Uvítanie leta v Abcházsku

Rôzne obskurné krajiny a regióny boli vždy v mojom hľadáčiku. Po návštevách Kosova, Severného Cypru, Podnesterska, Náhorného Karabachu a Západnej Sahary, nadišiel čas spoznať aj separatistické Abcházsko. To sa po dvoch vojnách definitívne odtrhlo od Gruzínska a vyhlásilo nezávislosť. Tú uznala okrem pár neuznaných republík, Venezuely, Sýrie, Nikarague a veľmoci Nauru aj Moskva, ktorá ku koncu dňa má všetko pod kontrolou. Kremeľ tento čiernomorský región dotuje zo svojho rozpočtu, rozdáva obyvateľom ruské pasy a na pokoj tu dohliadajú ruskí vojaci.

Do krajiny sa dá vstúpiť dvomi cestami – cez prechod Psou z Ruska a z Gruzínska ponad rieku Enguri. Cez Rusko je to síce pohodlnejšie a (niekedy) kultivovanejšie, no do Gruzínska víza nepotrebujeme a z Viedne lieta Wizzair priamo do Kutaisi, ktoré leží od hranice necelé dve hodiny jazdy. Mesiac dozadu sme po vyplnení jednoduchého formuláru a po týždni čakania, obdržali povolenie na vstup a bolo rozhodnuté – leto privítame pri Čiernom mori.

DEŇ 1.

V posledný jarný deň sa o druhej ráno veľmi ťažko vstávalo. Viedenské letisko je relatívne blízko Trnavy, ale stále ďaleko na odlet pred šiestou ráno. Po rozlúčke s Moni som o pol tretej naštartoval mašinu a o tretej som už vo Vrakuni vyzdvihol Romana. Onedlho sa pridal na Trnavskom mýte aj Lukáš a s brieždením sme zaparkovali vo Fischamende na XYZ parkingu. Shuttle nás odviezol k letisku, kde checkin trval len pár minút. V mekáči sme smutne spráskali slovenské raňajky a zaliali ich rakúskou kávou.

Pred piatou sme už boli za pasovou kontrolou a s nedočkavým aziatom sme vstúpili ako prví do salóniku, kde sme sa posilnili na trojhodinový let do Kutaisi. Wizzair pripravil fungl novú A321-ku, ktorá veľmi nepotešila miestom na nohy. Čím novšie, tým horšie. Našťastie sme odleteli načas a prileteli s predstihom presne o jedenástej miestneho času. Ale kým sme sa vymotali z malého dizajnového letiska, ktoré už zúfalo nestíha, bolo pomaly dvanásť hodín. Cez appku som zavolal Bolt a Giorgi na Zafire sa potešil objednávke na vyše 80 kilometrovú jazdu do Zugdidi, pohraničnej metropole na severozápade krajiny.

V malom kafíčku v Samtredii sme si dali po chvíli pauzu, babička v okienku prekvapila preskom zo stroja a výborným imeretským chačapuri. Moderné technológie napredujú a ani tu nebol problém zaplatiť pár lari aj bezkontaktne. Odtiaľto sme to už priamo nasmerovali do Zugdidi, kde sme sa nechali vyhodiť pred železničnou stanicou. Tú v súčasnosti rekonštruujú a po dokončení prác bude vyzerať naozaj dôstojne. Bagáž sme zložili v malej reštaurácii oproti staničnej budovy, kde sme hneď zajednali pivá a charčo. Kávička urobila svoje a príroda zavolala. Kvalita toaliet citeľne zaostáva za kvalitou platobných terminálov, voda netiekla a plechový kýbel neponúkal uspokojivé množstvo kvapaliny. Nebudem sa tu rozpisovať, po mojej návšteve teta nadávajúc zablokovala stoličkou dvere do toalety, aby sa náhodou Lukáš s Romanom nepokúsili ešte viac sabotovať tento pohraničný región.

Tetu sme dorazili veľkou bankovkou pri platbe a radšej sme sa rýchlo pobrali. Taxikár na starej Astre (inak Opel je jednoznačne najpopulárnejšia nemecká značka v krajine) nás za 10 lari doviezol priamo na gruzínsky checkpoint, kúsok od aktuálnej hranice s Abcházskom. Prísnym policajtom sme odovzdali pasy a povolenia z abcházskej strany a sadli sme si do tieňa, kým oni niekam telefonovali a vyfajčovali. Medzitým sme si mohli vychutnať čulý pohraničný ruch, mobilnú banku v dodávke, prvé abcházske značky a kyvadlovú dopravu humanitárnych organizácií prevážajúcu starších ľudí hore-dolu medzi kontrolnými bodmi. Dojal nás ruský frikulín, ktorý sa na aute snažil dostať cez most priamo do Abcházska, veď Google Maps tak navigovala. Záporná odpoveď gruzínskeho policajta ho nepríjemne prekvapila. Tento hraničný prechod je len pre peších a na štvorkolesové tátoše musia byť pravdepodobne udelené výnimky. Namiesto 2 hodinovej jazdy do Suchumi čakala ruského travelhackera s insta influencer priateľkou obchádzka v dĺžke 1300 kilometrov.

Po trištvrte hodine sme dostali bez slova naspäť pasy a vydali sa na 1,5 km pešiu výpravu na abcházsku stranu. Po 400 metroch sme prešli popri po zuby ozbrojených gruzínskych vojakoch a známej skulptúry zauzlovaného revolveru. Za ňou už stál legendárny, 870 metrov dlhý most cez rieku Enguri a zrazu sme už boli jednou nohou v Abcházsku. Tu sme na troch rôznych kontrolách strávili ďalšiu hodinu. Najprv nás preklepli v abcházskej búdke. Po krátkej prechádzke v uličke medzi ostnatými plotmi nás skontrolovali mladí ruskí vojaci/FSB, s ktorými sme si pokecali, veď Slovákov tu asi často nevidieť. Nakoniec nás letmo obzreli abcházski colníci a bolo vybavené. Bohatší o novú pečiatku v pase sme na telefóne manuálne nastavili moskovský čas. Vitajte v Abcházsku.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Priamo za hranicou už vyčkávalo mnoho taxíkov a maršrutiek smerujúcich do neďalekého Gali a niektoré aj do Suchumi. My sme dali prednosť v trojici taxíku a za 2000 rubľov sme odfrčali priamo do hlavného mesta. Hlavná cesta do Suchumi sa ukázala prekvapivo ako veľmi kvalitná a slovenský južný ťah by mohol tíško závidieť. Najprv sme prešli mestom Gali, ktoré je centrum oblasti obývanej najmä Gruzíncami. Čítal som rôzne pomaly až hororové varovania v súvislosti so situáciou v tomto meste a okolí, no minimálne centrum pôsobilo veľmi slušne (aj keď skutočnosť je asi odlišná). Podobne aj krajina cestou do Suchumi nevyzerala príliš odlišne od gruzínskej časti – gruzínsku abecedu nahradila azbuka, ale tak ako na druhej strane, aj tu to prekypovalo zeleňou, pri ceste sa pásli kravy, kone a miestami sa zjavili voľne chované prasiatka. Rovnako ani opustených budov tu oproti gruzínskej strane až tak viac vidieť nebolo.

• 

• 

Po 100 kilometroch sme vystúpili priamo v centre diania, pri pobrežnej promenáde v Suchumi. Rozlúčili sme sa s taxikárom, ktorý nám aspoň 10x pripomenul, aby sme sa mu večer pred odchodom ozvali. Zapísal som si jeho čislo a v daždi sme rýchlo prebehli k hostelu, kde nás privítal milý hostiteľ. Pred blížiacou sa búrkou sme rýchlo zajednali večeru a vybavili výber rubľov z bankomatu. To sme ešte vtedy nevedeli, aké problémy nám tieto mašinky na peniaze onedlho prinesú. Kým vonku lialo ako z krhly, vo dvore nám abcházsky Džon (jeho mame sa páčilo meno John, podľa Kennedyho) so ženou v malej reštike pripravili kráľovské pohostenie. K tomu sa na stole objavila čaša domáceho červeného vína a na prípitok stachanky čače. Skvelé uvítanie v Suchumi. Medzitým mi písal Achmet z autopožičovne, či by sa nedalo auto odovzdať už večer a nie ráno. Za tmy, v daždi a v dobrej nálade sme prebrali japonský import – 15 ročnú Micru v plnej výbave, no s volantom na pravej strane.

• 

• 

Večerná búrka neustávala a nemalo zmysel sa púšťať do hlbšieho nočného prieskumu mesta. Zakotvili sme na móle, na ktorom bola voľakedy v prevádzke vychýrená reštaurácia Amra. Dnes tu už stojí len betónové torzo a na vrchnom podlaží malý bar, ktorý vlastní starší manželský pár. Ten sa už pomaly zberal na odchod, no ako nás zbadali, hneď vytiahli stôl, prisunuli tri plastové stoličky a už sa na stôl niesol päťhviezdičkový koňak Abchazia. Po búrke a pár pohárikoch odišiel Lukáš do hajan a s Romanom sme sa ešte vybrali obzrieť si mesto z výšky. Centru Suchumi dominuje mohutná opustená budova Rady ministrov, ktorá je prekrytá obrovským plátnom oslavujúcim 25. výročie nezávislosti Abcházska. Ako väčšina opustených budov, ani táto v srdci metropoly nie je nijak strážená. Okamžite sme lokalizovali vchod a schodiskom sme vyšli až na strechu, odkiaľ sa ukázalo celé nočné mesto. Cestou dolu sme síce započuli hlasy a zbadali svetlo bateriek, ale skôr ako vartáši to bola miestna omladina, ktorá tu po večeroch popíja vychýrené suchumské pivo.

• 

• 

• 

Večer sme s Romanom ukončili v malom podniku U Maisa, na rušnej križovatke neďaleko hostela. Ten vlastní starší Arménec-numizmatik, ktorý istú dobu pobudol v Poľsku. Za 3,50 eura v rôznych minciach nás nadšene pohostil domácim koňakom, kým obďaleč jeho žena znudene pozerala do notebooku. Ešte aj ten jej zobral a na internete sme hľadali euromince , ktoré sme porovnávali s obnosom našich peňaženiek.

DEŇ 2.

Ráno som otvoril oči už tesne pred piatou. Izbu pred svetlom chránila len biedna záclonka a vďaka čudnému časovému posunu tu slnko vychádzalo o pol piatej ráno. Tak to bude vyzerať, keď sa u nás schváli zimný čas ako jednotný. Po silných raňajkách u Džona sme sa naložili do Micry a pomaly som si začal zvykať na riadenie s volantom vpravo. Neďaleko hostela sme našli peknú budovu ministerstva a vybrali sme sa splniť si turistickú povinnosť – zaregistrovať sa a zaplatiť víza. Neohrozene sme vstúpili do areálu, keď na nás skríkol okoloidúci pán, že čo si to dovoľujeme. Až po chvíli som pochopil, že riziko pokuty nehrozí za fotenie budovy ministerstva, ale za kraťasy. A naozaj, na vstupe bola vylepená A4-ka varujúca v ruštine pred 3000 rubľovým „štrafom“. Tak otočka, smer hostel, ja tepláky, Lukáš dlhšie nohavice a Roman s uterákom okolo pása.

• 

• 

• 

U konzula sme po jednom vybavili za necelých 5 euro víza, síce som sa snažil o komunikáciu, ale konzul Tarkil sa tváril nedostupne. Po prvej úspešnej misii sme za rohom v predajni operátora A-Mobile vybavili SIM-karty s kávičkami a konečne mohli vyraziť na prieskum Abcházska. Po chvíli sme sa vymotali zo Suchumi a za východnou hranicou mesta sme si všimli veľké opustené sídlisko. To až také opustené nebolo, obývajú ho abcházski utečenci zo Sýrie, ktorých tam pár rokov dozadu pozvala vrámci repatriácie miestna vláda. Vybývané paneláky boli pred vojnou pravdepodobne domovom Gruzíncov, ktorí boli buď zabití alebo vyhnaní z krajiny. Dnes tu býva zopár rodín, medzi bielymi bavorákmi sa pasú kravy a hrajú sa deti. Povojnová idylka a okoloidúci dedko si mal aspoň s kým pokecať.

O pár kilometrov ďalej sme si na oplátku my pokecali s policajtami. Po celej krajine stále funguje sieť kontrolných stanovíšť DPS a na jednom takom zastavovali všetky autá. Vodičský preukaz zo Slovenska vzbudil záujem strážcov zákona. Medzi nimi sa objavil aj „tajný“ v mokasínkach, ktorý si starostlivo prezrel všetky pasy a poctivo odfotil každú pečiatku. Opäť sme trochu hodili reč, nechcel uveriť, že sa tu dá požičať auto, ale na Slovensko spomínal v dobrom, najmä na zbrane od slovenského výrobcu Grand Power. Zaujímavé. Po pár minútach nám zaželal príjemný oddych v Abcházsku a pokračovali sme v ceste.

Za dedinou Jobria sme si dali pauzu pri nekontrolovanom prameni, alebo skôr gejzíre termálnej vody. Vrt bol pravdepodobne zničený počas vojny a teraz voda strieka z rúry na pole. Neďaleko sú skleníky a potok horúcej vody ich možno stále zohrieva. Celý východ krajiny je plný termálnych vrtov a pri dedine Kindgi sa nachádza zaujímavé termálne kúpalisko / istočnik. Na kopci vyvierajú dva divoké prúdy horúcej vody/vajcovky, ktorá je žliabkami vedená do areálu bahenných kúpeľov. Príjemne teplá voda padá z výšky na rekreantov a plní aj viacero bazénov. Areál je slušne upravený, k dispozícii sú prezliekárne, bufety a hlavne plno bahna, ktorým sa dá pekne obaliť. K tomu varená kukurica, kvas a pivo – no prasiatka na hnoji nemohli byť šťastnejšie.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Cestou naspäť do Suchumi nás prepadol hlad. Odbočili sme smerom na letisko, kde sme najprv narazili na mamu prasnicu s malými prasiatkami a potom na reštiku. Zákazníkov tu o tomto čase nečakali, tak najprv museli zohnať kuchárku. Tá pripravila skvelé charčo a domáci kvas nemal chybu. Posilnení sme sa presunuli pred nový malý terminál letiska Babušara. Ten stojí kúsok od budov oveľa väčšieho predchodcu, ktorý bol počas vojny zničený. 30 rokov dozadu tu pristávali lietadlá s dovolenkármi z celého ZSSR, dnes odtiaľto lieta 2x mesačne staručký Antonov An-2 do horskej dedinky Pshku. Po prieskume ruín nás pri bráne stopol starý pánko, ktorého sme zviezli pár kilometrov na hlavnú cestu.

• 

• 

• 

• 

• 

Cez Suchumi sme vyrazili do Nového Afonu. Premávka na hlavnom ťahu severne od hlavného mesta citeľne zhustla a začali prevažovať ruské ŠPZ-ky. Cesta vedie po pobreží a rôzne serpentíny ponúkajú pekné výhľady na hory a more. Nový Afon je už regulárne turistické mestečko a v piatok podvečer sa to tu hmýrilo návštevníkmi z Matičky Rusi. Micru sme zaparkovali s výhľadom na zlatisté kupole kláštora, ktorý založili mnísi zo „starého“ gréckeho Athosu v roku 1875. Najprv sme sa vybrali navštíviť jednu z najväčších sprístupnených jaskýň na svete, no odradil nás dlhý rad podobne zmýšľajúcich. Samozrejme sme zabudli, že v jaskyni býva chladnejšie a nemali sme pri sebe ani niečo teplejšie.

Odložili sme podzemie na ďalší deň a popri vodopádiku a malej, vyše 100 ročnej hydroelektrárne (vybudovanej pre potreby kláštora), sme prešli k naozaj magickému miestu. Pri malom jazere s modrozelenou priezračnou vodou prechádza hlavná železničná trať. Na krátkom kúsku medzi dvoma tunelmi vyrástla krásna železničná zastávka Psyrccha (pre tých, čo to hľadajú na mape tak Psyrtskha). Rovnako ako všetky železničné objekty v krajine, aj tá je zanedbaná, ale viem si predstaviť výrazy dovolenkárov zo severu ZSSR, keď sa zrazu po dvoch-troch nociach vo vlaku zobudili v tomto malom kúsku raja.

• 

• 

• 

• 

Krátkym cestným tunelom sme sa vrátili naspäť k autu a rozhodli sme sa otestovať novoafonskú pláž. Popri tom sme využili príjemne mäkké svetlo zlatej hodinky a pofotili si zaujímavé objekty v okolí pláže. Či už autobusovú zastávku v tvare mušle, vojenské múzeum s pamätníkom, alebo elegantnú kaviareň U labute v strede jazierka (samozrejme s labuťami). Pláž a najmä pohodová teplota mora v tomto období príjemne prekvapila. Kým na abcházskej strane malo Čierne more akurátnych 26 stupňov, na druhej strane v Bulharsku len okolo 21-22°C.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Smerom do Suchumi sme znovu absolvovali policajnú kontrolu a príslušníci sa k Micre zhŕkli ako osy na med. Po akože dôležitom rozhovore nám opäť zaželali príjemný oddych v Abcházsku. O pár kilometrov ďalej sme zišli z hlavného ťahu a Micru podrobili offroadovej skúsenosti a pár ľahnutiam na „brucho“. Výfuk sme našťastie neodtrhli a zastavili sme pri obrovskom opustenom komplexe Ešera, ktorý „za komunistov“ slúžil ako centrálna základňa olympijských športovcov ZSSR. Dnes tu už len ako memento vojny trčí do výšky betónový skelet plný menších dier po guľkách a väčších po granátoch. Čo sa dalo odmontovať, bolo rozkradnuté a zeleň pomaly pohlcuje okolie.

Moskovský čas nepriniesol len skoré ranné svetlo, ale aj kratšie večery. Do Suchumi sme sa úspešne dostavili až za tmy. Poviem vám, nie je to žiadna slasť šoférovať po zotmení, keď vás oslepujú zle nastavené svetlomety japonských importov. U Maisa sme v plnom zložení otestovali domáci koňak a dobre sa navečerali. V piatok večer promenáda žila čulým dovolenkovým ruchom, no my sme o desiatej zaslúžene odfukovali na izbe.

DEŇ 3.

Po obligátnych raňajkách u Džona sme vyštartovali naspäť do Nového Afonu. Mladý Uzbek nám medzi labuťami pripravil kafíčko a potvrdili sme si nízku kvalitu platených toaliet, ktoré sa doslovne zasekli v 70. rokoch. A doteraz neodtiekli.

Pred budovou vstupu do novoafonskej jaskyne už stepovali desiatky ľudí a na nás sa dostal rad až na jedenástu. Zakúpili sme si za 500 rubľov na osobu lístky a pri vchode sme ešte prihodili padíka za fotenie v priestoroch jaskyne. Niečo po jedenástej sme už nasadli do novej súpravy jaskynného metra, ktorá nás zaviezla kilometer do vnútra hory, kde sme vystúpili pri prvej obrovskej jaskynnej miestnosti Anakopija. S nami sa sem dovalili tucty návštevníkov rôznych vekových kategórií a mohla sa začať pomalá prechádzka siedmimi obrovskými sálami s hudobným podmazom. Výklad sme dostali, samozrejme iba v ruštine. Jaskyňa je monumentálna, no takýto organizovaný typ prehliadky nám veľmi nesedel a celkom sme sa už aj tešili keď nám po stovkách metroch „šuchtania sa“ pani sprievodkyňa zaželala tradične „príjemný oddych v Abcházsku“.

• 

• 

• 

Cestou na sever sme pri obede v peknom motoreste kúsok pred Gagrou operatívne zmenili plán. Jaskyňa nám z časového plánu ukrojila skoro tri hodiny a namiesto obednej návštevy hornatej oblasti krajiny sme sa zaujímavými jednosmerkami dopravili do centra Picundy, sovietskeho dovolenkového raja. Tuto to už definitívne žilo dovolenkármi so všetkými stánkami a atrakciami. Nemohol chýbať východný biznis blbec s opičkou v plienke na ramene, malým aligátorom na vodítku a dokonca mláďatkom medveďa na reťazi. Pri jednom z vysokých panelákov/hotelov (prezývaných Sedem sviec) sme sa rozložili na pláži. Ľudí tu bolo požehnane, no čistota vody a okolia bola na jednotku.

Na najbližšom „paneláku“ Bzyp sme si všimli veľkú terasu na 15. poschodí s nápisom „kafe“. Vysušili sme sa, deku sme nechali pri brehu a výťahom sa vyviezli na vrchol. Tu sme objavili poloprázdnu retro prevádzku s nádherným výhľadom na celé pobrežie Picundy a kávou za 50 rubľov. Postsovietsky skybar ako sa patrí. Odtiaľto bolo dobre vidieť na okolité hory a pod nami sa v blízkom bazéne odohrávala šou v delfináriu, jedinom v krajine. Na recepcii sme zisťovali cenu izby, aj keď najprv o ubytovaní na jednu noc nechceli počuť, nakoniec by to aj s plnou penziou vyšlo na cca 80 euro pre tri osoby.

• 

• 

• 

• 

• 

To sa nám s Lukášom zdalo trošku drahé, ale rozhodli sme sa, že sa ubytujeme v okolí, vracať sa do Suchumi nemalo o tomto čase veľký zmysel. Cez booking som rýchlo zarezervoval za 15 euro na noc izbu neďaleko pláže a vybrali sme sa hľadať bankomat, zásoba rubľov sa nebezpečne stenčila. Zábava sa mohla začať. V Picunde a okolí sme našli tri bankomaty – všetky vypnuté alebo na obrazovke svietil smutný smajlík. Nešťastný som sa spýtal taxikára, že čo sa deje. Odpoveď ma zarmútila ešte viac – cez víkend je normálne, že turisti vyprázdnia bankomaty a tie banky doplnia až v pondelok. Ohľadom zmenárne som dostal takisto zápornú odpoveď – valuty sa dajú zameniť iba v bankách a tie sa otvoria až v pondelok. Smutné správy v sobotu večer.

V Picunde pri autobuske sme zadelili biedny hambáč a na pumpe Rosneftu, jednej z mála, ktorá berie karty, sme kúpili poživeň a tekutiny. Pred západom slnka sme sa rýchlo presunuli na adresu, kde mal sídliť náš guesthouse. Namiesto neho tam stál ošarpaný panelák. Zavolal som majiteľovi a ten mi rýchlo zvýšil tlak. Vraj booking.com a Google ukazujú zlú adresu, jeho penzión sa nachádza 5 kilometrov vo vnútrozemí. Zaďakoval som, zrušil rezerváciu a promptne zarezervoval izbu pri pláži o 20 kilometrov severnejšie, vo väčšom letovisku menom Gagra. Čakanie na kľúče sme si skrátili v plážovom bare, ktorý našťastie bral karty. Tlačiť hambáče na vostoku je skoro hriech, ale krajné situácie si vyžadujú krajné riešenia. V noci sme sa ešte okúpali v mori a znovu ľahli ako zabití.

• 

• 

• 

• 

DEŇ 4.

Prvé lúče a absencia závesu nesklamali, o piatej sme s Lukášom boli znovu hore. Rozhodli sme sa po nočnom kúpaní odskúšať aj skoré ranné. Okrem zopár dôchodcov a túlavých psov nebol na pláži nik a voda bola príjemne osviežujúca. Po tejto rannej rozcvičke som sa vydal na prieskum dvoch bankomatov pár minút od nášho ubytka. Nefungoval ani jeden. Prestalo sa mi to páčiť. Po ceste som na rohu objavil otvorenú „stolovaju“, čo ma príjemne prekvapilo takto skoro ráno. Na izbe som oznámil nepríjemnú situáciu a s Lukášom sme sa vydali na Micre hľadať bankomaty po celej Gagre. Pobehali sme ju krížom-krážom, navštívili 6-7 lokácií, ale žiaden bankomat nebol v prevádzke. Smutní sme sa odubytovali a zamierili na raňajky do „stolovajej“. Babička pripravila vajíčka a bliny s láskou, no účet skoro tisíc rubľov sme nečakali. Naše zásoby ruskej tvrdej meny sa zmenšili na poslednú tisícku – asi 14 euro.

Naskočili sme do zatuchnutej Micry (nepomohol ani tajomný Plasmacluster) a po pár metroch jazdy som zbadal bankomat. Auto som nechal na širokej ceste „po bratislavsky“ na blikačkách na 30 sekúnd, aby som zistil, že ani tento prístroj nefunguje. Naštartoval som a hneď na to na mňa začala diaľkovými svetlami blikať policajná Lada Vesta. Odstavil som na krajnici a šou sa mohla začať. Pri kontrole dokumentov som pochopil, že som spáchal hrdelný zločin – odstavil som auto na blikačkách a blokoval som neexistujúcu rannú premávku. Lámanou ruštinou som policajtom začal vysvetľovať našu situáciu – nemáme pri sebe žiadne ďengy, nie to ešte na nejakú pokutu. Ani neviem ako, zrazu som už sedel na zadnej sedačke a už sme sa viezli k bankomatu Sberbanky, ktorý sme s Lukášom navštívili pred hodinou. Vďakabohu stále nefungoval a policajti ma po krátkej diskusii zaviezli naspäť na miesto činu. Milosrdne mi odpustili „štraf“ vo výške „vraj“ 6000 rubľov. Pravdepodobne im viac išlo o všimné ako o nezmyselne vysokú pokutu. Zaželali mi „príjemný oddych v Abcházsku“ a mohli sme pokračovať v ceste.

Na Rosnefte sme s kartou dotankovali plnú nádrž a znovu nakúpili proviant, keďže sme nevedeli, kedy sa dostaneme k hotovosti. Pri rieke Bzyp sme odbočili na horskú cestu smerujúcu k jazeru Rica. Okolitá krajina sa radikálne zmenila a onedlho sa pred nami objavila strážna búdka s rampou. Zázrakom som našiel vo vrecku 50 rubľov, Lukáš dohodil 1000-ku a v rukách sme mali obratom tri lístky do národného parku (350 rubľov/osoba). Definitívne sme zostali na mizine. Jazero samotné je vzdialené ešte asi 40 kilometrov, no popri ceste sú rôzne zaujímavé miesta. Pri vodopáde „Dievčích sĺz“ sme otestovali lanový most na druhú stranu rozbúrenej rieky Bzyp, no najprv bolo treba odohnať dotieravých vyrábačov s práchnivými kostýmami a sovami v rukách. Tí sa ešte tvária urazení, ak si s heloumajfriend nechcem podať ruku. Poznáme tieto triky.

• 

• 

Nasledujúcou zastávkou sa stalo Modré jazero. To je úplná turistická pasca plná predavačov a špekulantov, ktorí si neváhajú pýtať 100 rubľov za foto s pávom pri malom, trošku špinavom jazierku. Najviac nás zaujal vysoký Jupšarský kaňon, ktorým prechádza cesta k jazeru. Za ním sa pri malom parkovisku nachádza plošina s nádherným výhľadom. Okrem vyhliadky sme si obzreli aj prvýkrát v živote poznávacie značky Doneckej ľudovej republiky. Klasickí dovolenkári.

• 

• 

• 

• 

Pri jazere Rica som po chvíli točenia našiel voľné miesto a konečne sme sa mohli pokochať týmto krásnym jazerom a vysokými horami na rusko-abcházskych hraniciach v pozadí. V reštike s výhľadom nás potešila pani, ktorá potvrdila možnosť platby kartou. Po dobrom pive, ale priemernom šašliku so šalátom prišlo vytriezvenie v podobe vysokohorskej prirážky. Trojnásobná cena oproti oveľa väčším porciám v Suchumi. A to tu ani vlastné WC nemali.

• 

• 

Čo sa dalo robiť, stále lacnejšie ako niekde v Tatrách 🙂 Aspoň sme zahnali hlad a mohli sme sa vydať s autom po ceste okolo jazera k Mliečnemu vodopádu. Tu nás okamžite odradili desiatky turistov a predavačov suvenírov pri obyčajnej padajúcej vode a rýchlo sme zmizli smerom k Stalinovej dači. Šťastena nás tentokrát opustila – lístky na exkurziu sa dali kúpiť iba v hotovosti a bez nich sme nemohli vidieť Josifovu chajdu ani len zvonku . Na úzkej ceste som otočil káričku a užili sme si posledné výhľady na jazero.

Už-už sme chceli opustiť areál jazera, keď sa zrazu objavil akčný policajt a odstavil nás na kraj. Čo som zase vyviedol? Na telefóne mi ukázal fotku odparkovanej Micry na krajnici. Vysvitlo, že o sto metrov vyššie je zákazová tabuľa a mali sme využiť platené parkovisko. Policajt ma zobral do strážnej budovy a usadil ma v malej miestnosti s posteľou a stolíkom. Tu si ma prebral jeho rázny kolega, ktorý odniekiaľ vytiahol abcházsky zákonník a začal rapotať výklad paragrafu, ktorý vravel o pokute za nesprávne parkovanie vo výške od 600 do 1800 rubľov. Len som sa pousmial a znovu vysvetlil našu bankomatovú story. Neoblomne vytiahol formulár, že ak dnes nemám hotovosť, zajtra môžem zaplatiť pokutu v banke. Tak mu vravím, že kým sa banky otvoria, budeme už v Gruzínsku, na ceste na letisko. Zúfalý sa teda spýtal, že či mám vôbec niečo pri sebe. Pozrel som do peňaženky a zbadal som iba záložné eurá – stovku a päť eurovú bankovku. Odvetil som, že mám len 5 euro. Policajt sa podozrievavo obzrel, zobral 5 euro a bol som voľný. Prvý úplatok v živote.

Cestou k pobrežiu sa v horách riadne rozpršalo, no kým sme dorazili do Nového Afonu, slnko znovu veselo vypekalo. Gospodin sa nad nami zmiloval a od jaskynného bankomatu som sa vracal bohatší o niekoľko tisíc rubľov. V Suchumi som dotankoval benzín, aj keď omylom 92-ku, no Micre to dúfam neuškodilo. Pri tankovaní sa platí vopred na kase a jednoducho sme sa s predavačkou nepochopili. Kým ja som myslel dvojku ako stojan, tak ona 2-ku ako 92-ku. Vo veľkom supermarkete sme ešte zakúpili podarúnky a odparkovali sme auto pred jednou z najkrajších železničných staníc na svete. Hlavné nádražie v Suchumi je nádherným príkladom stalinistickej architektúry, žiaľ dnes už iba v dezolátnom stave. Vlakom sa sem do krajiny dá dostať z pár ruských miest a v sezóne premáva aj prímestský vlak z prihraničného Adleru do Gagry. V nedeľu podvečer tu oddychovala dlhočizná súprava spoju č. 480 do Petrohradu, skladajúca sa z minimálne 18 vagónov.

• 

• 

• 

• 

Teplota vonku znovu začala nebezpečne stúpať. Medzičas sme mali veľmi fajn a poslednýkrát sme zamierili k moru. Centrálna mestská pláž je oproti tej v Picunde skromnejšia, no nie je to taká tragédia ako napr. v Odese. Pod rozbitými mólami sme našli kúsok tieňa a s kvasom/pivom v ruke sa osviežili v morskej vode.

• 

• 

Neďaleko hostela sme odstavili auto a konečne ho upratali. Neuveriteľné, aký sa dá urobiť bordel za pár dní a 500 kilometrov jazdy. Džonova žena nám pripravila skvelú večeru a Džon načal sud domáceho vína. Oddýchnutí a posilnení sme sa vybrali na prechádzku po meste. Zablúdili sme k botanickej záhrade, ktorá bola už ale po siedmej zatvorená. Oficiálne. Z búdky vybehol strážnik, za každého vypýtal 150 rubľov (oficiálna cena lístka je 250) a príjemný areál plný zelene sme mali sami pre seba. Okrem tejto záhrady sa neďaleko nachádza aj malá ZOO s makakmi, ale ako som videl fotografie chúdeniec v malých klietkach, aj tak by som túto smutnú ustanovizeň vstupom nepodporil.

• 

• 

• 

Centrum Suchumi je kompaktné a okrem filharmónie a radnice tu až tak zaujímavých starších budov nie je. Narozdiel od pobrežnej promenády to tu zívalo prázdnotou. Nakoniec sme aj tak zakotvili v Amre, kde sa majitelia potešili našej návšteve a vytiahli spod pultu domáce víno.

• 

• 

• 

Okolo deviatej sa konečne ozval majiteľ Micry a šiel som ju odovzdať. Najprv sa Achmetovi nepáčilo, že nemám pri sebe zmluvu, lebo v jeho kópii neboli zaznačené nedostatky. Potom sa mu nepozdávalo, že sme nedali vyčistiť interiér. Tak som mu ukázal ešte jeho cigarety v priehradke vo dverách a nedopitú kolu u spolujazdca. Nakoniec našiel škrabanec nad ľavým kolesom. Spýtal som sa ho, načo sme teda platili poistku. Ževraj to len v prípade nehody. To som už rezignoval, auto sme preberali vo tme v daždi, škrabanec tam mohol byť, aj nemusel. Nakoniec som v duchu uznal, že aj tak si s nami Micra vytrpela a dohodli sme sa na 500 rubľoch z päťtisícovej zálohy. Podali sme si ruky ako starí kaukazskí bratia a každý sa pobral vlastnou cestou. Na hosteli sme už len s majiteľom dohodli ranný odvoz k hranici, keďže taxikár zo štvrtku nereagoval na Viber a ani SMS.

DEŇ 5.

Po nočnej búrke som sa zobudil o šiestej ráno na zvonenie telefónu. Taxikár si našiel správy neskoro a silou mocou nás chcel odviezť. Ešte k tomu som našiel neprijatý hovor z troch rôznych čísiel o pol jednej ráno. Veľmi nevhodné. Po posledých raňajkách u Džona prišiel majiteľ hostelu so správou, že dohodnutý odvoz zlyhal a zoberie nás sám k Enguri. Rozlúčili sme sa s autistickou hostelovou mačkou a nasadli do starého Focusu. Majiteľ ešte dolial olej, pretrel okuliare a mohli sme vyraziť.

• 

• 

Počas jazdy nám porozprával rôzne zaujímavosti v okolí cesty. Či už o nespočetných kostoloch v každej druhej dedinke, kolchozoch, opustených sanatóriách alebo o jadrovom programe v Agudzere. Tu tesne po II. svetovej vojne začali pracovať s atómom na tajných základniach ruskí a nemeckí vedci. Najviac ma zaskočil príbeh o „negro abchazia“ – abcházskych černochoch, ktorých predkovia boli pravdepodobne dovlečení ako otroci z Afriky v 17. storočí. Doteraz na pár miestach žije niekoľko rodín a už do konca života si budem pamätať, že aj Puškin nosil v sebe africké gény.

Kúsok pred Očamčire sme si dali ešte fotopauzu pri ďalšom gejzíri, prefrčali sme cez Gali a po hodine a pol cesty sme boli na hranici. Narozdiel od vstupu prebehol výstup extrémne rýchlo. Celá procedúra, od abcházskej pasovky, ruskej kontroly (kde nás už vítali ako priateľov zo Slovenie), colnice, prechodu mosta v horúčave a gruzínskom checkpointe, trvala len 20 minút. Gruzíncov ani nezaujímali abcházske pečiatky v pase, posunuli sme hodinky o hodinu dopredu a podišli k taxikárom.

• 

• 

• 

• 

Dohodli sme sa, že za 100 kilometrov jazdy sme ochotní dať maximálne 100 lari (cca 30 euro). Hneď prvý taxikár si vypýtal 80 lari. Neváhali sme, vodič dolial z bandasky benzín do svojho starého mercedesu a vyrazili sme do vnútrozemia. Tento taxikár si hlavu s rýchlostnými limitmi veľmi nelámal a aj s kávičkovou pauzou sme boli v centre Kutaisi po hodine a pol jazdy. Celý presun zo Suchumi do Kutaisi trval len 4 hodiny, čo je pri vzdialenosti 200 kilometrov a prekročením hranice medzi znepriatelenými krajinami skoro zázrak.

Na námesti v Kutaisi ešte stála tribúna z protestov z predchádzajúcich dní, no atmosféra v meste bola už kľudná. Ubytovali sme sa v peknom novom hoteli Dimasi, pár desiatok metrov od známej fontány a rozmýšľali, čo s toľkým časom. Plánovali sme, že sa do Kutaisi dostaneme tak najskôr o piatej, ale na hodinky ukazovali len dve hodiny poobede. Na recepcii som vytlačil boarding passy a pomaly sme sa vybrali do mesta.

V Kutaisi som bol naposledy dva roky dozadu a vtedy sme tam našli s Monči príjemnú reštiku pod Bielym mostom. Žiaľ, po reštaurácii zostali len zaprášené stoly a zamknutá bránka. Na Google Maps som našiel obďaleč dobre hodnotenú prevádzku, z ktorej sa „prekvapivo“ vykľula hipsterská vináreň. Zrazu nám oproti z dverí zakývala teta z malej reštiky a usadila nás na dvore. Zanedlho na stole pristáli tri pivá a po nej skvelé gruzínske „pho“ – kuracia bozortma a neskutočne dobrý rajčinovo-uhorkový šalát. Tu hydropóniu (ešte) nepoznajú.

• 

• 

• 

Spokojní sme sa odkotúľali naspäť na druhú stranu rieky a za ľudové lari na osobu sme sa odviezli lanovkou do zábavného parku. Rovnako ako dva roky dozadu, ani dnes to tu zábavné nebolo. Zaujímavé tam bolo iba retro ruské koleso a stará volga v dokonalom stave. Zliezli sme dolu schodmi k hlavnej ceste a spomenul som si, že neďaleko Kutaisi sa nachádza kúpeľné mesto Tskaltubo. Plán na podvečer bol vymyslený. V obchode sme sa zásobili studenou „boržomkou“ a o pár minút sme sa už viezli zaujímavou Toyotou Isis smerom von z mesta.

• 

• 

• 

Po štvrťhodinke sme zaparkovali pred zrekonštruovanou železničnou stanicou, o ktorej šofér z Kutaisi ani nevedel, že existuje. Nečudo, okrem nás tu nikoho nebolo, ale všimli sme si pohyb v turistickom centre. Tu nám slečna potvrdila, že niečo po šiestej odtiaľto odchádza vlak priamo do Kutaisi. Výborne, na Tskaltubo nám zostali necelé dve hodiny. Počas sovietskych čias toto mesto navštívilo vyše stotisíc kúpeľných hostí ročne. Po vojne v 90. rokoch počet návštevníkov dramaticky klesol, kúpeľné domy začali chátrať a obrovské hotelové komplexy zaplnili gruzínski utečenci z Abcházska.

K jednej z takýchto budov – hotelu Sakartvelo, viedli aj naše kroky. Z diaľky, utopený medzi stromami nevyzerá, že by bol obývaný. No taniere satelitov a vyvešané prádlo sú neklamným znakom civilizácie. Nechceli sme tu veľmi obsmŕdať a cez upravený centrálny park sme prešli k obnovenému kúpeľnému domu č.6. Fasáde dominuje freska zobrazujúca vítanie Stalina a vstupná hala je na striedme sovietske pomery až príliš opulentná.

• 

• 

• 

Kúsok od tohto luxusu sa nachádza opustená prízemná budova kúpeľov č.8, z ktorej zostalo už len torzo s náznakmi kúpeľných procedúr. V meste by sa dalo preskúmať viacero opustených lokalít, no ale čas nás pomaly začal tlačiť. V magazine pri športovom paláci sme zakúpili zásoby na cestu vlakom a taxíkom sa zviezli naspäť na stanicu. Turistické centrum už bolo po šiestej zatvorené a na stanici ani živej duše. Trochu som začal pochybovať, či vlak vôbec príde, no onedlho som začul vzdialené trúbenie. 10 minút po šiestej sa pomaly dohrkotala riadna sovietska mašina, pomenovaná podľa Lenina, s jedným vagónom, ktorú som už videl v marci v dedinke Opriri. Z vlaku vyšiel jeden cestujúci a v priebehu pár minút rušňovodič posunul mašinu na druhý koniec vagónu.

• 

• 

Dali sme sa do reči so sprievodcom, ktorý potvrdil, že rovnaká súprava premáva aj do Tkibuli. Rušňovodič sa hneď pridal do rozhovoru a spýtal sa, kde všade sme v Gruzínsku boli. Spomenul som aj Abcházsko a len neveriacky pokrútil hlavou. Vysvitlo, že sám pochádza zo Suchumi a musel utiecť do Gruzínska. Od vojny tam nebol a veľmi ho prekvapilo, že sme sa tam ako cudzinci dostali z inej ako ruskej strany. On sám sa vrátiť aspoň na návštevu nemôže. Tragédia jednej krajiny.

• 

• 

O 18:20 sme ako jediní pasažieri nastúpili na 15km jazdu do Kutaisi. Milý sprievodca od nás ani nechcel 1 lari 20 tetri za tri lístky, čo je cca 13 centov na osobu. Súprava sa pomaly rozbehla a trvalo hodinu, kým sme sa dohkrkotali na stanicu Kutaisi-II. Počas cesty sme zastavili na možno 6-7 zastávkach, z ktorých niektoré ani nie sú na mape. Pristúpilo a vystúpilo na nich len zopár ľudí, no do Kutaisi sme prišli znovu sami. Cesta sama o sebe je trošku depresívna, všetky zastávky zničené a pri vstupe do Kutaisi trať prechádza zanedbanou priemyselnou zónou. Tej dominuje bývalá automobilka, kde sa voľakedy vyrábali nákladné autá.

• 

• 

• 

• 

• 

Na zastávke Kutaisi-II sme sa rozlúčili so sprievodcom a rušňovodičom, ktorí pokračovali ďalšiu hodinu obkľukou cez Rioni na hlavnú stanicu Kutaisi-I. V meste práve prestalo pršať a konečne sa dalo normálne existovať. Neďaleko stanice sme v okienku zadelili malé pivá a v domácej reštaurácii sme vybavili poslednú gruzínsku večeru. Šašlik bol vynikajúci, bodaj by nie, keď svokra-šéfka naháňala nevestu-kuchárku. Za smiešnych 75 centov sme sa odviezli do centra, kde sa pred bankou odohrával malý koncert. Po náročnom dni sme už len navštívili supermarket, dokúpili pochutiny/suveníry a o deviatej sme už boli KO.

• 

• 

• 

DEŇ 6.

V utorok ráno sme poctivo obalili všetky abcházske a gruzínske koňaky a posilnili sa na skvelých raňajkách. Nečakal som také kvantum pri ubytovaní v cene 8 euro osoba/noc. Spoločnosť nám robil arabský hárem 5 zahalených dievčat a jedného postaršieho „džentlmena“, ktorý si potom v izbe išiel vychŕkať a vykašľať pľúca. Niečo po deviatej sme vyrazili na letisko, síce s veľkým predstihom, ale polovica Kutaisi bola rozkopaná, tak načo riskovať.

Pred terminálom už vysedávali desiatky ľudí a vnútri sa tlačili stovky cestujúcich. Priestory kapacitne nestačili už pri otvorení letiska, v súčasnosti sa priestory rozširujú na viac ako trojnásobnú rozlohu (projekt už mešká). Po checkine sme sa v termináli dlho nezdržali a radšej vyšli von, kde to pri 30 stupňoch a vysokej vlhkosti nebolo o nič lepšie.

Našťastie sme odleteli v plnej A321-ke načas, no celé tri hodiny sme museli počúvať „vtipné“ poznámky (pravdepodobne) trenéra mančaftu staršieho dorastu Spartaka Myjava, ktorý bol v Gruzínsku na sústredení. Vo Viedni automatické brány urýchlili náš vstup do schengenu a onedlho po prílete sme už vyzdvihovali rozpálené auto na parkingu. V Hainburgu sme na nábreží pri pohľade na Twin City Liner dotlačili sendviče zo SPARu a vrátili sa do slovenskej reality.

• 

• 

Abcházsko ma úprimne prekvapilo a zároveň trochu sklamalo svojou „kultivovanosťou“. Čakal som oveľa väčšiu divočinu (ktorá sa tam určite dá nájsť), ale stále to je čiernomorský raj. Krásne more, pláže, hory, dobré jedlo, veľmi prívetivé ceny a zábava s policajtmi. Z krajiny dýcha príjemná nostalgia, žiaľ zmiešaná s pachuťou vojny v podobe všadeprítomnej skazy. Treba podotknúť, že je to stále región, kde naše poistky neplatia a ambasády nemajú veľký dosah v prípade núdze. Tiež nám nebolo všetko jedno, keď v Gruzínsku vzplanuli protiruské protesty. Ak by Abcházsko zatvorilo hranicu, tak by sme boli v pasci, alebo Picunde. Ale to je abcházska realita, kým nepríde k rozumnej dohode s Gruzínskom, stále to bude pre drvivú väčšinu potenciálnych návštevníkov len tajomné miesto na mape. A pre tých, čo sa neboja, tak dostať sa sem je vďaka priamym letom do Kutaisi veľmi jednoduché a tento kúsok Kaukazu stojí za to.

Update: Prechod cez rieku Enguri zatvorili pár dní po našom odchode na dobu neurčitú