Španielsky rýchlovýlet rýchlovlakom /FOTOBLOG/

Pred pár mesiacmi som zachytil v médiách spustenie low-costovej odnože francúzskych dráh OUIGO v Španielsku. Manažéri SNCF posmelení úspechom domácej prevádzky zobrali „staršie“ súpravy Alstom Euroduplex a v polovici minulého roku ich nasadili na najfrekventovanejšiu trasu v Španielsku, spájajúcu Barcelonu s Madridom. Táto vysokorýchlostná trať bola spustená do prevádzky v roku 2008 a instantne sa stala hitom. Dovtedy bolo najrýchlejšie spojenie medzi týmito mestami ako inak letecké – lietadlá tu lietali až 971 krát za týždeň a Španieli s Kataláncami obsadili prvé miesto v rebríčku najrušnejších leteckých koridorov na svete. Samozrejme lietadlá stále lietajú, no väčšina pasažierov sa odvtedy preváža rýchlovlakmi. Niet sa čomu čudovať – po železnici to síce trvá „až“ o hodinu dlhšie, no na stanicu v centre stačí prísť štvrťhodinu pred odjazdom vlaku a odpadá klasický letiskový stres, ktorého som sa nezbavil ani po skoro 300 absolvovaných letoch.

Cestovaniu táto doba veľmi nepraje, najmä v období po začiatku roka. Letenky do Španielska som síce zohnal za príjemných 18 eur, no po pár dňoch sa môj itinerár zosypal. Pôvodný plán bol priletieť do Barcelony a odletieť z Madriu tak, aby som nebol preč dlhšie ako jeden deň. Wizzair linku do Madridu jednoducho zrušil a nezostalo mi nič iné, len prebookovať spiatočný let z Madridu na Barcelonu. Rovnako som stihol zakúpiť jednosmerný lístok s OUIGO z Barcelony do Madridu za 8 eur a jediná možnosť bola si dokúpiť spiatočný lístok zo Zaragozy, jednej z dvoch zastávok na linke (spolu s Tarragonou). Fahrplan sa mi mierne skomplikoval, no cesta bola v tomto prípade cieľom a len som trpezlivo čakal, či Wizzair s omikronom cestu vôbec umožnia. Keby som šiel sám, bolo by mi to viac-menej jedno, no na tento šotoušsko-letecký výlet som zlanáril aj Sláva, s ktorým som podobnú divočinu absolvoval minulý rok v júni. Pridal sa k nám aj letenkár Bořek so synom Sebastianom. Bolo by mi ľúto, ak by to nevyšlo.

NEDEĽA

Nakoniec všetko vydržalo a niečo pred treťou sme sa všetci štyria vybrali (pre mňa) premiérovo z Fischamendu na prímestskom vlaku na viedenské letisko. Na Schwechate „business as usual“, nikto nič nechcel vidieť a o pol šiestej sme plnou A321 vzlietli smerom na západ. Po dvoch rokoch na opačnú svetovú stranu.

Na hlavnom barcelonskom letisku El Prat sme pristáli v predstihu, no autobusom sa nejak nechcelo pre nás prísť a z lietadla sme vystúpili po dobrej štvrťhodine státia. Kontrola QR kódov z registračného formuláru prebehla tesne pred východom expresne. Vidieť, že každému to už je jedno a keby som oskenoval čiarový kód z horalky, tak by len mávli rukou. Vonku sme zobrali Uber (alebo teda skôr klasický taxík, autá musia mať licenciu, žiadna divočina) a prekvapivo expresne sme sa za 20 minút dopravili na ubytko neďaleko hlavnej železničnej stanice Sants.

Na hotelo-hosteli Sans/Sants (píšu tak aj tak) sme sa rýchlo dali dokopy a vyrazili do ulíc. Bořek so Sebkom preskúmali okolie a ja so Slávom sme sa metrom previezli k Víťaznému oblúku (Arc de Triomf), kde nás už čakala kamoška Barbora, ktorej je Barcelona zopár rokov domovom. Zakotvili sme v starej štvrti La Ribera na terase peruánskeho baru s veľmi dobrým lokálnym vínom (adios suchý február) a ak by sme nemuseli skoro ráno vstávať, tak by sme kecali až do rána. Radšej sme sa chtiac-nechtiac niečo po jednej dopravili nočným busom naspäť na „hostal“.

PONDELOK

Ranný budíček nakoniec nebol až taký tragický. Napráskali sme sa bagetami z viedenského Sparu a o pol ôsmej sme sedeli v taxíku smerom na najznámejšiu pláž v meste – Barcelonettu.

Na miesto určenia sme po doslovne desiatkach semaforov prišli v pravý čas – na nádherný východ slnka, jednoznačne najkrajší v tomto roku 🙂

Dobili sme energiu a taxíkom sa presunuli k dominante mesta, ktorú stavajú 140 rokov – bazilike Sagrada Familia od Tončiho Gaudí.

Medzičas sme mali skvelý a pešibusom sme sa prešli až na Plaça de Catalunya, samozrejme so zopár povinnými zastávkami po ceste.

Na hlavnom barcelonskom námestí sme doplnili kofeín na slnečnej terase stálice kaviarenskej scény – Cafe Zurich. Odtiaľ to bolo len pár krokov k metru, ktoré nás zobralo naspäť do Sants.

Dlhými chodbami sme sa predrali od platformy metra na vlakovú stanicu. Nástupištia k rýchlovlakom majú oddelenú kontrolu, no našťastie to tam nie je až také prísne ako na letiskách a za pár minút sme už hľadali správny vagón nášho Euroduplexu.

So Slávom sme sa nasáčkovali do plného oddielu a súprava na sekundu presne opustila stanicu. Hodnú chvíľu trvalo, kým sme opäť zazreli denné svetlo. Až do Tarragony sa vlak „vliekol iba okolo 200 km/h“ no akonáhle sme sa dostali na ten správny úsek, tak sa rozbehol na tristovku, ktorú si držal až do Zaragozy. Naposledy som takouto rýchlosťou šiel 11 rokov dozadu v Číne medzi Pekingom a Tianjinom a pomaly som aj zabudol, aký to je skvelý pocit pozorovať ubiehajúcu krajinu a „cúvajúce“ autá na diaľniciach. Interiér a pohodlie jazdy by som označil za taký štandard. Je vidieť, že francúzske TGV bolo prispôsobené na low-cost produkt, no stále na svetelné roky vzdialené lowcostovým aerolinkám. 300-kou to však premáva a za 8 eur nemám nárok si sťažovať. Aspoň na displejoch by mohla byť aktuálna rýchlosť, nemusel by som šaškovať s GPS na telefóne. Wi-fi na palube nemá zmysel hodnotiť – viac nefungovala ako áno.

S príchodom na územie Aragónska krajina viditeľne „zoschla“ a miestami som sa cítil ako niekde v Arizone.

Do cieľa našej cesty trvajúcej hodinu a 40 minút sme dorazili rovnako na minútu presne. Niet sa čomu čudovať, rýchlovlaky si jazdia po vlastných koľajniciach, kde im nezavadzajú žiadne lokálky s opitými rušňovodičmi alebo nákladné vlaky, prípadne poľskí kamionisti.

Stanica Zaragoza-Delicias je obrovská. Naposledy som v takejto železničnej ozrute bol pravdepodobne v Číne. Len na dĺžku má 400 metrov a a obísť ju cez smutné námestie dalo zabrať. To vyzeralo ako keby ho navrhovali Číňania. Žiadna zeleň, trochu plytkej vody a nejaký tieň vytvorený plachtami. V lete to tu musí byť radosť.

Veternou Avenida de Navarra sme pomaly prešli bližšie k centru mesta.

Prvou zastávkou sa stal hrad Palacio de la Alijaferia. Ten sme obkukli len zvonku, aj keď lacné 5 eurové vstupné lákalo na návštevu. Žiaľ na rýchly prieskum metropoly Aragónska sme mali s rezervou tak dve hodinky a hrad sme museli oželieť. Odtiaľto sme sa presunuli k námestiu Európy (Plaza de Europa) a popri rieke Ebro vošli do historického centra.

Tomu dominuje bazilika Panny Márie Stĺpovej (Basílica de Nuestra Señora del Pilar) na rovnomennom námestí. Tento priestor na východe nadväzuje námestie La Seo (bez mapy by ste ani nevedeli, že nie ste na Plaza de El Pilar) s riadnou vežou významného svätostánku katedrály Spasiteľa – hovorovo La Seo.

Z mostu (Puente de Piedra) sme obkukli panorámu monumentálnej sakrálnej stavby a výťahom sa vyviezli na vežu sv. Františka Borgia (Torre de San Francisco de Borja), odkiaľ sa nám naskytol panoramatický výhľad na metropolu Aragónska.

Čas až príliš rýchlo ubiehal a po pešej zóne na Calle de Alfonso I sme prešli na Plaza España. Na tradičnú kuchyňu sme nemohli čakať a neskorý obed sme vybavili ako správni turisti v Carl’s Jr. Táto americká fastfoodová sieť nie je v Európe veľmi rozšírená, okrem Španielska a Francúzska ju nájdeme iba v Turecku a Rusku a svojho času bola najbližšia pobočka v bieloruskom Minsku:) Po tomto gastronomickom „zážitku“ nám nezostalo nič iné, len zobrať na ulici prvý taxík a odviezť sa naspäť na stanicu.

Na stanici nás znovu čakala rýchla kontrola „boarding passu“ a röntgen. Niečo pred pol štvrtou sme nasadli do OUIGO smerujúceho z Madridu do Barcelony s dvomi zastávkami, tentokrát aj v Tarragone (lepšie povedané na rýchlovlakovej stanici pár kilometrov od mesta). Cesta prebehla bez problémov a tesne pred piatou sme vystúpili tam, kde sme ráno začali náš šoutoušský rýchlovýlet.

Do odletu nám zostávali tri hodiny. Pôvodne som mal v pláne navštíviť ešte zaujímavý susedný park de l’Espanya Industrial, ale na opačnej strane sme zahliadli terasu a skončili sme radšej na pive. Po hodine oddychu sme znovu nasadli na vlak, tentokrát regionálny letiskový R2N, ktorý nás po 20 minútach vyhodil pri termináli 2. Aj z tejto zástavky bolo treba šľapať 200 metrov dlhým nadchodom do budovy terminálu. Našťastie nás nadchod vyhodil priamo pred kontrolou, doplním veľmi efektívnej, a zaraz sme boli pri gejtoch.

Posledná časť cesty býva vždy taká neveselá – nikomu sa už nič nechce, všetko dlho trvá – od boardingu až po let samotný a aby sa nepovedalo, tak A321ka bola obsadená do posledného miesta. Vo Viedni trvalo pomaly hodinu, kým sme sa vymotali na čerstvý vzduch (a to sme ani nemuseli absolvovať pasovku). Celý tento letiskový proces je fakt únavný a v tento deň duplom, keď som celú procedúru mohol porovnať so svetom rýchlovlakov. No do Viedne z Barcelony sa inak za 2,5 hodiny a 10 eur nedostanem, takže dosť bolo „snowflake“ rumázgania. Ako povedal jeden mudrc z Vrakune: „Hráš s takými kartami, aké máš…“

Expresný rýchlovýlet sa vydaril a aj jeden slnečný deň mimo tradičnú zimnú šeď strednej/východnej Európy mal pozitívny vplyv. A nedá mi nedodať jednu poznámku v kontexte súčasnej hybridnej vojny medzi veľmocami. Tá zahnívajúca západná Európa má stále niečo do seba a ak má takto vyzerať úpadok, tak ho beriem všetkými desiatimi aj u nás:)