Slnečné leto v Litve

Od májovej premiéry v Estónsku ubehlo zopár týždňov a nastal čas na návrat k Baltiku. Vďaka lacným letenkám s Air Baltic a prípoju Ryanair sme s Mirom a Romanom vyhútali expresný víkendový výlet k litovskému moru. Hlavné mesto Vilnius som navštívil už dvakrát, no nejak extra, narozdiel od krásneho hradu Trakai, vo mne nezarezonovalo. O to viac som bol zvedavý, čo prinesie vnútrozemie a pobrežie tejto najväčšej pobaltskej republiky, ktorá sa ako prvá krajina odtrhla od Sovietskeho Zväzu.

PIATOK

Smer Kaunas

Po tom čo som odparkoval fiatku s uvoľneným odvetrávaním nádrže (nič, čo by neskôr nevyriešili tri sťahovacie pásky), nasadol som s Mirom do Uber Dacie smerom na bratislavské letisko. Po chvíli sme sa dali do reči so sympatickým dôchodcom-vodičom a onedlho vysvitlo, že pán Pavel (s neuveriteľným hodnotením 4.99) precestoval takmer celý svet. Kto by bol povedal, že tuto ujo na LPG rakete si zaletel prvou triedou v Emirates suites na Nový Zéland a preskúmal aj také Cookove ostrovy. Destinácia z ríše snov. V závetrí terminálu sme ešte dorazili Sarajevsko z balkánskeho roadtripu, vydali sa na kontrolu a odtiaľ automaticky do salóniku, kde nás s gintonicom v ruke čakal seladón Roman.

Po pár koňakoch a bagetovej večeri sme sa odobrali na prekvapivo plný let do litovského Kaunasu. Ani si nepamätám, kedy som naposledy odlietal z Bratislavy po desiatej hodine večernej, no aspoň ma zlomilo a prebral som sa niekde nad poľsko-litovskou hranicou.

Na kompaktnom letisku druhého najväčšieho mesta Kaunas sme pristáli o pol jednej ráno miestneho času. Po expresnej pasovke (kvôli samitu NATO vo Vilniuse) sme sa pobrali pešibusom na blízke ubytko, vzdialené len desať minút rezkou chôdzou.

SOBOTA

350 kilometrov k pobrežiu

O ôsmej ráno som nabehol do supermarketu pod oknom, nakúpil proviant a hlavne litovskú paštétu (protip – tú nájdete v chladničke, nie medzi konzervami). Medzitým Miroslav aktivoval český gén, nakrájal domácu zeleninu, ktorú prepašoval z domoviny, od ukrajinských hraníc. Dobre sme sa natlačili, pobalili veci a o deviatej sa zjavili na prepážke Europcar v separátnej budove, pár metrov od terminálu. Najprv sme plánovali požičať auto až na pobreží, no keď som porovnal ceny lístkov na autobus a rental s príplatkom za odovzdanie auta na druhej pobočke, zvíťazilo pohodlie. Slečna z požičovne mi ešte dva dni pred príchodom preventívne zavolala, že či si naozaj prídem pre auto, keďže o tomto čase tu nie je žiadny prílet. Ako som sľúbil, tak som prišiel a po chvíľke papierovačiek a odmietnutia plateného upgradu som dostal do ruky kľúče. Hneď mi bolo jasné, že znak Toyoty a nápis RAV4 nebude patriť zarezervovanej najlacnejšej kategórii typu Ford Fiesta.

Po chvíli zoznamovania s japonským hybridným šípom sme vyrazili na cesty-necesty. Vidiek prekvapil príjemnou severskou usporiadanosťou, žiadne rusko-ukrajinské „derevne“ sa nekonali. Prvou zastávkou sa stalo centrum piateho najväčšieho mesta v krajine – Panevėžys. Zaparkoval som kúsok od centrálnej pešej zóny, ktorá vedie k veľmi peknému parku/jazeru/mŕtvemu ramenu rieky Nevėžis – Senvagė.

Po krátkej obhliadke sme zakotvili na retro autobusovej stanici, ako inak v staničnej „reštaurácii“, kde sme doplnili kalórie čeburekmi a 2/3 posádky aj promile koňačikom.

Z Panevėžysu sme zamierili smerom na západ, prefrčali cez štvrté najväčšie mesto Šiauliai a zaparkovali pred jedným z najväčších lákadiel tejto časti krajiny, Horou krížov. Toto pútnické miesto bolo jedným z tých miest, kam som sa tešil celé roky (objavené vďaka Atlas Obscura dávno „before it was cool“). Žiaľ o to väčšie bolo sklamanie. Žiadna hora to nie je a aj keď krížov tu je za tie desiatky rokov viac než sto tisíc, v toto sobotné dopoludnie sa o nejakej atmosfére nedalo hovoriť. Sem treba prísť niekedy na jeseň skoro ráno, keď sú okolité polia zahalené hmlou a nie cez víkend, kedy sa predierate cez poľské babičky trápiace sa výstupom na malý kopček. Z niektorých uhlov toto miesto naozaj má svoje čaro, ale ako to už býva, turista sa sťažuje, že sú tu turisti.

Mierne sklamaní sme sa vrátili do Šiauliai, kde sme smútok zahnali Hesburgerom a v Lidli doplnili zásoby tekutín. Znovu sme sa cez krásnu vidiecku krajinu vybrali na západ, tentokrát do národného parku Žemaitija. Vďaka zmätenej navigácii sme ho prešli krížom-krážom a objavili zákutia plné kempuchtivých turistov na brehoch jazera Plateliai.

Zastavili sme pred bránou do Múzea studenej vojny, ktoré našlo svoj domov v útrobách bývalej raketovej základne Plokštinė. Tá bola v prísnom utajení vybudovaná začiatkom 60. rokov a štyri podzemné silá ukrývali jadrové balistické rakety R-12 Dvina, s doletom cca 2500 kilometrov. Takto bola „pokrytá“ takmer celá západná Európa, no zo základne nebola nikdy žiadna raketa vystrelená (ani len cvičná) a po 12 rokoch prevádzky ju v roku 1978 uzatvorili. Dobrá investícia v hodnote výstavby menšieho mesta. Po rozpade ZSSR bol komplex cieľom milovníkov urbexu a zberačov kovov, no od roku 2012 tu bolo otvorené toto zaujímavé múzeum.  

„Self-guided“ prehliadka netrvala až tak dlho ako sme predpokladali, no pomaly nastal čas odchodu na ubytovanie v Palange. Na pár minút sme sa zastavili pri jazere Beržoras, kde sa rovnako kempovalo jedna radosť. Nečudo, voda bola príjemná, tráva mäkká a všade naokolo dostatok tieňa.

Niečo po šiestej sme po 350 kilometroch konečne dorazili na naše ubytko. To sme bookovali na poslednú chvíľu, a tak to aj dopadlo. Baltickú chatku som vyskúšal prednedávnom na estónskom ostrove Kardla, no Palanga nie je žiadna samota a vládnu tu ostré lakte biznisu. Extra mestskú daň by som ešte prežil, no platiť naviac za návliečky a uteráky mi prišlo také východoeurópske. Ale možno to je štandard pri takomto type ubytovania, no pomer cena výkon nepatril medzi najlepšie.

Zhodili sme veci a radšej sa vybrali na najbližšiu pláž. Červené vlajky a svieži vetrík príliš na kúpanie nelákal, no na Lidl „aperol“ to bolo pri nekonečnej zlatej hodinke tak akurát. Na tieto dlhé letné severské dni sa ľahko zvyká. Človek sa nemusí nikam ponáhľať, veď svetlo je tu pomaly do polnoci.

Pobaltie si zobralo príklad zo severských krajín aj pri predaji alkoholu. Jednoducho po ôsmej večer (v nedeľu už po tretej) si koňačik na večer v obchode nekúpite. Oficiálne. Stačí len šarmantný úsmev popod fúz, premiestniť sa s predavačkou mimo pozorného oka kamery a fľaška nekvalitného moku pristane v batohu cobydup.

Cez preplnenú letnú promenádu sme sa predrali do jednej z reštaurácii siete Čili Pizza a vybavili večeru, zaliatu nie príliš chutným čapákom miestnej značky Švyturys. Prebytočné sacharidy sme sa posnažili vychodiť medzi kolotočmi, no ani jednému z nás takéto zábavky už neimponujú. Keby som mal 10 rokov možno by som pozeral s otvorenými ústami. Ani na veľkú párty na terase to nebolo, mamička z druhej polovice chatky nás po príchode preventívne dala do laty. Ja som poslúchol a zalomil spánkom spravodlivých, kým vospolok potichučky popíjal na terase. Ako by povedali, slabý kormantista, keď ho 350 kilometrov zlomí.

NEDEĽA

Kurská kosa

Riedke závesy a skorý východ slnka sa zaslúžil o budíček pred siedmou. Rýchlo sme využili skoré ranné ticho, prázdne spoločné sprchy, kuchynku a malý altánok na rýchle raňajky. Pobalili sme veci, odovzdali bielizeň a rozlúčili sme sa s chatovou oblasťou. Ak by bol človek lepšie pripravený, pokojne by sa tu dal stráviť príjemný víkend až týždeň pri mori, no v našej situácii nás to tu veľmi nenadchlo.

Palanga s 18 kilometrami pláží je aj najväčšie letné stredisko krajiny a ročne sa tu zjaví 500 až 700 tisíc návštevníkov. Nečudo, že o deviatej ráno bola promenáda a rovnako aj 470 metrov dlhé mólo okupované výletníkmi. Dlho sme sa nezdržali, 2 eurá a 20 centov v hotovosti nám umožnili maximálne polhodinu na parkovisku.

Z peknej Palangy sme sa presunuli do tretieho najväčšieho mesta – Klaipėda. Pri „starom“ trajekte mi Miroslav znárodnil kľúče od auta a vybral sa vlastnou cestou, nechcelo sa mu s kamarátmi znovu navštíviť tie isté miesta. Cieľ dnešného výletu bola dlhá piesočná Kuršská kosa, ktorá v týchto miestach začína a končí o takmer 100km južnejšie v Kaliningradskej oblasti, pri mestečku Zelenogradsk, ktorý som navštívil ešte v lete 2019. Za (na miestne pomery) ľudové eurko päťdesiat na osobu sme zakúpili spiatočné lístky na trajekt vyrobený v Burgase, ktorý nás po pár minútach previezol na Kuršskú kosu. Plavbu som si veľmi neužil, keďže v tejto chvíli som mal chuť hodiť telefón do slanej vody – z nejakého dôvodu začal fotoaparát pár dní dozadu ukladať fotky v ohurujúcom rozlíšení 1440×900 pixelov. A všimol som si to až na trajekte. Vďakabohu za backup v podobe malého kompaktu Panasonic.

Po vylodení nás na druhej strane čakal minibus, ktorý sa rýchlo zaplnil a vydal sa „vnútrozemím“, po ceste rôznorodej kvality, až temer na hranicu s Ruskom. Po hodine jazdy sme riadne vytrasení vystúpili v malebnej Nide a v poslednej chvíli objavili čaro verejných WC. Zákerný koňak/pizza/pivo.

Táto pôvodne malá rybárska dedinka sa počas okupácie Sovietmi stala spolu s okolitými obcami dovolenkovým rajom vyhradeným pre nomenklatúru a tých „rovnejších“ v ZSSR. Na druhú stranu si tak spolu s prísnou stavebnou politikou uchovala svoj romanticko-rustikálny ráz a ťažko tu nájsť nejaké brutalistické betónové monštrá ako v iných sovietskych rezortoch, či už pri Baltiku alebo Čiernom mori. Hneď vedľa autobusovej stanice sme si požičali od miestneho Freda Dursta dva bicykle a plnou parou vpred vyrazili na prieskum tejto krásnej časti Litvy.

Po pár minútach šľapania popri brehu Kuršského zálivu sme zamkli bicykle na začiatku dreveného schodiska. To nás spotených doviedlo na vrchol piesočnej duny Parnidžio, ktorej dominujú veľké slnečné hodiny. Z tejto 52 metrov vysokej duny (jednej z najvyšších pobrežných v Európe) je pekný výhľad na záliv ale aj na pokračovanie kosy smerom do Ruska. Priamo k hranici sa nedá dostať, asi kilometer a pol od hraničnej čiary sa začína chránená oblasť s prísnym zákazom vstupu. Rovnako aj jeden z mála hraničných priechodov s ruským Královcem je zatvorený od marca 2020.

Po nákupe obedného proviantu v supermarkete sme znovu nasadli na tátoše a vydali sa na druhú stranu kosy, priamo k Baltiku. Narozdiel od takej Nemeckej demokratickej republiky, nudistické pláže v Sovietskom zväze boli skôr raritou. Litovci nezapreli svoje teutonické korene a zrazu aj na „umravnenej“ časti okolo nás behali mladé nahé cepelinky a hompáľali sa vyťahané švyturyse. Samozrejme v tom horšom pomere. Prežehnali sme sa a rýchlo sa upratali priamo k vode, kde aj tak starý šiauliai začal pred nami robiť kľuky. Radšej sme otestovali príjemnú morskú vodu a natlačili do seba rybičky na ražnom chlebe. Baltický raj.

Nasýtení a vykupkaní sme nasadli na bicykle a vydali sa ešte viac na juh, čo najbližšie k hranici, no po chvíli nás zastavili výstražné tabule. Nič sa nedalo robiť, čas neúprosne tlačil a po pár hodinách sme vrátili bicykle do požičovne. Pri vode sme ešte dotlačili hrozno a niečo po piatej nasadli na (vďakabohu) veľký medzimestský bus, ktorý milosrdne filtroval nedokonalý povrch cesty číslo 167.

Trajekt nás bezpečne prepravil naspäť do Klaipédy a keďže Miroslav sa ešte niekde na Toyote motal, my sme sa hodinu poprechádzali v pekne upravenom okolí riečky Danė. Čistá idylka toto pobrežie.

Niečo po šiestej sa Miroslav konečne ukázal a svorne sme vyrazili, ako inak do Lidlu nakúpiť poživeň. Kým my sme sa s Romanom slnili, tak Miroslav za volantom nakrútil zopár stoviek kilometrov a preskúmal z litovského brehu hraničný prechod so Sovetskom.

Po nákupe a dotankovaní sme zaparkovali pred riadnym rekreačným komplexom Baltija, kde sídli 2* hotel Vyturys. Naše postovietske srdcia ihneď zaplesali. Také retro ako ponúka toto ubytovanie z konca 60. rokov so 150 izbami (z toho až 5 zrenovovanými) si nepamätám ani z mnohých ciest na Ukrajine alebo Moldavsku. Hotel sa zasekol (v dobrom) 40 rokov dozadu, no to nič nemení na fakte, že sa tu tých pár hodín (po clivých piesniach Michaila Kruga) spalo v pohode.

PONDELOK

Návrat cez Rigu

Budík pár minút pred štvrtou hodinou rannou nepatril medzi tie najpríjemnejšie. Našťastie sme pred malým letiskom v Palange zaparkovali po necelých 10 minútach jazdy, rozlúčili sa so solídnou Toyotou a kľúčiky hodili do keyboxu v termináli. Podľa ruchu bolo zrejmé, že prvý ranný let Air Baltic do Rigy bude plný do posledného miesta a tak aj bolo. S východom slnka sme nastúpili do obľúbeného Airbusu A220 a ani sme sa nenazdali, vzlietli sme smerom do Lotyšska.

Po necelej polhodine sme pristáli na letisku v Rige, ktoré je asi jedno z najlepších na prestup. Žiadne kontroly v rámci Schengenu, Riga Balsam v dutyfree a solídny salónik. Hodina určená na prestup je až-až. Pondelňajšia ranná špička zapríčinila menšie meškanie na odlete, no na preplnené viedenské letisko sme dosadli načas. Tu nás už čakal Vlado s odvozom a ako správni biznismeni sme sa vydali na svoje pracoviská. Niekto do kanclíku s klímou, niekto do detskej izby s ventilátorom.

Od príletu z Pobaltia sa topím vo vlastnej šťave. Kým na severe sa teploty pohybovali okolo príjemných 22-23 stupňov, tak v strednej Európe je zatiaľ júl na nevydržanie. Keď si predstavím, že ľudia dobrovoľne odlietajú v lete do ešte väčšieho výpeku a sú za to ochotní zaplatiť nehorázne peniaze, tak som vlastne rád, že sú k dispozícii stále destinácie, ktoré „našinci“ ešte neobjavili. Baltik určite nie je pre každého a tí, ktorí obľubujú more teplé ako čaj, budú sklamaní. No ak máte radi zmenu alebo radi kempujete, tak Litva je skrytý poklad. Lacné to tu nebude, 5 eurové pivá sa pomaly stávajú štandardom pláží od Jadranu po Pobaltie. Našťastie sú stále v ponuke letenky do Kaunasu, ktoré rozpočet nezaťažia ani v hlavnej sezóne. Treba kupovať kým sú, ktovie akú dlhú životnosť bude mať táto mierne obskúrna linka z bratislavského letiska.