Prvá polovica roku 2024 sa niesla nielen v objavovaní nových zaprášených destinácií ako Bahrajn alebo Egypt, no najmä v balkánskom repete. Po jarných návštevách srbského Nišu a severomacedónskeho Skopje prišla (neplánovane) na rad aj metropola Kosova – Priština. Tú som naposledy zbežne navštívil pred dvomi rokmi pri retardovanom presune do Ohridu, no vtedy to bolo naozaj len na pár hodín, čo sme sa prešli z centra na autobusovú stanicu. Tentokrát sme mali mať na Kosovo „až“ celý deň, dokonca som rezervoval aj auto na prieskum krajiny, no Wizz Air nesklamal a ranný odlet z Viedne posunul na poobedné hodiny. Nič sa nedalo robiť, Priština nie je megamesto a tých pár hodín bude musieť stačiť.
NEDEĽA
Zmena času odletu mala jednu výhodu a to, že som nemusel odchádzať z Trnavy o tretej ráno, ale pekne po raňajkách v kruhu rodiny po deviatej hodine. Romanovi som nechal v opatere talianskeho žrebca a s Vladom sme vo dvojici o pol jedenástej nastúpili na palubu Regiojetu smerujúceho z Nív na Schwechat. Irizar tohto dopravcu nás milo prekvapil veľkorysým miestom na nohy, ktoré u Setričiek červenej konkurencie mierne absentuje. Po hodine sme vystúpili na viedenskom letisku a po rýchlej kontrole zamierili na obed. Vienna Lounge nesklamal, jedlo v podobe nejakých signature rakúskych fašírok bolo skvelé a dokonca pribudol aj čapovaný paradajkový džús s receptom na bloody mary. Aj keď ten, že tam je už dlhšie, ako ma upozornila Monika pri kontrole textu.
Boarding začal s miernym meškaním a počas čakania v rade, tesne pred nástupom, som si všimol zaujímavý pas so sloníkom vytlačeným na každej stránke. Hneď na to ma upútala papierová letenka s destináciou London – Stansted. Zmätení Thajci našťastie svoj let stihli.
Maďarskí bohovia sa pri online checkine zmilovali a automaticky nám pridelili exity. Let trvajúci hodinu dvadsať tak ubehol v relatívnom pohodlí, no väčšinu času bolo z okienka vidieť len mlieko nad Balkánom. Oblačnosť sa našťastie pri finálnej otočke roztrhala a v plnej kráse sa ukázal Camp Bondsteel, najväčšia americká základňa na Balkáne. Po chvíli sme pristáli na prištinskom letisku a cez rukáv vstúpili do terminálu. Pasovka prebehla expresne a zaraz sme boli v rušnom termináli plnom ľudí a prevádzok. Zaujímavé, že neuznaná krajina má hlavné letisko na oveľa vyššej úrovni ako krajina, ktorá tento štát neuznáva.
Žiaľ, čo vysokú úroveň nemá, je dostupnosť letiska MHD. Letiskový bus premáva len každé dve hodiny a taxík na mieste stojí 25 eur. Ešte doma som teda objavil solídnu appku ETAXI a zarezervoval som si odvoz za rozumnejších 14 eur vopred. Samozrejme, že tabuľku s mojím menom som si pri východe nevšimol a našli sme len prázdne auto. Po chvíli mi došlo, že šofér nás čaká v termináli a nakoniec sme sa šťastne v trojici usadili v elektrickom VW. Tých je tu podobne ako v Jerevane neúrekom a mal som pocit, že takmer každé novšie taxi v meste je elektro.
Po dvadsiatich minútach svižnej jazdy do prekvapivo rozrastenej metropoly (fakt som tu poriadne nebol 10 rokov) sme vystúpili pred katedrálou sv. Matky Terezy, na ktorú podobne ako Macedónci a Albánci nedajú dopustiť. Za symbolické euro päťdesiat sme sa vyviezli na vrchol jednej z dvoch veží (pred dvoma rokmi o novej ešte nebolo ani chýru, ani slychu) a hore sa nám ukázala Priština v plnej kráse.
Na prvý pohľad je to také mesto s architektúrou „bez ladu a skladu“, no podobne ako Skopje, má tento eklektický mix na úpätí kopcov niečo do seba. Konečne aj na Balkáne myslia nielen na autíčka, ale aj na verejný priestor a hneď cez cestu vyrástol zaujímavý malý park s podzemným parkoviskom.
Dolu sme v interiéri zaujímavej katedrály nasali aj nejaké to duchovno, no hneď pred bránou sme sa stretli s balkánskou realitou.
Priamo pred svätostánkom prebiehalo fotenie mladej modelky, ktoré sa po chvíli presunulo aj do priestorov kostola. Kosovo sa často vníma ako konzervatívna moslimská časť bývalej Juhoslávie, ale podobne ako bratia Albánci, náboženstvo tu veľkú úlohu nehrá. Zahalených žien je minimum a solídne miestne pivo sa tu pije na hektolitre. Dokonca si ani nevybavujem, že by som počul zvolávať muezínov k modlitbe.
Priština je fakt kompaktná a o pár minút sme už stokovali a hydratovali pred legendárnou budovou Národnej knižnice, ktorá (mám pocit) dozrieva ako víno a nie ako mlieko. Z útrob tejto inštitúcie sa vyrojilo asi dvadsať návštevníkov, no keď sme chceli vojsť do vnútra, tak nám vedúci len stroho oznámil, že dnes je nedeľa a knižnica je samozrejme zatvorená. Zaujímavé.
Toto mesto som nikdy nevnímal ako hornaté, no výšľap na ubytko v tesnej blízkosti neveľkého mestského parku mi poopravil mienku. Trojizbovému apartmánu za 27 eur na noc nebolo čo vytknúť a po piatej sme sa vydali do večerných ulíc.
Dolu kopcom to šlo o poznanie svižnejšie a cez „hlavné“ námestie so sochou národného hrdinu Skanderbega sme prešli k riadnemu jugo obytnému komplexu plného rôznych prevádzok. Náš cieľ, barbera/kaderníctvo Nasko sme rýchlo našli, no chvíľu sme meškali a mladý holič Hadi sa venoval iným zákazníkom. Dohodli sme sa na strihaní o hodinu neskôr a medzitým sme zbehli do blízkych uličiek plných barov a reštaurácií.
Hodinu čakania sme náhodou strávili pri happy hour v príjemnom bare MIQT s terasou a solídnym pivom miestnej, ale aj zahraničnej proveniencie.
O pol siedmej sme boli u Hadiho ako na koni a 19 ročný majster z nás za pár eur spravil návštevníkov hodných večernej Prištiny. Keď zbadal Vladove Fuji, odvďačili sme sa mu nielen sprepitným a rovno sme uskutočnili improvizovaný photoshooting. Na konci sme vymenili instagramy a vydali sme sa „žiť“.
V pláne som mal rýchlu večeru v štýlovej fastfood sieti Heb’s, no hlad bol silnejší a zasadli sme po pár metroch na terase dobre hodnotenej reštaurácie Home. Menu sa tvárilo až príliš medzinárodne a zvolili sme len burger/pljeskavicu za 3,30 eur s mylným predpokladom, že na stole pristane menšie predjedlo.
Z predjedla sa vykľula plnohodnotná večera a posilnení sme zobrali taxík na kraj mesta. Vystúpili sme pri modernom komplexe, pri ktorom by ste vôbec nepovedali, že ste na starom dobrom Balkáne. Výťah nás vyviezol na 8. poschodie, ktoré okupuje riadny bar Priview, ktorý by sa nestratil ani na Západe. Takto v nedeľu večer tu nebol problém si sadnúť, no ako sme pozreli instáčik, cez víkendy tu bývajú riadne párty. Posedeli sme pri gintonicu (za cenu nižšiu ako v biednom podniku v Trnave, kde sme nedávno skončili pri stretávke z vysokej školy), no keby sme si chceli vyhodiť z kopýtka, 600 eur by nebolo problém minúť na fľašu šampanského. Priština jednoducho ponúka pre každého niečo a pre niekoho všetko 🙂
Keď sme sa už vydali cestou skybarov, naspäť v centre som musel skontrolovať socialistickú výkladnú skriňu – Grand Hotel Priština. O ňom som sa dočítal, že hotel vraj nerabotuje, no na najvyššom poschodí by mal fungovať nejaký posh klub. Na recepcii nás hneď uviedli na správnu mieru – takže hotel funguje, no klub len v piatok a sobotu. Škoda.
Keď chceš s vlkmi žiť, musíš s vlkmi piť. Makiato aj o desiatej večer. Zasadli sme teda na jednu z mnohých terás pozdĺž rušnej promenády, bulváru Matky Terezy, ktorá aj o tomto čase bola prekvapivo plná nielen omladiny, ale aj starších pamätníkov alebo detí v kočíkoch.
Veľmi dlho sme sa kochať pre skorší ranný odlet nemohli , no po ceste na apartmán sme ešte skočili na kapurkové brandy na ďalší rooftop, na streche hotela Sirius. Elegantný čašník nám priniesol poháriky zlatistého albánskeho moku Skënderbeu, no úprimne, výhľad bol lepší ako tento miestny koňak.
PONDELOK
Pri odchode som objednal taxík na pol siedmu k blízkej pekárni. Plán bol jednoduchý – vyzdvihúť burek a odviezť sa na letisko, z ktorého sme mali odletieť o 8:20. Samozrejme jednoduché plány sa radi komplikujú a ani pol hodinu po otvorení nebol žiadny burek k dispozícii. Našťastie taxikár mal pre nás pochopenie a vydržal s nami čakať tých „5 minút“ na čerstvé pečivo, ktoré sa natiahli na vyše štvrť hodiny. Ako ospravedlnenie s radosťou prijal extra kus tohto syrového slimáka.
Našťastie ranná premávka bola slabá a pred terminálom sme sa zjavili niečo vyše hodiny pred odletom. Prištinské letisko stále neakceptuje (presnejšie pasová kontrola) mobile boarding passy a každý si musí vystáť rad na papierovú letenku. Čakanie sme využili na spracovanie extrémne dobrého bureku s ajranom (bodaj by nechutil po toľkom čakaní) a po obdržaní letenky sme sa hneď dostavili na bezpečnostnú kontrolu a pasovku.
Dlho sme sa v termináli nezdržali, plynule sme prešli na boarding a pred pol deviatou sme sa odlepili od kosovskej zeme. Tentokrát sme šťastie na exity nemali, no tá hodinka niečo sa dala vydržať. Wizzík nás vycvičil. Nad Viedňou sme si urobili ešte kolečko a desať minút pred desiatou pristáli v Rakúsku. Samozrejme, polovica lietadla hneď vyskočila zo sedačiek aby boli prví pri dverách, no Schwechat nie je žiadna Priština a pekne si na nás počkali v pristavených autobusoch.
E-gates na pasovke urýchlili návrat do EÚ a potom to už išlo ako po masle – WC, Billa a pár minút pred odchodom sme naskočili na bus Slovak Lines naspäť do Bratislavy. A po obede šup do práce.
Ešte pár dní pred odletom som myslel, že Priština na pár hodín bude fakt z núdze cnosť, no našťastie som sa (klasicky) mýlil. Samozrejme, že sa nedá porovnávať s populárnejšími mestami v regióne ako také Sarajevo alebo Belehrad, no pri porovnaní s takým relatívne rovnako zaľudneným srbským Nišom, alebo čiernohorskou Podgoricou, ide pravdepodobne o zaujímavejšiu destináciu. No ja na Balkáne nerád robím rozdiely, tento región má vždy čo ponúknuť a kým sem lieta Wizz doslovne za drobné, tak vždy sem rád prídem ušetriť na novom účese 🙂
0 komentárov k “Priština na otočku – makiato, barber a rooftopy”Pridajte vlastný →