ani nemohli zrušiť. Ešteže sú tie ceny také symbolické.

Pár demonštratívnych záberov:

Dobrú noc Arménsko

O desiatej večer sme už zaľahli za spevu najteplejšieho aziata na západ od Mekongu, ktorý s gitarou básnil v spoločenskej miestnosti. O tretej ráno nás zobudil nemilosrdný budík a o polhodinku neskôr sme sa viezli Yandex taxíkom prázdnym mestom na letisko Zvartnots. Finálna cena – 2 eurá.

Za kontrolou sme kúpili na letiskové pomery lacnú vodu a uvelebili sa na príjemných lehátkach. Poloprázdnym lietadlom sme sa pred šiestou ráno s výhľadom na Ararat odlepili od zeme a s 20 minútovým predstihom pristáli v Kyjeve. Po autobusovej prehliadke letiska a rýchlej imigračke (znovu chceli vidieť boarding pass) sme sa po týždni opäť ocitli na ukrajinskej pôde.

Do posledného letu smerom Budapešť zostávalo ešte skoro 6 hodín a Uberom sme sa promptne presunuli do blízkeho mesta Boryspoľ. Tu sme vystúpili pred hotelom Aeroport. Tento štátom kontrolovaný podnik ponúka krátkodobé ubytovanie za cca 10 euro pre dve osoby na 6 hodín. Síce sa nedá rezervovať vopred emailom, ale my sme mali šťastie. Na pár hodín sa naším druhým domovom stalo asi najlepšie ubytko celého výletu. Lepší deal len tak ľahko nenájdete. Raňajky sme tentokrát nevybavili na kapote Lady, ale na lavičke blízkeho supermarketu v spoločnosti psíka a mačičky.

O pol jednej sme oddýchnutí a osprchovaní v prázdnom hotelovom mikrobuse zdarma odfujazdili naspäť na letisko. Cez kontroly sme prebehli bez problémov a v duty free nakúpili vodky na svadbu. V lietadle nás potešili exit rowy a pred treťou hodinou miestneho času sme pristáli na budapeštianskom letisku. Tu nás už tradične zdržala pomalá imigračka a nefungujúce automaty na lístky MHD. Linka metra M3 našťastie cez pracovné dni premáva aj počas rekonštrukcie. S rezervou sme stihli Flixbus do Bratislavy z autobusovej stanice Nepligét. Nasledujúce tri hodiny sa vliekli, ale na Nivy sme dorazili pár minút v predstihu. Tu sme sa s Vladom rozlúčili a ja som už len naskočil na bus do Trnavy.

Opäť dovi Kyjev

Z Arménska a Náhorného Karabachu som nadšený. Príroda a scenérie sú neskutočné. Mestá okrem Jerevanu síce stoja za prd, ale je zaujímavé vidieť ako žijú ľudia aj mimo metropolisu. Náhorný Karabach/Republika Artsakh ma dostali úplne. Úprimne som čakal Donbas, ale minimálne hlavné mesto a hlavné ťahy pôsobia lepšie ako Arménsko samotné. Po dvoch návštevách Gruzínska som sa mylne domnieval, že v regióne niet krajšej krajiny s milšími ľuďmi. Arménsko a Artsakh síce more a rozvinutý turistický nemajú, ale ľudia, hory, Sevan a povedzme že aj Ararat to viac než len kompenzujú.

Lada song

Komentáre

1 comment on “Revolučné Arménsko a Náhorný KarabachPridajte vlastný →

  1. Spätné upozornenie: Smer Kazachstan - Tonicove Cesty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.